Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cez tanec k láske - 24. kapitola

03.01.2012 (20:30) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 5314×

24. kapitola

„Nemusíš tu byť," zašepkal Edward tichým hlasom a dlaňou mi prešiel po celej dĺžke chrbta.

„Tak to sa mýliš, Edward, ja tu byť musím. Keď sa Jessica zobudí, bude to pre ňu naozaj veľmi ťažké. Ona ma potrebuje." Jessicinu ruku, ktorá bola doteraz voľne položená pozdĺž jej tela, som vzala do svojej. Zrazu ma premohla pravdivosť vlastných slov. Byť tu s ňou mi prišlo až ohromujúco správne.

Edward sa posadil na nemocničnú stoličku, ktorá sa nachádzala pár centimetrov po pravej strane odo mňa, a tým mi umožnil jedinečnú príležitosť, aby som sa mohla oprieť o jeho rameno. Zložila som si hlavu do jeho hrude a obklopila sa nenahraditeľnou vôňou jeho tela, až som mala pocit, že sa pomaličky vsakuje do mojej pokožky. Tak hrozne mi to chýbalo...

Lenže táto situácia mi nijako nedovoľovala si to užívať. Naopak mi do srdca vnárala ten trpký pocit viny a beznádeje, ktorý si so sebou budem nosiť pravdepodobne až do samého konca života.

„Ja... prepáč mi, že som ti vtedy klamal, ale... Nechcel som ťa ešte viac raniť, v tej chvíli si na tom bola vážne dosť zle," povedal mi Edward ospravedlňujúco a uprel na mňa svoj karamelový pohľad, ktorý ma ešte nedávno dostával do kolien. Áno, aj teraz tomu bolo tak, lenže momentálne to bolo iné. Komplikované...

„Chápem ťa, Edward, nezazlievam ti to. Asi aj ja by som sa ťa v tej chvíli snažila nejako upokojiť, aj keď by to bolo klamstvo. Hlavné však je, že teraz už viem pravdu." Pritisla som sa k jeho hrudi a bolestne vydýchla. Nasledovalo dlhé ticho...

„Nemôžeš za to," povedal Edward pokojne už snáď po tisícikrát. „Jessica by to dieťa nemohla nikdy donosiť, ten potrat bol len otázkou času." Perami sa dotkol mojich vlasov a jemným tlakom ukazováka si moju tvár zdvihol na úroveň svojej, čím ma prinútil venovať mu plnú pozornosť.

„Ja to viem," zhlboka som vydýchla a prstom mu prešla po hodvábnych perách. „Ale aj tak je to ťažké. Pre mňa aj pre ňu." Nežne som ho pobozkala a hneď na to sa vrátila do pôvodnej polohy, v ktorej bola moja tvár natočená na Jessicu. Určite sa už o chvíľku prebudí. Pri tejto myšlienke som sa otriasla strachom.

Hodiny nad kovovou posteľou tikali pomaly a intenzívne, každou odbitou sekundou som začínala byť nervóznejšia. Vyslovenie pravdy sa nezadržateľne blížilo, Jessicino utrpenie začínalo byť takmer na dosah ruky.

„Bella, myslím si, že je čas, aby si sa už konečne dozvedela pravdu," nečakane ma z myšlienok vytrhol Edwardov náhle vážny hlas, podfarbený nutnou dávkou bolesti a zúfalstva. A ja som presne vedela, na čo naráža... Veď ako sa predsa dozvedel o tom, že Jessica nečaká dieťa s ním? Táto myšlienka mi hlodala v mysli takmer nepretržite, avšak teraz nebol vhodný čas na to, aby sme si niečo takéto mohli vyriešiť. Teraz nie, nech je to akokoľvek vážne.

„Dnes naozaj nie, Edward. Porozprávame sa o tom nabudúce," premenila som svoje myšlienkové úvahy do slov a plačom opuchnutými očami skúmala biele obliečky na posteli. „Navyše si myslím, že by si mal odísť. Jessica bude niesť naozaj trpko aj to,  že som tu ja, preto si nemyslím, že by sme ju mali ešte viac rozčuľovať."

Na moje slová zareagoval len rezignovaným prikývnutím hlavy zhora nadol a opatrne sa zdvihol do stoja. Ani som nestihla postrehnúť, kedy sa za ním dvere zaklapnutím zavreli.

O pár minút na to sa Jessicine viečka jemne zatrepotali, ale naďalej ostali privreté... Stiahlo mi z toho srdce. Keď na mňa pomaličky vykukli dve čokoládové oči, stoličku som si prisunula ešte bližšie k nej a stisk ruky som znateľne zosilnila. Na pár stotín sekundy sa v jej očiach ukrývala len obrovská dávka zmätenosti... Vôbec som sa jej nečudovala, veď svetlo z vonku žiarivo prenikalo cez okná izby a pálilo na pokožke, pípanie prístrojov sa zarývalo až hlboko do pokožky.

Lenže netrvalo dlho, kým sa jej do tváre vkradla známka trpkej bolesti a nenávisti. Oči spustila na naše spojené ruky a všetku svoju silu vynaložila na to, aby svoju dlaň vyslobodila spod spárov tej mojej. Avšak ja som nemala v úmysle jej to dovoliť, naďalej som ju pevne zvierala. Ako by mi v tejto chvíli aj ona bola obrovskou oporou.

„Je mi to tak ľúto," zašepkala som sotva počuteľným hlasom a cítila, ako sa mi po tvári začali valiť horúce slzy, ktoré za sebou zanechávali mokré cestičky až k mojim perám.

Moje slová som nemusela nijako vysvetľovať, bolo mi ihneď jasné, že ich Jessica pochopila takmer okamžite.

Preopatrne spustila napäté ramená a ruky sa jej zložili voľne k telu. Oči naplnila hrôza, po lícach jej stekala jedna obrovská slza za druhou. „Č-čože? To... Nie! To nemôže byť pravda, moje dieťatko," zavzlykala a dlaň jej spočinula na plochom brušku, ktoré sa skrývalo pod tenkou látkou pyžama.

„Ty si mi zabila dieťa!" skríkla a v snahe sa posadiť sa opäť zvalila do nemocničných obliečok. „Ty suka, ako si len mohla! Zabijem ťa, prisahám, že ťa zabijem!" Jedinú voľnú ruku naťahovala za mojou tvárou a pritom neustále lapala po novej dávke kyslíka.

A ja som tam len sedela, úplne bez pohnutia a nechala ju, nech si na mne vybije všetku svoju zlosť... Jej bolesť bude horšia. Navyše, ak by som sa jej práve v tej chvíli snažila vysvetliť, že ja za smrť jej dieťatka nemôžem, aj tak by mi neuverila ani jedno jediné slovo.

Po pár minútach, keď sa jej myseľ aspoň čiastočne upokojila a jej telo sa naplno začalo oddávať len neutichajúcim vzlykom, ktoré otriasali jej krehké telo, moje ruky si zložila na hruď a pozrela na mňa pohľadom až po okraj preplneným toľkej bolesti, až som bezmyšlienkovite zadržala dych.

„Ako si len mohla byť taká bezcitná a zabiť ho? Ako si len dokázala zabiť malé a bezbranné bábätko?" Z jej hlasu sa vytratila všetka nenávisť i hnev, ktoré sa v ňom doposiaľ skrývali, ostal už len žiaľ.

„Pozri, Jessica, ja viem, že mi momentálne pravdepodobne vôbec neuveríš, ale... Ja za to nemôžem, naozaj nie. Mala si mimomaternicové tehotenstvo, neexistovala žiadna šanca, aby si ho mohla donosiť. A mňa to tak veľmi mrzí... Ani si to len nedokážeš predstaviť. Tak rada by som to vrátila späť, pretože nech by sa stalo čokoľvek, nemala som právo ti ubližovať. Ver mi, že až do smrti si to budem vyčítať."

Sotva viditeľne na moje slová prikývla hlavou, z pier sa jej nelinulo ani slovíčko... Hľadela mi hlboko do očí, ja do tých jej. Ako by sa snažila rozpoznať, či jej naozaj vravím pravdu...

„Bella, bojím sa, že to nazvládnem," zamrmlala, stále zo mňa nespúšťajúc úpenlivý pohľad.

„Zvládneš to. Spoločne to zvládneme." Jemne som ju pohladila po celej dĺžke ruky a pousmiala sa.

Z očí sa jej pustil nový prúd sĺz, ako by ich po celý ten čas len premáhala a až teraz ju opäť zmohli, zložili na kolená a nedovolili jej sa brániť. „Asi potrebujem byť chvíľku sama," vydýchla.

Okamžite som sa postavila na rovné nohy a rozišla sa k dverám. Keď som v ruke pevne zvierala kľučku, z lôžka sa ešte ozval tichý šepot: „Ďakujem."

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 24. kapitola: