Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 1. kapitola

23.02.2011 (16:00) • janulka, 123Alice123 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3742×

Prológ

Stála som pred veľkým rozhodnutím. Láska, kariéra, život, neživot, smrť... Akú voľbu by ste urobili vy? A ako mám vedieť, že moju voľbu nebudem ľutovať? Mám len jednu príležitosť. A premrhať ju je to posledné, čo teraz chcem. Ale toto rozhodnutie bude moje posledné a zároveň prvé. Toto rozhodnutie totiž zmení môj život. Ale ktoré je správne?

1. kapitola - Sen

„Notak, zlatko, lietadlo nepočká!“ volala na mňa mama z auta. „Na tancovanie bude času dosť.“
Poslušne som si zobrala kufor a poslednýkrát sa pozrela na náš dom. Zajtra už budem sedieť na intráku pri Julliarde. Sadla som si do auta, otec naštartoval a vyšli sme. O chvíľu sme boli na diaľnici.
130 km/h.
Kamión sa rúti v protismere. Preletel vodidlami a čelne narazil do nášho auta.
„Mama? Otec? Mama, mama, nie! Preberte sa! Prosím!“
Slzy sa mi drali von, všade bola krv.

Prudký nádych a výdych. Slzy v očiach, splašený tlkot srdca. Presne tak, ako už tri roky, každé jedno ráno. A pocit, že ja môžem za smrť svojich rodičov. Ak by som nechcela ísť na tú sprostú školu... Ale chcela to moja mama. Robím to pre ňu.

Som Isabell Swanová, mám devätnásť rokov, veľké ambície a atletickú postavu. Mám peroxidové vlasy, modré oči a som tanečnica. Študujem balet a moderné kompozície. Po mame maliarke a otcovi chirurgovi, ktorí sú mŕtvi, mi ostalo pár fotiek, dom v New Yorku, kopa peňazí a nejakí príbuzní v Taliansku, ktorých som v živote nevidela. Síce mi teta Heidi na narodeniny poslala Porsche a pozvánku na výlet do Ríma, nejako som nemala čas. Škola je veľmi ťažká, a bez rodičov sa mi to zvláda dosť ťažko. Ale naučila som sa žiť. Lebo život je blato a len svine v ňom vedia chodiť. Stala sa zo mňa povrchná, panovačná, zbohatlícka krava, ktorá myslí len na seba, a nedbá na ostatných. Ale každý sa svojimi problémami vyrovnáva inak.

Nemám priateľov. Teda mám - skupina jedna - asi sedem pätolízačiek, ktoré sa lepia na moje peniaze. Ďalších osem - skupina dva - sa zdržiava v mojej spoločnosti preto, lebo som populárna. Kráľovná školy, od ktorej nič nikto nechce. Ale sú tu dvaja ľudia, ktorých mám ozaj rada. O nich však až neskôr.

***

Bolo pol piatej ráno, keď som po príšernej nočnej more vstala z postele. Dala som si upokojujúcu sprchu, ale tá mi nezabrala toľko času, ako som predpokladala. Čo mám robiť do pol deviatej rána? V takúto nekresťansky skorú rannú hodinu ešte všetci spia.

Sadla som si na posteľ a otvorila si učebnice. Možno sa mi ešte podarí zaspať...
Nevyšlo to. Tak som štyri hodiny čumela do učebnice angličtiny. Aspoň nepohorím na dnešnom teste. Pôvodne som sa na to chcela vykašľať, no človek mieni, pán boh mení.
Presne o ôsmej ráno mi pred domom zatrúbilo auto. To bude Fabienne. Je to francúzska študentka na výmennom programe. Je s ňou celkom sranda. Vzala som si tašku, zamkla a mohli sme ísť.

Fabienne je jediná moja skutočná kamoška. Ona vie, čo sa mi stalo. Ona pozná skutočnú Isabellu. Tú, ktorá sa nepretvaruje, má rada čokoládu a nechce slávu, ktorú jej všetci pripisujú. Tú, ktorej sa neustále vracia pocit viny. Tú, ktorá má nočné mory, kruhy pod očami a hnedé vlasy.

„Vieš, že ti to hovorím každé ráno, ale ja si to nemôžem odpustiť. Prestaň si odfarbovať vlasy. Hnedá je tvoja farba.“ Fabienne mala samozrejme pravdu, ale to patrí k môjmu dokonalému imidžu kravy.

„Ja viem, že máš pravdu, ale vieš, že to nejde. A teraz by sme už mali ísť, lebo nestihneme prvú hodinu. A ja som sa na ten test učila.“

„Učila? Ty?“

„Učila. Ja. Znovu som nemohla spať.“

„Tak počkaj. Od ktorej si hovorila, že si hore?“

„Nehovorila som. A bude to tak od pol piatej. Čo sa dá robiť...“

Fabienne len pokrútila hlavou a naštartovala auto. O pol hodiny sme už boli pred školou. Keď som vystúpila, okamžite sa na mňa zavesila banda – skupina jedna a skupina dva. A môj skoro-frajer, Nail. Je to môj druhý skutočný kamarát. Aj on o mne všetko vie. A ja viem všetko o ňom. To, že spolu skoro-chodíme, je výhodné pre nás oboch. Mne sa do cesty nepletú chlapci a jemu zase baby. A on je s tým spokojný. Bodaj by aj nie, keď je to gay.

„Čauko, Nail,“ povedala som s úsmevom a vtisla som malý bozk na líce. „Ďalší deň pretvárky na tejto škole. Len sa ti divím, že ti na to ešte chlapci neprišli. Veď si tak sladký...“
„Nie každý vidí do jadra veci ako ty. A vieš, že ak by to vedeli, tak by sa mi vyhýbali.“
„To je tiež pravda,“ pošepkala som mu. „Ale možno by sa našiel niekto pre teba... Veď vieš. Bol by si spokojnejší.“

Nail na mňa hodil grimasu a spolu sme vošli do školy. Dnes tu však bol nejaký netypický rozruch. Celkom iný ako bežne. Zaujímavé.
Keď sme prechádzali okolo kancelárie, videla som tam troch ľudí. Iných ľudí. Nových.

„Hej, Cass,“ zavrčala som na jednu babu zo skupinky dva, „kto je to?“
„Neviem. Ale... ale... okamžite to zistím!“ zadúšala sa. Čo by pre mňa človek neurobil.

Nail ma vzal do mojej triedy a rozlúčili sme sa. Tak, a ide sa písať test.
Učiteľka bola riadna fúria, ale mala ma celkom rada. Kto by aj nie? Sadla som si na svoje miesto a čakala. Slečna Qangalová chvíľu meškala; keď sa objavila, za sebou viedla troch ľudí. Anjelsky krásnych.

„Tak, trieda, toto sú Cullenovi. Rosalie Haleová,“ ukázala na blondínu, ktorá bola ozaj, ozaj krásna, „študuje tanec. Edward, ten výtvarné umenie a...“

Meno posledného člena som prepočula pri pohľade na toho dokonalého, akože sa to volal... Edward? Tak chrumakvý... Tie vlasy a tie oči... Zlaté!
No na tejto škole už mám systém. Takže to nepôjde.

„... prestúpili z Dartmouthu. Dúfam, že tu rýchlo zapadnú. A teraz by sme si mali napísať test.“
Ona ešte stále kvákala? Wow, to sa len tak často nevidí!

Nádherná čiernovláska si to namierila rovno ku mne. Netvárila sa nijako zaujato. Pokrčila nosom – pri pohľade na mňa – neviem, čo jej vadilo.

„Vyhýbaj sa nám. Nedopadneš dobre.“
Viac sa už ku mne neozvala. Neviem čo to malo znamenať.

Celý deň prebehol bez ďalšieho stretnutia s nimi. Teda, až na obede.
Ja a Nail sme v objatí prechádzali cez bufet, keď mi tá blonďavá krava podložila nohu a nebyť Naila, tak by som sa takmer – aká dlhá, taká široká – natiahla na podlahu. Našťastie som to uhrala len na zakopnutie.

„Tvoja vláda tu končí,“ zasypela blondcka. „Nastupujem ja.“

  Tak, toto je len tak k úvodu. Ďalšiu kapitolu píše 123Alice123, tak uvidíte.

Autor: janulka (Shrnutí povídek), 123Alice123, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 1. kapitola: