Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 8. kapitola

19.11.2021 (09:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1298×

8. kapitola

Všetci sme z času na čas, pravdepodobne, premýšľali nad smrťou. Alebo nad krehkosťou života. Niečím, čo nastane predtým, než sa ocitneme na druhom svete – v akomsi duchovnom tele. Niekto má možno smutnejšie predstavy – nastane ničota. Zhasnú svetlo, nadíde tma a... koniec. Nech je to akokoľvek, myslím si, že o tom premýšľame neradi. Vzbudzuje to strach. Strach z neznáma, možno z ničoho. Možno nám občas dokonca napadla zvrátená myšlienka, v ktorej sme zomreli jedným z tých ohavnejších spôsobov – lúpež, autonehoda, zemetrasenie... vražda.

Aspoň mne to napadlo. Voľakedy. Na chvíľu. Potom som sa hrôzou striasla, zahnala temné myšlienky a nedovolila si pozerať sa na svet z natoľko temnej optiky. Ale nikdy som nepremýšľala nad možnosťou, že by ma mal zniesť zo sveta niekto, koho som poznala. Dokonca niekto, koho som milovala. Jedna vec je myslieť na pochmúrne veci, niečo iné sa v nich však skutočne utvrdiť.

Vedela som, že sme s Edwardom obaja pochádzali z iného sveta. Medzi nami však panovalo krehké prímerie, súžitie, ktoré sme obaja prežívali v láske.

Láska. Aký mocný cit! Koľko pre lásku trpíme, znášame... umierame.

Zadusila som vzlyk, ktorý sa mi dral cez hrdlo. Buď silná, buď silná! kričala som na seba v tichosti. Nadarmo som cítila bezmocnosť. Ten najhnusnejší, najspútavejší pocit.

Porozhliadla som sa po obývačke. Odrazu vyzerala inak. Bledšie, sivšie. Hľadela som na ňu inými očami. Zvláštne zatiahnutými akýmsi sivým závojom.

Nikto z Cullenovcov netušil, čo povedať. Nikomu z nás sa nechcelo prelomiť ticho. Verdikt bol vyslovený. Bola som korisť. Štvaná zver, po ktorú si o pár dní prídu. Zver reťazou priviazaná o mohutný kmeň. Okolo stromu elektrický plot. Nebolo úniku.

„Volturiovcom doteraz vadilo, že Edward zabíja nevinných ľudí,“ začala som potichu, „a zrazu nemajú problém ho „vypustiť“ na slobodu a ešte sa pôjdu na jednom vystúpení zabaviť.“

„To sú choré hlavy, Bella. My to vieme už roky, ale fakt sme netušili, že sú schopní až takýchto zvráteností,“ vychrlila Alice. Esme sa už pár dlhých minút vôbec nepohla. Stále sedela s hlavou v dlaniach.

 „Aro je obyčajný sadista. A miluje zábavu – aby toho nebolo málo. Bohužiaľ, jeho existencia je už príliš nudná na to, aby sa aspoň tváril, že je pri zmysloch. Takže si hľadá zábavku kdekoľvek sa dá,“ konečne prehovorila, avšak jej tón prezrádzal, že jej to všetko nebolo ani zďaleka jedno.  

„To mu predsa nemôže vyjsť,“ zahromžil Emmett. „Vie, ako to celé dopredu dopadne! Vie, ako sa cíti Edward, keď je v Bellinej blízkosti! Vie, že tam neexistuje takmer žiadna možnosť, že by ju vôbec stihol premeniť!“

„No veď práve!“ rozhodila Alice rukami. „O to lepšie divadlo, nie?! Väčší príbeh o láske a doslova a dopísmena smrteľnej túžbe hádam ešte na svete ani nie je! Aro veľmi dobre vie, o čo tu ide! Veľmi dobre vie, ako ju,“ poukázala na mňa, „jedna Edwardova časť bezpodmienečne miluje a, naopak, ako tá druhá túži iba po jej krvi!“

„Je to jeho pomsta,“ uvedomila som si. „Nemala by som o vašom svete vedieť nič... A viem.“  Zosunula som sa na sedačku. Premohla ma triaška. Zvykla som si, že sa predo mnou Cullenovci zhovárali o krvi, zabíjaní a ďalších, pre nich typických záležitostiach. Dokonca som vedela i to, ako Edward vždy bojoval sám so svojím vnútrom, aby mi nijakým spôsobom neublížil.

