Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červená knižnica - 14. kapitola

„Tak v tom prípade, čo povieš Edward, keby si zostal na večeru?“ Och nie!

Áno, chcela by som veľa, ak by som túžila mať vo svojej blízkosti niekoho opačného pohlavia. Môj otec ich dokonalo dokáže odstrašiť, dokonca aj vtedy, keď nemajú ani najmenší záujem. Asi pred troma rokmi sme stretli v obchode môjho spolužiaka, bola som mu úplne ľahostajná, avšak môj otec v ňom videl hrozbu. Stretli sme ho stretli v oddelení drogérie, kde práve kupoval mydlo, avšak môj ocino videl len chlapca, ktorý sa podozrivo nenápadne obšmieta okolo regálu s kondómami. A môj zodpovedný otecko sa mu, pravdaže, prihovoril a len akoby náhodou prešiel k téme náhodného splodenia dieťaťa a problémoch mladistvých s tým spojené. Ani nemusím spomínať, aká hrdá som bola na môjho otca za túto preventívnu akciu, vďaka ktorej sa mi doteraz Collin vyhýba.

A to len kupoval mydlo! Po tom, čo sa stalo, sa asi Edward dozvie novinky o vaginálnej mikóze, pohlavných chorobách, a potom spomenie svoje zručnosti s jeho vernou zbraňou odpočívajúcou na teraz nebezpečnom mieste. Možno by bolo lepšie, aby som ju niekde zahrabala, kým sa to nevyjasní.

„Isabell, čo máme na večeru?“ spýtal sa otec, akoby sa nechumelilo, ale od Ewarda ani na sekundu nespustil pohľad.

„Ja, ehm, chystala som sa práve variť... Chceš niečo špeciálne?“ koktala som stojac v kuchyni. Aspoň sa naňho nemusím dívať, pretože krv, ktorá sa mi nahrnula do tváre by asi explodovala.

„Och, my dobre vieme, na čo si sa chystala a nemalo to nič spoločné s hrncami...“ prehodil otec mrazivo chladne a ja som zaskučala. Prečo nemôžem počúvať o vaginálnych problémoch? „ Ale máme tu vzácneho hosťa, mal by si vybrať, čo by chcel!“

„Nie som prieberčivý,“ uisťoval nás Edward. Videla som ho vôbec niekedy poriadne jesť? Nie! Ale na tom nezáleží, takto aspoň môžem spraviť niečo rýchle, aby sme to už mali za sebou. Vytiahla som zo skrine roztrasenými rukami balíček špagiet a dala hriať vodu. Uznávam, špagety s morca-dellou z konzervy, rozhodne nie sú jedlo, ktorým ľudia zvyčajne hostia návštevu, nehovoriac o možnom manželovi, hoci u mňa s Edwardom ide o niečo plne isté. Raz pochopí, že to bolo pre jeho dobro.

Dobrý vzťah medzi otcom a dcérou, nie je veľmi častý jav, avšak ja som ho aj napriek niekoľkým tajomstvám mala. No a keďže sme sa tak dobre navzájom poznali, môj otec veľmi rýchlo našiel vynikajúci spôsob, ako ma dostať do rozpakov.

„Pozri, Edward, aká je moja Bellinka šikovná! Vskutku - žena do koča aj do voza,“ vychvaľoval moje neexistujúce vlastnosti, keď sa rozhodol, že ich prítomnosť bude užitočnejšia pri mne v kuchyni. Na potvrdenie jeho slov sa mi, pravdaže, pokúsil ujsť tanier, čo sa mu vďaka jeho motivácii aj podarilo a dočkal sa svojho vysnívaného stretu s podlahou, doprevádzaného rachotom rozbíjajúceho sa skla.

„Pomôžem ti s tým,“ vyhŕklo z Edwarda skôr, ako stihol môj otec využiť nejaký trefný komentár.

„Myslím, že to nebude nutné, Bella to rozhodne zvládne aj sama, má v tom prax.“

Moje „varenie“ otec vynikajúco doprevádzal poznámkami o mojej budúcnosti, o tom, kde by som sa mohla uplatniť, alebo komentoval môj vzhľad. Najhoršie však bolo, keď začal hovoriť o mojich kvalitách a ich využití v role manželky. Neraz som vtedy hodila na zem vidličku, alebo čokoľvek v mojej blízkosti, čo vyzeralo nerozbitne. A to len kvôli tým pár sekundám, aby som sa mohla ukryť pred ich skúmajúcim pohľadom. Pravdaže, cestoviny si nevyžadujú veľa pozornosti, avšak, tvárila som sa tak zamestnane, ako som len zvládala, aby som sa mohla vyhnúť ich rozhovoru.  Rozhovor by to bol však len v tej chvíli, ak by sa doň zapojila aj druhá strana – Edward, ten však úplne abdikoval a namiesto pokusov o zmenenie témy, teraz zaujato skúmal obrus, ktorý nebol zdobený ani jediným ornamentom.

Keď som im naložila, zvuk otcovho hlasu nachvíľu utíchol, aby sa mohol rozozvučať znova v ešte nevhodnejších narážkach, takže som to mala v sebe za menej, ako päť minút a navrhla som, že Edward už musí ísť domov, pretože nás čaká veľký test, na ktorý sa musíme obaja učiť, na čo konečne otec prikývol.

Ešte sa na mňa raz ospravedlňujúco pozrel a zavrela som za ním dvere. Konečne! Môžem si rozpísať rebríček najtrápnejších dní. Aspoň mám vynikajúceho adepta na prvé miesto. Zamierila som si to ku schodom, aby som sa mohla čo najskôr ukryť do izby, avšak Charlie sa mi postavil do cesty.

„Nechceš mi niečo vysvetliť?“ spýtal sa s nadvihnutým obočím. Naozaj? Sakra, som dosť stará na to, aby som vedela, čo je zlé a čo nie! Robím chyby, tak ako každý, ale po dnešku, ale rozhodne mu nejdem nič vysvetľovať.

„Nie, Charlie, mám sedemnásť a na niektoré veci som už dosť stará, ak to nemieniš akceptovať, nevadí... Ja to prežijem,“ hovorila som a môj kamenný výraz tváre sa s každým slovom prehlboval. Charlieho reakcia, ktorá prezrádzala jeho prekvapenie mi vynikajúco prihrala, takže som sa okolo neho rýchlo prešmykla a vybehla na poschodie.

„A mimochodom, vydávam knihy pre dospelých,“ preniesla som, akoby mimochodom a už sa mu aj pratala z očí. Asi som to prehnala...

Viem, že to trvalo, ale čo vám poviem... škola.