Neprezradím toho veľa, iba ak to, že takú skvelú kamarátku ako je Angela si môže priať každý z nás. :D Teda aspoň ja určite. :)
22.09.2011 (18:45) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 29× • zobrazeno 6615×
4. kapitola
„Čo budeme robiť?“ S povzdychom som sa otočila na Angelu, ktorá svoj zrak upierala na oblohu pohltenú mrakmi, z ktorých sa rinuli lesklé kvapky ľadovej vody.
„Netuším.“ Pošúchala som si ramená, ktoré každou sekundou postávania mrzli až do špiku kostí, a ruky si prekrížila na hrudi. „Ale nejako sa domov dostať musíme.“
Mlčky prikývla hlavou zdola nahor a na roztrapatené vlasy si natiahla kapucňu. „Ale ako?"
„Myslím si, že jediná možnosť je domov zabehnúť, keďže tu nemáš auto,“ veselo som sa smiala, no pri pohľade na blesky, ktoré popretínali oblohu, som sa striasla strachom. Nenávidím búrky!
„Tak poďme,“ zavelila Angela a rýchlym tempom sa rozbehla cez školské parkovisko, pričom zatarasila cestu asi štyrom pomaly idúcim autám. To dievča má ale guráž!
„Poďme,“ zopakovala som po nej šeptom a cez žblnkotajúce kaluže vody, ktoré zdobili cestu, som sa rozbehla za ňou. Keď už mám byť mokrá, tak až do poslednej nitky, no nie?
Nech som si už namýšľala čokoľvek, moje nohy, bohužiaľ, nezdieľali rovnaký názor ako ja. Svaly, ktoré obopínali kosti nôh ma začínali nepríjemne páliť a vzduch presýtený horúcou vodnou parou sa mi odmietal naďalej valiť do pľúc.
„Ja už ďalej nemôžem.“ Zastavila som sa a rukami sa podoprela o stehná, každým kútikom mysle sa sústrediac na dych. Skolabovanie v tejto chvíli neprichádzalo v úvahu.
„Bella, ešte kúsok,“ zafučala Angela, ťahajúc ma za rukáv mikiny. „Prosím ťa, aspoň pod tú striešku. Tam sa vydýchame a pôjdeme ďalej, dobre?“ Kútiky úst vytiahla do milého úsmevu.
„Dobre,“ súhlasila som. Avšak len silou vôle som prikázala nohám, aby sa opäť dali do pohybu. Mala som šťastie, že sa pre tentokrát nerozhodli vzdorovať, to by potom šlo omnoho, ale omnoho ťažšie.
Oprela som sa o škoricovú stenu obchodu, pred ktorý nás Angela zaviedla, a z plných pľúc sa nadýchla. Nemala som veľmi ďaleko k tomu, aby som sa po tej stene zviezla až na zem.
„Dávam nám tak päť minút.“ Angelina ruka mi zľahka pristála na ramene.
„Ako si praješ,“ zamumlala som ticho jej smerom, zatiaľ čo mi viečka vyčerpaním padali nadol. Nikdy som si nemyslela, že pár stoviek metrov navyše by ma mohlo pripraviť o život. Lenže opak sa stal pravdou. A ak tu naozaj naposledy vydýchnem, tak to za vinu budem prikladať len jednej jedinej osobe, ktorá má na hlave namiesto vlasov bronzové vtáčie hniezdo.
Neverím, že niekto v živote tancoval viac ako ja. Samé Bella sem, Bella tam, Bella, ukáž mi toto, Bella, prosím ťa, urob tamto... Ruka ma každým ďalším slovíčkom, ktoré vypustil z úst, svrbela viac a viac. Ak by som tam bola približne o sekundu dlhšie, tak sa neudržím a určite mu jednu vrazím.
„Ty kokso! Toto snáď ani nie je možné,“ vzdychla Angela omámene a oči si pretrela chrbtom ruky.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa jej s neskrývaným záujmom v hlase. Ale to mi už nemusela ani odpovedať. Krásne Volvo striebornej farby zastavovalo priamo pred nami. Mala som silné nutkanie zažmurkať očami. Je vážne možné, že má každý jeden v tomto poondiatom meste pred domom taký skvost, pre ktorý by aj Michael z Knight Ridera vraždil?!
Zastavil. Stál. Ešte stále stál. Okienko sa na strane spolujazdca znenazdajky stiahlo. Konečne! Žeby to bolo spasenie? napadlo mi.
Zrazu na nás s úsmevom na perách vykukla bronzová hlava. Tak spasenie to určite nebude. Jedine, ak by sa nás Boh rozhodol poslať do horúcich pekiel.
Nahnevane som sa posadila na zem a sklopila hlavu. Pre istotu. Nechcela som, aby mi z úst vykĺzlo niečo veľmi škaredé, čo by sa pri pohľade naňho mohlo stať až nebezpečne ľahko.
„Zdravím, dámy, a čo vy tu?“ prehovoril na nás milo, lenže ja som ochotná odpovedať určite nebola. Božemôj, prosím ťa, nech Angela drží ústa, nech je ticho. Prosím...
„Naberáme druhý dych.“ Môže si byť stopercentne istý, že pri mne by sa toľkej zdvorilosti ani so sekerou v ruke nedočkal. Angela je obrovské šťastie pre nás všetkých, tak sa zdá. Aj keď držaním úst by mi spravila väčšiu radosť. Možno by pri celkovej ignorácii z našej strany naštartoval auto a zmizol. Najlepšie z celého tohto kontinentu.
„A nechceli by ste sa odviezť so mnou?“ No to určite! Ani ak by som sa mala domov plaziť po štyroch s balvanom na chrbte a jazyk ťahať za sebou.
„No... ja neviem,“ zašepkala Angela zmätene a pozrela sa na mňa. „Čo myslíš, Bella? Zvezieme sa?“
„Nie,“ zafrflala som a naďalej zaujato skúmala drobné kamienky, ktoré mi ležali pri nohách.
„Tak nie,“ povzdychol si pán Strapatý sklamane. Hádam nečakal kladnú odpoveď?!
Síce bol rázne odmietnutý, aspoň z mojej strany určite, naďalej tam s tým svojím autom trčal a debilne na nás zízal. Dobre, tak nie úplne tak na nás, ako na mňa.
Cítila som, ako sa mi jeho zlatisté oči zapichujú priamo do tváre, ako ma skúma od hlavy až po päty. Bolo mi na zvracanie, žalúdok mi doslova plával na vode a ľubovoľne sa otáčal do všetkých štyroch svetových strán. V tejto chvíli sa naň pozrieť bolo asi najväčším ústupkom v mojom chabom živote.
„Niečo ti na mne nesedí?“ vyštekla som naňho nahnevane. Dobre, tak až taký veľký ústupok do zas nebol.
„Si... mokrá,“ podotkol s tichým smiechom, ako keby som si túto ‘drobnosť‘ zatiaľ nestihla všimnúť. Dokonalo ma vytáčal.
„Vážne? Niečo také by som si určite nevšimla. Najmä nie pri tom horúcom slnku, ktoré svieti,“ spustila som ironicky. Angela ma varovne štuchla lakťom do rebier. Prečo každý chce, aby som sa krotila? Pretože je to riaditeľov syn? Ach, prosím vás...
„Nechcel som tým povedať, že si nevšímavá. Ja len nechcem, aby si dostala zápal pľúc.“ Obočie sa mu starostlivo spojilo, oči sa mu naplnili nehou.
„Robíš si srandu, však?“ Povytiahla som obočie a kŕčovito sa usmiala. Jeho tvár, oči, ten pohľad... Vyzeral tak, akoby to myslel smrteľne vážne. A práve to ma desilo najviac.
„Angela, poď, už skoro neprší.“ Pokynula som rukou a sama začala kráčať po úzkom chodníku. Nasledovala ma ako pes svojho pána. Vlastne až vtedy som si uvedomila, že ja nemám žiadne právo na to, aby som jej čokoľvek prikazovala. „Alebo choď s ním, ja to domov zvládnem aj sama.“ Otočila som sa na ňu s ospravedlňujúcim úsmevom. Stratiť jedinú priateľku v meste bolo to posledné, čo som práve teraz potrebovala.
Zoširoka sa usmiala a popostrčila ma vpred. „Nie, pôjdeme spolu. A pešo,“ žmurkala na mňa a mierne pridala do kroku. Edwarda sme tam nechali s pootvorenou pusou a vyvalenými očami. Na nič iné sa v tej chvíli asi nezmohol, chudáčik chlapec.
***
„Nechcela by si k nám zájsť na horúcu čokoládu? Za dnešok ti toho dlžím strašne veľa,“ usmiala som sa Angelu, keď som kľúčom mierila do zámku dverí.
„Horúcu čokoládu by som si dala veľmi rada.“ V očiach jej zaplápolali veselé iskričky. Asi jej priateľské rozprávanie pri šálke až po vrch naplnenej horúcou tekutinou padne rovnako dobre ako mne, pomyslela som si.
„Ahoj, Bella.“ Za chrbtom sa ozvala melódia veselého hlasu. Netrvalo dlho, kým som sa otočila za mne známym hlasom. „Ahoj,“ zopakoval Matt ešte raz a obrovským úsmevom odhalil rad bielych zubov. Neubránila som sa pretočeniu očí, ktorý sprevádzal hlboký povzdych. Jemne som mu zakývala rukou a otočila sa naspäť k Angele.
„Vieš, som vážne veľmi rada za to, čo si pre mňa urobila. Veľmi si to vážim,“ pokračovala som ďalej v našom rozhovore, aj keď mi už do reči veľmi nebolo. Bola veľká chyba podľahnúť tej lákavej ponuke a zviezť sa s Mattom do školy. Teraz za mnou bude prinajlepšom doliezať.
Zväzok kľúčov som položila na drevený botník a tenisky presiaknuté vodou som nechala pred vchodovými dverami. Je veľmi nepravdepodobné, aby mi ich niekto v tomto mikrometrickom meste ukradol. Musel by to byť vážne blázon! Aj keď súdiac tunajšie obyvateľstvo, tu o bláznov núdzu nemajú. Samozrejme, obrovská česť výnimkám.
„Nemáš začo,“ povedala priateľsky a vyzliekla si mokrú bundu. Určite by sa dala aj žmýkať, toľko vody v nej bolo. „Mám však jednu otázku, môžem?“ Zvuk jej hlasu napovedal o značnej dávke nervozity.
„Jasnačka. Pýtaj sa ma na čo budeš chcieť.“
S hlbokým nádychom sa usadila na kuchynskú stoličku. „Máš niečo proti mužom?“
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 4. kapitola :
Ajaj. No som zvedavá ako Bella zareaguje a ako odpovie. No a s tým, že takú priateľku ako je Angela by chcel určite každý, rozhodne musím súhlasiť. 
Mám veľa kamarátov, ale len jedna jediná osoba pre mňa spraví čokoľvek a zato som jej veľmi, veľmi vďačná. Budem veriť, že Bellino a Angelino priateľstvo vydrží. Moc im to prajem. A Matt... No zdá sa mi byť celkom fajn, ale aj tak... Ja som výhradne team E+B. Jednoznačne. 
Je to super jak ja na nej oskliva to je vazne skvely ty jeji hlasky a Angela je super kamoska 
uuaaaa tahle Bella se mi opravdu moc a moc líbí...
Tahle povídka je prostě skvělá! 
Nejdřív mi vadilo, jak se Bella chovala k Edwardovi, ale teď se na tom náramně bavím. Stále je mi ho líto, ale ty její hlášky fakt nemají chybu. Ale kdyby mně nabídl svezení, tak bych neváhala a už seděla nalepená na něm... 
Hádám, že to Bellino chování je kvůli něčemu, co se stalo v minulosti. Doufám, že to z ní Angela vytáhne, protože jsem fakt moc zvědavá.
A co ten Matt tam? Má tam nějakou roli. Asi jo, že? Přijde mi jako pěknej slizoun, ale zdání klame. Uvidíme...
Úžasná povídka a Angelu bych taky brala za kamarádku.
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!