Bola som ako krehká porcelánová bábika. Nenávidela som to prirovnanie. Lenže bol rozdiel, keď presviedčal sám seba o tom, že ublížiť mi by bolo nesprávne. Také rozhodnutie by ho zabilo. Ale takisto bolo rozdielne, ak mu to niekto prikáže. Ak mu stanoví ultimátum menšieho zla.

Končekmi prstov som si pohladila jazvu na zápästí. Už vtedy to bolo ťažké. A teraz mu do toho všetkého dýchali na krk Volturiovci. Buď, alebo...

„Niekto s ním príde?“ zisťovala som.

Alice neisto pokrčila ramená. „Samého by ho neposlali. Budú si ho chcieť postrážiť, takže predpokladám, že áno,“ odvetila Alice. „Keď sa pozriem do budúcnosti, poriadne nič nevidím. Obrazy sú útržkovité, zahmlené. Edward bojuje sám so sebou... Nevie, čo robiť...“ Posadila sa vedľa mňa a ruku si prehodila okolo mojich ramien. Od nervov som si hrýzla spodnú peru. „Bella, nedovolíme to,“ naliehala. „Nedovolíme, aby ti ublížil. Nikto.“ Posledné slovo zdôraznila.

Posmešne som si odfrkla. „A čo chcete robiť? Postaviť sa proti Volturiovcom? Alebo proti Edwardovi? V jednom prípade zabijú Edwarda aj mňa, v druhom vás všetkých, Alice... To nedopustím...“

„A my nedopustíme, aby ublížili tebe,“ zopakovala tentokrát Esme. „Patríš do rodiny. A tú chránime.“

„Aj Edward do nej patrí.“

„Musíme veriť, že bude dosť silný.“

Počula som, ako sa Emmett neveselo zasmial. „Takmer desať rokov sa živí ľudskou krvou, Esme.“

„Áno, ale Bellu miluje.“

„Hovorili ste, že neexistuje šanca, aby sme sa stretli, pretože je to až príliš nebezpečné.“

„Lenže teraz ho nútia ublížiť ti. Nútia ho vybrať si z možností, ktoré hocako vedú k tomu, aby ťa uhryzol. Čo znamená dostať sa k tvojej krvi. A možno práve to ho donúti zatnúť sa.“

„Nebude mať na to silu, Esme,“ protirečila Alice. „Aro mu to urobil naschvál, pretože presne vie, čo ho najviac desí. A to je ublížiť Belle. Edwardovou najväčšou nočnou morou je, že zaviní Bellinu smrť. Volturiovci to veľmi dobre vedia.“

„Tak čo chcete robiť? Nečinne sedieť a čakať?“ vybuchla Esme. Prekvapilo ma, ako sa ma zastávala. Ako pre mňa bojovala.

„Musíme vymyslieť nejaký plán. Ale neviem aký,“ povzdychla si Alice.

„Keby aspoň Edward nemal takú slabosť pre Bellinu krv. Spomínam si, ako mi ešte vtedy v Denali hovoril o sile, akou ho k sebe volá. Ibaže v tom čase sa dlhé roky živil ako my, dokázal svoj smäd držať na uzde. Teraz...“ Emmett sa na chvíľu zastavil a pozrel na mňa nešťastným pohľadom. „Teraz to bude horšie.“

„Musíme sa mu postaviť...“ nástojila Esme.

„Momentálne má omnoho väčšiu silu než ja,“ nesúhlasil Emmett. „A keď zacíti jej vôňu... Môžeme sa mu postaviť aj všetci na čele s Carlisleom a aj tak nás vybaví za pár sekúnd.“ Ku Carlisleovi Edward vzhliadal dlhé desaťročia – bol jeho vzorom. Chápala som, prečo Emmett povedal, že aj na čele s ním by nám to nepomohlo.

Cítila som sa zvláštne otupená – akoby mi úplne nedochádzalo, čo sa deje. Neviem, či už nastal moment, v ktorom sa mi zrútil celý svet alebo ešte len mal v nasledujúcich dňoch, alebo možno len minútach, prísť. Nedokázala som si predstaviť, čo sa má udiať. Vnímala som len fakt, že má prísť Edward. Môj Edward. Nedokázala som pochopiť, čo od neho požadovali ani to, že by sa im to mohlo podariť. V pamäti mi svietil Edward, ktorý ma vždy vyslobodzoval z ťažkých chvíľ. Býval mojím záchrancom, mojím tešiteľom, mojou spriaznenou dušou. On bol mojím svetom. A zrazu mi každý hovoril, ako ma ten svet má prísť zničiť. Ako ma nezvládne ani zahliadnuť. Ako sa na mňa poriadne nestihne ani pozrieť.

Srdce mi stisla bolestivá tieseň. Nedokázala som si ho predstaviť ako monštrum. Hoci mi o ňom porozprávali pre človeka otrasné veci. V mojej mysli, mojich myšlienkach sa na mňa usmieval tým pokriveným šibalským úsmevom, bronzové vlasy mu divoko poletovali na všetky svetové strany, prihováral sa mi jeho typickým zamatovým hlasom a chladnými prstami mi jemne hladil líce.

„Si pre mňa to najdôležitejšie, čo mám. Najdôležitejšia vec na celučičkom svete,“ spomínam si, ako mi hovorieval. Zachvátila ma plejáda spomienok. Naša lúka, prvý pohľad v škole, prvý bozk, prvé vyznanie, náš malinký ples, oslava mojich osemnástych narodenín... celý môj pobyt vo Forks sa okresal len na život s Edwardom. Forks sa viac nerovnal len Charliemu... Patril aj Edwardovi.

„Si opitá už len z mojej prítomnosti...“

Moment, keď si ma prvýkrát premeriaval v tom otrasnom rozťahanom pyžame v Charlieho dome a povedal: „Pekné.“   

„Tvoje vlasy vyzerajú ako kopa slamy, ale páči sa mi to.“

Pevne som stisla viečka. Bolelo to. Takmer rovnako ako keď odišiel. Akoby tie rany čas ani trochu nezahojil a neutíšil. Akoby sa to nestalo pred desiatimi rokmi, ale len pred desiatimi dňami.

„Idem do sprchy,“ povedala som mierne zachrípnutým hlasom. Odkašľala som si. Potrebovala som vypadnúť zo spoločnosti. Chcela som samotu. Esme s Alice mi venovali zmätený pohľad, ale nevšímala som si ich. Vzala som si zo skrine čisté tričko a v kúpeľni za sebou zatvorila dvere. Dúfala som, že prúd horúcej vody mi pomôže zmierniť napätie. Počula som, ako Esme s niekým telefonuje. Pravdepodobne s Carlisleom. V rámci možností mu vysvetľovala novú situáciu.

Nechala som prúd vody stekať mi po chrbte. Tvár som natočila dohora a sledovala, ako sa para zráža na bledozelených kachličkách. Napriek horúcej vode som sa nedokázala zohriať. Bombardovali ma spomienky miešajúce sa s nepredstaviteľnými obrazmi budúcnosti. A odrazu som mala pocit, že neviem dýchať.

Osušila som sa, vlasy si zabalila do uteráka a oprela sa o stenu. Zviezla som sa až na dlážku. Takto mal skončiť môj život? Pod rukami človeka, ktorého som najväčšmi milovala?

Čo som mala robiť? Čo som mohla robiť?

Nevedela som.

Nevedela som ani to, čo by som mala cítiť. Strach? Možno. Lenže ja som sa Edwarda nikdy nebála, neberúc do úvahy naše prvé stretnutie v škole. Takže také to bude? Tak na mňa bude hľadieť? Len namiesto černe mu budú oči žiariť sýtou červeňou?

Obliekla som sa a vyšla z kúpeľne. Cullenovci v tichosti sedeli na sedačke. Pravdepodobne sa zhovárali, ale bolo to také tiché, že moje uši ich slová nemohli začuť.

„Carlisle sľúbil, že niečo vymyslí,“ povedala Esme už nahlas. „Nenecháme ťa v tom, Bella.“

Iba som sa pousmiala. Mala som ďakovať? A za čo? Za pokus zachrániť mi život?

Zavolala som mame. Potrebovala som počuť jej hlas. Potrebovala som aspoň malinký záchvev normálnosti.

„Jéj, ahoj, aký máš deň? Ako víkenduješ? Deti ťa včera poslúchali?“ Typická Renée. Na jeden výdych sa stihne opýtať tri otázky. Snažila som sa znieť čo najnormálnejšie. Chýbal mi môj normálny, bežný a obyčajný život. Zvykla som si naňho.

„Zajtra by si sa u nás mohla zastaviť. Spravím niečo dobré na obed.“

„Necítim sa nejako dobre, mami. Asi som prechladla alebo čo. Radšej by som zostala doma.“

„Tak ti ho prinesiem, to nie je problém.“ Dofrasa!

„Popravde ani nie som príliš hladná. Nejako mi teraz nechutí. Takže ležím a oddychujem, nech som v pondelok čo najviac fit,“ klamala som vo veľkom.

„Keby niečo, daj mi vedieť a hneď som tam. Keby ti aj bolo treba priniesť nejaké lieky...“

„Mami, neboj, prežijem to,“ usmiala som sa.

„My sa chystáme večer s Philom do kina, takže trochu sa báť budem určite. Dávajú nejaký nový horor, tak ma presvedčil a ideme. Nie som ale nadšená,“ zasmiala sa. Horor sa dial aj v mojom živote... Na rozdiel od nich dvoch, ja som ten svoj prežiť asi nemala.

„To ti verím.“

„Si v poriadku?“ Jej hlas znel ustarane.

„Som, mami, len som unavená. Ľahnem si, vyležím to a určite mi bude lepšie. Iba som ťa chcela počuť, že čo robíte a tak. Tak si užite večer a zajtra si ešte zavoláme.“

„Nechceš ísť predsa s nami?“

„Hovorím, že radšej asi zostanem v posteli. Okrem toho, horory nie sú mojou obľúbenou šálkou kávy...“ koľká irónia.

„A ten obed by sme mohli presunúť na budúci týždeň, čo povieš?“

Ak budem ešte žiť, mami... „Jasné, teším sa.“ Z očí sa mi vyvalili potoky sĺz. Rýchlo som ich utrela a snažila sa vzchopiť sa.  Zložila som ešte skôr, ako sa mi stihol zlomiť hlas. Potrebovala som čerstvý vzduch. Cítila som sa v tomto byte ako vo väzení. Oľutovala som rozhodnutie sprchovania, pretože ak som chcela ísť von, musela som si vysušiť vlasy. Po danej procedúre som si obliekla bundu, nazula tenisky a vybrala sa von. Cullenovci sa na nič nepýtali, nechali ma bez slova odísť.

Potrebovala som sa prejsť a prežiť chvíľku osamote. Započúvať sa do ruchu ulice. Phoenix by bolo krásne mesto, nebyť toľkej kamennej džungle a všadeprítomného piesku. Prešla som sa do môjho miestneho najobľúbenejšieho parku a posadila sa na lavičku. Z diaľky ku mne doliehal detský džavot prichádzajúci z ihriska. Voľakedy som toto mesto milovala. Bolo moje najobľúbenejšie zo všetkých.

Posledné roky som sa však čoraz častejšie pristihovala pri myšlienke, ako mi chýba forkská zeleň. Forks bol presným opakom Phoenixu. Malinký, zelený, tichý, pokojný, usmoklený a vlhký. A predsa som toľkokrát chcela utekať tam. Chýbala mi Charlieho záhrada, rozloženie deky vzadu za domom a čítanie kníh. Nech to bolo už akokoľvek, moja duša zostala v ňom. Lebo vo Forks som pocítila prvé zašteklenie lásky. Nemuselo v ňom hriať slnko, aby mi bolo teplo. Tu na mňa zbytočne dopadali slnečné lúče – pokožku som mala ako ľad. 

Cítila som sa osamelá. A momentálne aj poriadne vystrašená. Túžila som po objatí. Jeho objatí. Pretože okrem neho ma nikto nedokázal natoľko upokojiť, aby som sa skutočne prestala triasť. On jediný mi zohrieval vnútro. A na tom sa už nikdy nič nemohlo ani nemalo zmeniť. Milovala som muža, ktorý bol úhlavným nepriateľom môjho druhu. Milovala som jeho ľudskú podstatu, jeho hlas, jeho spôsoby, jeho charakter a povahu. Milovala som ho celého. A na tom sa za celé roky nezmenilo vôbec nič. Spriaznená duša je len jedna – a tou bol on. Jedine on. A bol to on, s kým som sa potrebovala v tejto chvíli rozprávať, komu som sa potrebovala vyplakať na ramene. Paradoxne, bol to on, komu som sa chcela posťažovať. Lebo on ma dokázal pochopiť vždy zo všetkých najviac. A vždy to bude iba on.

Prišla som domov za súmraku. Cullenovci mi na stole nechali odkaz, vraj odišli na lov. Kŕmili sa častejšie ako by som si bola myslela. Z toho ticha som sa išla priam zblázniť. Keď vo svojom domove občas počujete len tikot hodín a srdce sa vám sťahuje strachom, potrebujete rozptýlenie. Akýkoľvek zvuk je lepší ako ťaživé ticho.

Ach, Edward, čo mám robiť? pýtala som sa v duchu. Keby tu bol... keby tu bolo jeho staré ja... objal by ma. Pritisol by si ma na hruď a upokojoval ma.

„Všetko bude v poriadku,“ šepkal by mi do vlasov. „Ochránim ťa.“ A ja by som vedela, že nech by prišlo čokoľvek, s ním sa báť nemusím. Lebo je na mojej strane. Chráni ma. Ibaže teraz sme stáli na opozičných pozíciách. Neboli sme tím.

Potrebovala som počuť jeho hlas. Cítila som sa ako opustená sirota. Premkýnal ma strach, zmocňovala sa ma hrôza... Lebo som netušila, čo príde a čo bude. A paradoxom bolo, že jediný, s kým som túžila tráviť tieto chvíle, bol Edward.

Zrak mi spočinul na Alicinom telefóne. Chceš sa rozprávať s Edwardom? kričalo na mňa moje vnútro. Tak mu zavolaj!

A to vôbec nemusel byť až taký zlý nápad!

Opatrne som zodvihla mobil zo stola. Ruky sa mi triasli. Ale ako sa hovorí: Keď do pekla, tak na peknom koni! Čo viac som mohla stratiť, keď som o pár dní aj tak mala prísť o svoj život?

Vyhľadala som v kontaktoch Edwardovo meno. Nahlas som preglgla a ten zvuk ma pobavil. Stlačila som zelené tlačidlo a pomaly si mobil priložila k uchu. Tút-tút. Moje srdce sa divoko rozbúchalo. Bum-bum-bum. Nemohla som si byť stopercentne istá, či má k dispozícii len toto číslo, ale za pokus by som nedala nič. Aj tak som sa už načisto zbláznila.

„Alice?“ ozvalo sa v telefóne. Nohy sa mi podlomili. Jeho hlas sa vôbec nezmenil. Bolo to akoby ma udreli baranidlom. Štichy na zošitých ranách sa potrhali, rany sa zaliali krvou. Zaplavila ma... úľava. Bol to on. Bol to jeho hlas. Nie spomienka. Reálny hlas. Pery sa mi roztriasli a o pár sekúnd z nich vyšiel vzlyk. Na druhej strane nastalo krátke ticho.

„B...Bella?“ zašepkal potichu. „Bella, si to ty?“

„Edward,“ plakala som. „Čo sa to deje? Bojím sa. Ja... ja neviem, čo mám robiť. Ja...“ vzlykala som nahlas.

„Pssst, Bella, upokoj sa, dobre? Všetko bude v poriadku,“ upokojoval ma.

„Musela som ti zavolať, lebo sa idem zblázniť. A už neviem, ako to mám vydržať. Prepáč mi.“ Plakala som ako najatá. Aj by som sa hanbila, keby sa mi tak obrovsky neuľavilo! Plakala som, lebo sa vo mne miesil strach s radosťou. Dýchala som.

„Ach, Bella! To ty mi prepáč. Nebyť mňa nebola by si v takom nebezpečenstve. Prepáč mi... Nemal som ťa opúšťať,“ naliehal. Aspoňže nepovedal, že sme sa nikdy nemali dať dokopy.

„To áno,“ súhlasila som plačlivo. „Ja... našla som ten list... čo si nechal vo Forks...“

„Dúfal som, že ho nájdeš omnoho skôr,“ smutno sa zasmial, „vlastne som veril, že sa k nemu ani nestihneš dostať, lebo ma nepustíš preč.“

„Tak som vás vyhľadala, aby som ťa našla. Lebo mi skurvene chýbaš. A neprechádza to. A nenašla som ťa, lebo si vraj odišiel a si iný.“ Opäť som sa rozvzlykala. „A potom Alice povie, že mi máš prísť ublížiť.“ Ďalšia vlna vzlykov. „A ja neviem, čo mám robiť, lebo som totálne bezradná. Preto ti volám.“

Asi som musela znieť ako totálny debil. Moje výpovede boli hodné osemročného človiečika, ale bolo mi to už úplne ukradnuté. Potrebovala som všetko zo seba dostať a potrebovala som to povedať jemu. Potrebovala som, aby ma konečne počúval. Aby sa dozvedel, ako sa cítim, aký je môj skutočný vnútorný stav biedny a že ho chcem za každých okolností naspäť.       

„A vlastne mi je aj jedno, že porušujem pravidlá a volám ti. Veď aj tak je to už všetko jedno,“ bola som nahnevaná. A zároveň šťastná.

„Kým ťa necítim, je to v poriadku.“

„Vaši hovorili, že aj telefonát by mohol byť potenciálne nebezpečný. Že by si to nemusel zvládnuť.“

„Naši to, ako vždy, preháňajú. Keby som bol vedel, že si sa u nás zastavila, že si ma reálne hľadala až v Denali, zavolal by som ti aj sám. Lenže všetko som sa dozvedel od Alice až dnes! Skoro ma porazilo, keď sa tu zjavila Victoria s tým, že si bola u nás. Priniesla skreslenejšie informácie, lenže stále ma išiel šľak trafiť z toho, že si bola u nás, a ja som o tom doteraz netušil. A aby toho nebolo málo, moja podarená rodinka zo mňa spravila hotového démona. Už ani len rozprávať sa so mnou nedá...“ zašomral sucho.

„No, pravdupovediac, mala som pocit, že... je to horšie.“

„Ako som povedal... Kým ťa necítim, je to v poriadku.“

Zaváhala som. „Je to pravda, Edward?“

„Čo máš na mysli?“

„Čo si písal v tom liste?“

„Myslíš si, že pokiaľ by to nebola pravda, bol by som teraz tu – a v takejto situácii?“ zaúpel. „A keďže o ňom hovoríš, tak už presne vieš, čo v ňom bolo napísané. Takže vieš o všetkom.“

„Vieš, cítim sa vinná, lebo kvôli mne si tam, kde si.“

„Bella, prosím ťa!“ povzdychol si. „Ty si posledná, ktorá sa má cítiť vinne. Nie je to tvoja vina. Nemôžeš za to. Myslel som si, že keď odídem, ochránim ťa. Ale nedokázal som ochrániť ani sám seba. Nezvládol som to. Nevedel som, že mi budeš až tak chýbať. Vedel som, že to bude hrozné. Ale nie, že to bude až také hrozné.“

„Vaši tvrdili, že okamžite by si ma... vieš čo... keby sme sa stretli.“

„To je asi pravda. Ja... oddal som sa... svojej... podstate. A je ťažké vrátiť sa späť. Najmä, keď ide o teba.“

„Čo budeme robiť?“ bola som bezmocná.

„Neviem,“ priznal porazenecky. „Milujem ťa natoľko, že som sa z toho zbláznil. A to zbláznenie je nezlučiteľné s naším stretnutím.“ Srdce mi divoko búchalo a nech som sa snažila akokoľvek spomaliť tep, bolo to nemožné. Po desiatich rokoch som ho počula, rozprávala sa s ním... A mala som pocit, že od nášho posledného rozhovoru sa nezmenilo temer nič.

„Asi som si nepredstavovala náš prvý rozhovor takto,“ pousmiala som sa. Počula som, ako si povzdychol. Vedela som, že to robí len a len kvôli mne, aby som skôr vedela pochopiť jeho pocity. A ja, dora bláznivá, som sa napriek všetkému cítila šťastne.

„Veľakrát som premýšľal... Ešte vtedy, keď sme sa rozlúčili... že ťa nájdem, všetko ti vysvetlím a vyslovene sa s prosíkom za tebou doplazím. Ale už keď som ti raz dal slobodu a šancu žiť normálne, nechcel som to porušiť. Znova ti doslova rozbombardovať život. A teraz vidíš, prečo si si zaslúžila vždy o toľko viac ako som bol ja,“ dokončil smutným tónom. Chápala som jeho rozpoloženie. Okrem bežných porozchodových stavov patriacich ľudskému charakteru sa vo svojom vnútri bil aj so samotnou podstatou jeho osobnosti.

„Nikdy to neprešlo, Edward.“

„Čo tým myslíš?“

„Láska. Snažila som sa zabudnúť, pohnúť sa ďalej. Stále si bol nejakým... spôsobom... so mnou.“  

„Aj ty si mi chýbala. Celých tritisícšesťstoosemdesiatsedem dní.“

Ďakujem za všetky názory pri minulej kapitole, veľmi sa teším, že Dážď má svojich verných čitateľov. Veľmi pekne ďakujem za všetky komentáre, každý, kto píše alebo hocako inak čokoľvek tvorí, vie, aká je spätná väzba dôležitá. Práve tá dokáže človeka posunúť, donútiť ho zlepšovať sa a usmerniť. Preto ešte raz veľmi pekne ďakujem. Hoc aj za smajlíka. Vážim si to. Dúfam, že ste boli s dnešnou kapitolou spokojní, pôvodne mala byť ešte dlhšia, ale myslím si, že vyše 3000 slov na jednu kapču stačí. Aby ste sa tešili aj dobudúcna.   Mám vás veľmi rada. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 8. kapitola: