Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 1. kapitola

12.02.2012 (18:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3864×

Ležala som na posteli a čítala si už štyridsiatu druhú stranu z Kamasútri. Uznávam, trošku čudný čitateľský denník pre druháčku na strednej, ale nečítam to pre potešenie.

Moji rodičia sú rozvedení. Väčšinou to býva tak, že deti takto rozhádaných rodín majú všetko, ale ja som bola v tej menšine ľudí, ktorí to mali práve naopak. Matka bola len čašníčka a jej nový priateľ tiež nebol práve zazobanec. A keď že mali množstvo dlhov a nájsť si prácu v tejto dobe je naozaj zložité, presťahovala som sa k otcovi do malého mestečka Forks. Nie, že by Charlie mal peňazí na rozdávanie, bol to predsa šerif v malom mestečku, uživiť mňa bolo tiež dosť náročné, keď vezmeme do úvahy všetko, čo musí študujúci človek platiť.

Vlastne bolo vďaka tomu rozhodnutá, že ja a vysoká si rande nespravíme, čo som však naozaj nechcela pripustiť. Chcem ísť na vysokú a stať sa uznávanou spisovateľkou.

A práve tento môj sen ma priviedol ku kamarátke Kamasútre.

Najprv som totiž písala poviedky, krátke romány, rozprávky pre deti, kým som bola pripravená pohľadať si nejaké menšie vydavateľstvo, ktoré by bolo ochotné vziať ma pod svoje ochranné krídla. Chvíľu to bolo fajn, vydala som dokonca dve knihy pod pseudonymom Lilly Crowl, keď že som naozaj nehodlala zosmiešniť môjho otca. Určite by to niekto zistil a potom by zo mňa bola atrakcia tohto zapadnutého mestečka. Dokonca ani tato nevie, že knižky aj vydávam.

No tento môj malý úspech sa po chvíľke rozplynul a ja som dostala úlohu, ktorú som splniť naozaj nechcela. No čo už človek nespraví pre to, aby dosiahol svoj cieľ? A keďže som okrem tejto možnosti mala len jednu, a to hľadať si nové vydavateľstvo, podriadila som sa osudu a s veľkým kusom fantázie napísala svoj prvý šteklivý román.

Najironickejšie je, že so svojou sedemnástkou na krku som panna a môj najerotickejší zážitok je, keď mi dal kamarát v škôlke pusu na líce. A to naozaj nie je šteklivý moment, keď si spomeniem na moju oslintanú tvár.   

Ale vydavateľ bol nadšený a ja som mala na prvú splátku školy, čo bol pre mňa priam nadľudský výkon. Po prvom románe vyšiel druhý a potom aj tretí, a ja, keď som si odmyslela, čo vlastne píšem, som bola v siedmom nebi. Moja vysoká bola zrazu celkom možným cieľom.

Stále nechápem, ako to, že sa tie knihy ľudom páčia, okrem toho, že už skoro vôbec nečítajú, siahnu po knihe neskúseného dievčatka, pre ktoré sú erotické scény len výmyslom fantázie.

Keď som sa rozhodla, že je najvyšší čas, aby som sa vyspala, založila som moju „encyklopédiu“ pod posteľ, medzi množstvo škatúľ, ukrývajúcich všetky zbytočnosti, aké som si za tie roky nahromadila. Bolo mi proste ľúto ich vyhodiť a mohla som sa pustiť do krajiny snov.

Ráno ma, ako vždy, zobudil predpotopný budík, ktorý používal ešte môj otec. Nenávidela som ten zvuk rovnako, ako nenávidím rána. Človek musí skoro vstať, aby šiel do práce alebo školy, do ktorej sa mu ani nechce.

Ale aj tak som sa vyhrabala spod perín do toho studeného vzduchu. Asi venujem niečo zo svojho na zateplenie tejto našej chalúpky, pretože za chvíľu mi už ani perina nepomôže.

Dala som sa do poriadku, ako hovorí môj otec tomu, keď sa pripravím na deň do školy. Schmatla som tašku a bežala dole na raňajky. Ale ako náhle som si sadla k lupienkom s mliekom pred domom sa ozval klaksón novučičkého autíčka.

Zo zamručaním som to do seba naliala tak, že som medzi hltmi nemohla ani dýchať a ešte s plnými ústami som sa snažila nasúkať do relatívne tenkého kabátika. Veď aj tak chodím autom, tak načo vyhadzovať peniaze za zbytočnosti?

Keď som sa konečne vyrútila z dverí, naleštené červené auto, ktorého značku neviem, pretože v autách sa nevyznám a veci, čo nepotrebujem ľahko púšťam z hlavy, aj s majiteľkou vyzerajúcou dostatočne naštvane na mňa ešte trúbilo stojac pred domom.

Poponáhľala som svoje nemotorné nohy, aby som nemusela dlho trčať na daždi, predsa len sme vo Forks, a za pár sekúnd som už sedela vo vyhriatom autíčku a spokojne vydychovala. Predsa len, rána sú pre mňa časom zhonu a veľkej námahy.

„Ja tomu nerozumiem Is, čo robím zle?“ vychrlila na mňa, len čo som za sebou zavrela dvere.

„Aj ja ti prajem dobré ráno,“ odpovedala som jej, pretože na tému, v čom som od nej horšia, alebo prečo ma nechce si naozaj nevybrala dobrý čas, keďže vyučovací deň dnes odštartuje písomka z francúzštiny.

„Isabell! Toto nie je vtipné!“ okríkla ma Adele, moja najlepšia kamarátka. Jej rodičia neboli rozvedení ako tí moji, aspoň nie na papieri. Ale rovnako ako naši - bola to láska dvoch stredoškolákov a teraz jeden druhého skoro vôbec nevidia. Avšak ona má z tejto skutočnosti úžitok, ako napríklad toto autíčko, ktoré bolo našim tátošom. Pri spomienke na časy, keď sme chodili autobusom, alebo horšie peši, mi vstávajú vlasy dupkom.

„Nerada to hovorím, ale je. Učila si sa? Pretože asi budem potrebovať pomoc.“ Naozaj trápny pokus na zmenenie témy.

„Pravdaže som sa neučila, ten ples je už o mesiac a Dan ma stále nepozval!“ hovorila zmučene a konečne sa pohla spred nášho domu.

„Ešte si s ním nikdy nehovorila,“ namietla som. Adele bola výnimočný človek, ktorý je už pol roka buchnutý do nejakého futbalistu, s ktorým sa nanajvýš vidia na chodbe.

Proti tomu asi nemala čo namietnuť, tak preladila rádio z neidentifikovateľného bzučania. Tú pesničku som nepoznala, ale môj odvoz zjavne áno, keďže cesta sa hneď stala druhoradou záležitosťou, čo sa odzrkadlilo aj na tom, keď sme skoro prevalcovali nejaké auto.

„Dávaj pozor, ty namyslený kretén...“ A už sa spustila jej salva nadávok, ktorá ju na chvíľku vyrušila, takže si moje uši mohli od jej spevu oddýchnuť. Keď sme živí a zdraví prišli na parkovisko, skoro všetci tu už boli, ale pre nás bola výhra už to, že sme nezmeškali.

Začalo mi byť nevoľno, keďže francúzština nie je mojou silnou stránkou a môj žalúdok sa pokúšal vykonať antiperistaltický pohyb. Začala som zhlboka dýchať, aby moji spolužiaci nemuseli vidieť čo som raňajkovala a držiac si brucho som počkala na toho lenivca, kým sa skrášli natoľko, aby sa mohla ukázať na oči tomu úchylovi, ktorý práve opaľoval jednu roztlieskávačku, ktorej to očividne nevadilo.      

„Tam máš svojho princa,“ oznámila som jej, keď ráčila vystúpiť z auta. Každý by sa zaujímal asi o to, ako sa nechal obklopiť dievčatami, spolu s ďalšími z mužstva a to, že si to až príliš užíva. Ale ona nie.

„Bože, v tej bunde vyzerá tak úžasne,“ zavzdychala a ja som na ňu vyvalila oči. Ešte som hodila pohľad po hlúčik dievčat, v ktorých strede sa vynímala vysoká a svalnatá postava Dana Scotta.

Hneď ako sme vošli, dostala som jemnú triašku, stresové situácie jednoducho nezvládam. Na chodbe mohlo byť maximálne osem stupňov, tak som išla aj s Adele, ktorá sa stále rozplývala nad Danovov existenciou do triedy. Sedela som pri okne, z ktorého dosť fučalo, ale zároveň som mala pre seba jeden radiátor, ktorý bol víťaz nad mojimi zmrznutými prstami.

Zvalila som sa na stoličku a nos znova zaborila do kníh, aj keď som vedela, že teraz mi už nepomôžu.

„Počúvaš ma vôbec?“ šťuchla do mňa Adele.

„Pravdaže,“ odpovedala som jej premáhajúc zvracanie.

„Pravdaže nie! Is, toto zmení celý môj život!“ Tak to muselo byť určite niečo hrozné, ako napríklad, keď jej kaderníčka namiešala o 0.7 percent svetlejšiu farbu, ako si vybrala. To bol podľa nej dôvod, prečo ju vtedy nikto nepozval na rande.

Ale ja som tušila, že problém nie je vo výzore, keďže presná postava a príjemná tvárička lemovaná blond vlasmi nemohla nikoho odradiť. Ale tomu môjmu zázraku sa jednoducho ústa nezavreli!

„Ad? Táto známka tvorí štyridsať percent celkovej známky!“

„Ale ja si naozaj neviem vybrať, ktoré šaty by sa mi viac hodili,“ namietla a ja som len pretočila očami. Učiteľkin príchod ma zachránil, no zároveň to bolo naozaj depresívne.

Písomka nakoniec nedopadla tak hrozne, ako som čakala. Za to Adele si celý čas akurát tak hrýzla nechty. Ale pre ňu známky veľa neznamenali, hodlala sa vydať za Dana Scotta a stať sa jeho milionárskou manželkou. Ale ja pôjdem na vysokú. Už trošku spokojnejšia som sa aj s mojou najlepšou kamarátkou presunula na labáky.

Mala som dosť rešpekt z kyselín a ostatných vodičiek, čo boli ponalievané do sklenenej flaštičky. Dúfala som, respektíve pevne som verila, že s chémiou sa v živote po strednej nestretnem. A to bola jediná vec, ktorá ma držala v týchto chvíľach nad vodou.

Posadili sme sa do predposlednej lavice v strednom rade a diskutovali sme, čo znamená, že ja som počúvala, ako by malo podľa Adele vyzerať pozvanie a aj celý ples. Trvalo to už skoro dva týždne, čo sa nevedela spratať do kože a jediné, čo ju zaujímalo, bola manikúra a vhodná farba šiat. Počúvala som ju a obdivovala s akým zanietením o tom hovorí.

„Ak ťa naozaj pozve, napíšem o tebe knihu, ktorá sa bude volať Ja a môj princ. Chceš?“ zašepkala som, keď porovnávala tvary rukávov.

„Is? Nič v zlom, ale neviem, či sa s ním budem chcieť hneď vyspať, no, keby na tom trval tak...“ Zrazu stícha, pretože si uvedomila, čo povedala. Ona bola jediná, ktorá vedela o mojom tajomstve a vedela, že nie som na seba hrdá za to, čo robím. Otočila som sa na tabuľu a čakala, kým vkráča vysoká a kostnatá chemikárka.   

„Ja som to tak naozaj nemyslela,“ ospravedlňovala sa mi. Vlastne nechápem, prečo to robila, nikdy som sa na ňu nedokázala hnevať dlho, maximálne nejakých desať minút.

Pomaly som prežila ešte niekoľko hodín, kým nám konečne skončila aj posledná hodina a pomalým krokom sme sa šuchtali do jedálne. Všetci ostatní splašene bežali, avšak mne nevadilo, že budem stáť v tom rade, ktorý by mohol byť zapísaný do Guinessovej knihy rekordov o minútu dlhšie ako oni.

Keď sme si konečne sadli a ja som sa prehrabávala v šaláte, ktorý už niekto určite jedol, prišiel on. Áno, možno sa správam ako sliepka, ale je mi to jedno.

Pozorovala som jeho ladnú chôdzu, to, ako sa jeho svaly dokonale zapájali tak, aby presunuli tú nádhernú postavu, ktorá niesla tú najkrajšiu tvár zdobenú bronzovými vlasmi na určené miesto. Áno, toto je inšpirácia do mojich knižiek. Nikdy nevytvorím nič, ak si niečo nepredstavím a koho sú vtedy ruky, ktoré ma objímajú? Jeho. Vyhľadal ma pohľadom, no ja som ho stále hypnotizovala, tieto zdĺhavé stretávky pohľadov praktikujeme odkedy ho poznám. A vždy mu dovolím, aby ma roztopil v horúcich, zlatých očiach.  

Dámy a páni, Edward Cullen.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet