Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 6. kapitola

31.08.2021 (09:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 29× • zobrazeno 1720×

6. kapitola

Oslobodil ma. Hoci to bolelo. Hoci som si priala, aby to nikdy neurobil. Keby sa mi niekto pokúšal lásku vysvetliť pred desiatimi rokmi ako stav obety, nepochopila by som ho. Myslela by som si, že láska predsa neodchádza, zostáva, nemení sa, pretrváva. Pretrváva bez odchodu, s fyzickou prítomnosťou, akýmsi spôsobom kontaktu. On odišiel. Narýchlo. Bez zbytočných zdĺhavých slov. Rana, ktorú mi zanechal, sa rokmi zmenila na jazvu. Takú, ktorá pri dotyku trošku zabolí. Už však nekrvácala, len sa nikdy úplne neplánovala zhojiť.

Dlho som nad Edwardom premýšľala ako nad sebcom a egoistom. Ako mi to mohol urobiť, prečo mi to urobil... Veď ma predsa miloval. Áno, miloval. Dokázal ma opustiť pre moje dobro. Nie pre svoje. Pre moje. Esme mi až teraz otvorila oči.

Zhlboka som sa nadýchla. Mala som pocit, že po prvýkrát tak normálne, bezbolestne. Voľne.

Doposiaľ som nás brala za rozdielnych. Ale boli sme rovnakí. Bez ohľadu na to, že nás delila odlišná podstata. Charakterovo sme si boli bližší než som si kedy dokázala pripustiť. V mojich pubertálnych časoch som v ňom videla dokonalosť. Niekoho, kto sa nemôže pošmyknúť. Niekoho, kto robí všetko správne. Veď správne pre mňa bolo, aby sme boli spolu. Nikdy mi dostatočne neprišlo, ako veľmi pri mne trpel. Ako urputne bojoval so svojou podstatou... Ani to, že po celý čas s ním som bola jednou nohou v hrobe.

Ale miloval ma. A teraz som to chápala viac, ako kedykoľvek predtým. Dokázal odísť, aby som bola v bezpečí. Seba som po celý čas videla ako menejcennú bytosť, niekoho, kto sa pri Cullenovcoch ľahko stratí. A áno, v porovnaní s nimi boli všetci ľudia zatlačení do úzadia. Lebo oni ľuďmi neboli. My ostatní áno.

Miloval ma. Skutočne. Nikdy som sa na jeho odchod nepozrela z hľadiska akéhosi vyššieho dobra. Videla som iba moju stratu, môj smútok, moju depresiu. Ale až teraz mi prišlo, že rovnakú stratu utrpel on, prechádzal si ešte mohutnejším smútkom a rozsiahlejšou depresiou. Lásku hľadal sto rokov. Ja chabých sedemnásť. Väčšina z nich sa ani nerátala, keďže predstavovala detstvo a školské časy.

V porovnaní s ním som o živote vedela skutočne iba málinko. Kým ja som sa na seba v tých rokoch pozerala ako na čosi, čo má len trošku viac od ničoho, on ma bral za všetko. Ja som bola tou,  ktorá v ňom prebrala staré, hlboko zahrabané ľudské emócie, city a túžby. Bola som preňho tým, čím on pre mňa. A on dokázal to, čo by som ja nikdy urobiť nedokázala. Lebo som sa nepozerala na to, ako musí trpieť. Videla som iba moje šťastie, moje pohodlie. A on videl to isté. Moje šťastie, moje bezpečie, môj život. Napriek tomu, koľké roky na mňa čakal, dokázal sa ma vzdať. Dokázal ma nechať ísť. Pre moje bezpečie.

Nie on bol tým sebeckým, do seba zahľadeným mužom. To ja som bola sebecká, čo sa týkalo jeho osoby. Chcela som si ho privlastniť, uviazať pri sebe... Lebo som ho potrebovala. A nikdy mi skutočne neprišlo, ako veľmi ho muselo bolieť ľúbiť ma. To ja som mala byť tou, ktorá ho mala pustiť. Bol silnejší ako ja. Vo všetkých smeroch. Ako som sa naňho mohla viac hnevať? Ako som ho mohla viniť z toľkých zlých vecí, ktoré potom napáchal, keď sama viem, akú bolesť spôsobilo naše odlúčenie iba mne samotnej?

„Prepáč mi, Edward,“ šepla som do tmy. Auto som mala odstavené ešte stále neďaleko domu Cullenovcov. Avšak v dostatočnej vzdialenosti od nich, hoci som vedela, že ma možno stále počujú. Cullenovci mi na seba nechali čísla. Vraj aby som ich kedykoľvek kontaktovala, že tu budú pre mňa vždy. Prenocovať som u nich nechcela, potrebovala som si uložiť myšlienky v súkromnom pokoji a tichu. Esme ma nepresviedčala, naopak, nechala ma slobodne sa rozhodnúť. A ja som si uvedomila, že mi nezostáva nič iné, než skutočne ísť a pokúsiť sa žiť v rámci možností ako človek. Keď som pred desiatimi rokmi Edwarda „otravovala“ s premenou, pramálo som rozumela cene ľudského života. Jeho daru. Esme mala pravdu. To, čo nám mnohokrát lezie na nervy, by nám v prípade straty chýbalo. Chýbal mi môj život. Presne taký, aký bol.

Edward si môj život vážil zo všetkých najviac. Nechcel ma oň pripraviť. A mne všetky tieto skutočnosti „dopli“ až takto neskoro. Žiť ľudským životom som chcela. Či bude šťastný, zostávalo otázne. Samozrejme, dá sa žiť bez partnera, v akej-takej materiálnej hojnosti, tak obyčajne, normálne. A niekto by si mohol ťukať po čele, či som taká hlúpa, keď si neplánujem nájsť nového muža. Pravda však bola, že som neplánovala. Po niekoľkých ďalších vzťahových pokusoch som sa myšlienky novej lásky vzdala. Lebo v každom z mužov som hľadala Edwarda.

Chýbala mi jeho vôňa, spôsob jeho objatia, tón hlasu, keď vyslovoval moje meno. Nikto vo mne neprebudil to, čo on. Dokázala som ich mať rada, svojím spôsobom ľúbiť, ale nikdy som ich nevedela milovať tak, ako jeho. Nebolo to len ostňom prvej lásky. On bol pre mňa tou pravou láskou. Tou, ktorú už nikto iný nezopakuje a nenahradí. A to dokázal pochopiť iba ten, ktorý niekoho miloval a stratil. Rozumela som tragickým okolnostiam, keď jeden odišiel zo sveta skôr ako jeho partner a ten druhý si viac nikoho nehľadal. Pre niektorých to možné jednoducho nebolo.

Dokázala som sa zmieriť so samotou a životom ľudskej bytosti. S Edwardom nám jednoducho len nepriali okolnosti, za akých sme sa stretli. Možno v inom paralelnom vesmíre by sme boli niekde spolu a dokonca aj šťastný pár. Ale ako upírovi a človeku by nám to sťažka skutočne dlhodobo klapalo. Zostarla by som, možno by som pri ňom dokonca túžila po dieťati. Lebo by som mala pocit, že určitý úsek jeho večnosti a mojej stále mladosti by sme si mohli nahovárať, že sme normálny pár. Lenže neboli sme. Žiadne dieťa, žiadne dovolenky na pláži ani večere v reštauráciách. Vrásky, starnutie. Prúd času. A on by sledoval, ako sa mu pred očami doslova každým dňom mením.

„Hocikedy sa ozvi, bola by som nerada, keby sme sa opäť na tak dlho odlúčili,“ priznala Esme, kým ma vyprevádzala z dverí. Čas už pokročil, slnko dávno zapadlo a chladný vietor sa pomaly zarýval pod kožu.

„Môžeme si kedykoľvek zavolať. Budem rada, ak zostaneme v kontakte.“

„Ešte raz nám, prosím, prepáč, ak sme ti spôsobili bolesť a trápenie.“

„Netráp sa, Esme. Ja som vás tiež dostala do niekoľkých šlamastík.“

Esme sa pousmiala a pokrčila ramenami. „Inak,“ začala odrazu opatrnejšie, „celý deň sa odhodlávam aj k tomuto, ale... Viem, že nebudeš súhlasiť, ale predsa by sme boli radi, keby... No proste mysleli sme, že by sme ti chceli pomôcť aj finančne.“

„V žiadnom prípade! Žiadne peniaze nechcem.“

Esme moja reakcia neprekvapila. „Počkaj. Mysleli sme si to, tak nám napadlo, že by sme ti kúpili auto. Alebo byt. Kdekoľvek by si len chcela.“

Naozaj mi núkala auto a byt, keď som už stála na prahu dverí a bola pripravená k odchodu? „Ehm,“ netušila som, čo mám povedať. „To teda v žiadnom prípade.“

„Ale hovorila si, že bývaš v podnájme.“

„Nemôžem od vás prijať taký obrovský dar, Esme.“

„Edward ešte voľakedy načrtol, že keď nebudeš súhlasiť s týmto návrhom, mohli by sme ti dať aspoň jeho Aston Martina.“ Edwardov miláčik...

„To je už starina!“ počula som zvnútra Emmettov hlas.

„Nie, ďakujem, nemám záujem o žiadne auto.“

„Emmett má pravdu. Kúpime ti nové.“

„Esme, nie, vďaka. Naozaj nepotrebujem žiadne peniaze, byt ani auto...“

„Viem, Bella,“ povzdychla si nešťastne. „Ale pochop, že naozaj ti chceme aspoň nejako uľahčiť život, keď sme ti v ňom už narobili takýto prievan. Alebo sama navrhni, čo by sme mohli spraviť, alebo čo by si chcela...“

Na chvíľu som sa odmlčala. Skutočne som od nich nemohla prijať ani jednu z ponúkaných položiek, hoci každá z nich by sa mi zišla. Ale peniaze, byt ani auto mi nedokázali nahradiť stratu, ktorú som jeho odchodom utrpela. „Chcela by som vrátiť čas.“ Takú moc však nemali ani Cullenovci.

Čas bol od začiatku naším nepriateľom. Povzdychla som si. Dnes sa už nedalo nič robiť. Ako by som ho mohla zachrániť, keby ma zneškodnil ešte skôr, ako by som stihla otvoriť ústa? Vždy som vedela, že do značnej miery ho moja krv priťahovala viac než krv ostatných. Ale vtedy mal svoje pudy pod kontrolou. Nevedela som, ako na tom bol v tejto chvíli, no keď mi akúkoľvek formu stretnutia zakázala samotná Esme, ktorá ako jediná, snáď okrem Alice, najväčšmi náš vzťah podporovala, tak asi bohvieako nie... Ako som mohla plánovať čo i len telefonát, ak by aj to znamenalo potenciálne nebezpečenstvo pre môj, a berúc do úvahy Volturiovcov, aj jeho život? Snáď ešte horšie by mu bolo, ak by zistil, že už nie som medzi živými. Do Volterry nastúpil s vedomím, že som niekde ďaleko, ale živá, v poriadku a v bezpečí.

Najlepšie, čo som pre nás oboch mohla urobiť, bolo držať sa v úzadí. Edward si musí naďalej myslieť, že si žijem šťastným životom. A ja sama sa musím o to pokúsiť. Hoci od nervov by som ho najradšej zabila! Obaja sme si mohli ušetriť toľko trápenia, keby nebol debil a nechcel sa za všetkých stále obetovať... A ja v tom čase trošku sebavedomejšia. Mala som ho vysmiať, kam sa akože chystá, že bezo mňa neprežije, darmo sa o to pokúša... Ale ja som uverila tvrdeniu, že som ho nebola hodna.  

Keby sa mi tu zjavil pred očami, skôr, aby ma pravdepodobne zniesol zo sveta, by som mu ešte stihla vynadať. To by bolo moje prianie. Okrem toho vrátenia času. Dať mu poriadne kvapky s hubovou polievkou. Nech vidí, aká strašne „zraniteľná“ som. Chlapi... Pustila som spojku, stúpla na plyn a vydala sa nazad do hotela.

Nasledujúce dva dni som strávila v Esminej a Alicinej spoločnosti. Chodili za mnou na návštevu do hotela a spravili sme si babské dni. Prekvapilo ma, že Alice ani raz nespomenula nákupy, výlety do obchodných centier a podobne, Esme mi však vysvetlila, že ako rodina potrebujú loviť a chystajú sa k odchodu čo najskôr. Vedeli však, že čoskoro sa domov chystám aj ja a chceli čo najdlhšie počkať, pretože sa chystali odísť kamsi ďalej. Bola sezóna či čo. Tých štyridsaťosem hodín v ich prítomnosti prešlo až priveľmi rýchlo. Nevedela som si predstaviť, že o ďalšie dva už pristanem naspäť vo Phoenixe a budem pokračovať vo svojom zaužívanom stereotype.

„Budeme v kontakte, sľubujem,“ dušovala sa Alice. „Možno nie vždy fyzicky, ale prinajmenšom si budeme písať.“ Ukázala na tlačidlový telefón pohodený na posteli.

„Škoda len, že cez telefón si nemôžeme povedať všetko.“

„Taká je doba. Nikdy nevieš, kto ťa kde odpočúva,“ pokrčila plecami. „Okrem toho, ty máš aspoň smartfón, to je luxus, ktorí si my nemôžeme dovoliť,“ zvonivo sa zasmiala.

„Kto by si bol kedy pomyslel, že príde aj na vás mráz...“

„Akoby nestačilo, že si beztak musíme dávať pozor, aby sme neprezradili svoju identitu. Teraz aby sme mali na muške ešte aj mobily a inú elektroniku, ktoré majú viac rozumu ako niektorí ľudia...“

„Je rozumné, že sa chránite aj takto.“

„Na svete nemôžeš veriť nikdy nikomu, Bella. A najmä v dnešnej dobe.“

„O nejaký čas bude musieť skončiť s prácou aj Carlisle...“ uvedomila som si.

„Budeme sa musieť aspoň na dvadsať, tridsať rokov posunúť niekam na úplnú samotu. Dnes každý fotí, natáča, žije sociálnymi sieťami. Je len otázkou času, kedy sa niekde objavíme a ktosi si začne dávať dokopy súvislosti. Alebo si na nás prinajmenšom všimne niečo divné.“

„Nechcem vás opäť stratiť.“

„Neboj. Natoľko v kontakte budeme,“ usmiala sa a silno ma objala. „Veľmi si mi chýbala, kamoška. Dávaj si na seba obrovský pozor.“

Nelúčili sme sa. Aspoň nie v pravom zmysle slova. Dokázala som žiť s vedomím, že tam niekde vonku sú; že si môžeme zavolať, počuť sa. Možno sa raz dozviem novinky aj o ňom. Kým to bolo možné, nechcela som ich pustiť zo svojho života. Akurát sme nemohli zostať v jednom meste. Žili príliš divoko, upírsky. V prostredí hôr, ktoré by človeka sťažka pohostili. Pomerne vzdialení od ľudských obydlí a starostí. Môj obyčajný život by bol v ich blízkosti príliš narušený. Vidieť ich mi však dodalo akúsi zvláštnu silu. Povzbudenie. Voľakedy sa to všetko stalo. Nevymyslela som si ich, jeho... Zažila som všetky neuveriteľné situácie. Na chvíľu sa mi zdalo, že som sa v čase skutočne vrátila. Ja zmenená, oni rovnakí, zamrznutí. A predsa odlišní. Na krátky okamih som opäť mohla vtrhnúť do ich životov, pripomenúť si všetko, čo bolo. Dobré i zlé.

Musela som odísť domov. Chcela som ísť domov. Túžila som sa stretnúť s rodinou, chcela som ďalej učiť, pracovať, začať viac športovať, naučiť sa lepšie piecť a... pokojne starnúť. Lebo konečne som vedela, na čom stojím, aký život si Edward vybral. A že v jeho existencii nebol priestor pre živý ľudský život.  

„Ďakujeme a príďte niekedy zas,“ povedala recepčná, keď som jej nasledujúci už takmer podvečer odovzdala kľúčik od izby. S úsmevom som poďakovala a chopila sa svojich kufrov. Do odletu mi zostávalo šesť hodín, čakal ma nočný let, takže som mala stále dosť času dopraviť sa na letisko v relatívnom pokoji a odovzdať požičané auto. Bola som vďačná za možnosť zotrvať v hoteli trochu dlhšie ako sa bežne zvykne. Ale keďže nebola dovolenková sezóna, majiteľ mi vyšiel v ústrety.

Batožinu som naložila do kufra a pohodlne sa usadila za volant. V Denali sa zdvíhal súmrak, bolo nepríjemne šero a nad zemou sa zbiehal opar. Poslednýkrát som sa poobzerala po okolí, vychutnala si posledný pohľad na hotel a po nastavení zrkadiel som vyrazila z parkoviska. Na najbližšej čerpacej stanici som doplnila pohonné hmoty a kúpila si minerálku.

Z neznámych príčin sa ma zmocňoval zvláštny pocit. Niekoľkokrát som sa cestou k autu poobzerala po okolí. Ale okrem troch mužov a jednej ženy na benzínke, ktorí sa venovali každý tankovaniu, som nevidela nikoho. A napriek tomu som mala pocit, že na mňa niekto hľadí. Svižne som sa ponáhľala do auta a zamkla sa v ňom. Pustila som si rádio, aby som prehlušilo ťaživé ticho, ktoré odrazu, keď som vychádzala z mestečka, navôkol nastalo. Motor priadol, cesty boli suché, výnimočne nepršalo. Premávka bola takisto príjemná, počet áut by som dokázala zrátať na oboch rukách. Snažila som sa upokojiť, auto som predsa pre cestou skontrolovala, všetko bolo v poriadku. Ako vonku, tak vnútri. Nič sa nedeje, Bella, ideš domov.   

Pozrela som sa do spätného zrkadla a v okamihu som stuhla.

Hľadel na mňa pár červených očí.

Pomaly sa posúvame v deji. Chcem sa veľmi pekne poďakovať za všetky komentáre aj zobrazenia. Teším sa na vaše názory. Čo myslíte, aké bude pokračovanie?  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 6. kapitola: