Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 15. kapitola

31.12.2011 (08:30) • janulka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1701×

.°oOo°.

Nikto

„Si ma pekne nasral, vieš? Ale teba to nezaujíma. Akoby som hádzala paru do vody. A ešte aj používam blbé prirovnania. Bodaj to Parom schytil a blesk do toho trafil!“ kričala Bella na diaľkový ovládač.

Momentálne s ním zvádzala vojnu – očividne mu došli baterky, ale... Jej to jednoducho nedošlo. Trieskala s ním o stôl, stláčala všetky gombíky ako divá a rozhorčene fučala. Boli totiž asi dve hodiny ráno a znova znočno-morená Bella si chcela zapnúť televízor.
K tomu aj došlo. Síce až na piaty, či šiesty pokus, no došlo k tomu. Tlačidlá reagujú nejako spomalene, pomyslela si, ale nevenovala tomu veľa pozornosti.
Odrazu, hneď potom, sa domom začali veľmi hlasno rozliehať zvuky jedného nie príliš bežného programu. Programu vysielajúceho len v nočných hodinách.
Hlasitosť bola nastavená vysoko, Jasper a ostatní totiž pozerali futbal – nie a nie stíšiť.

Žiadna reakcia diaľkového. Zvuky ako náročky naberal na intenzite a znervózňovali bojovníčku za stíšenie blízko dvojmetrových reproduktorov.

Bella od nervov poriadne vybuchla - spolu s ňou aj televízor a zostava reprákov. A to doslova. Iskry sa z dymiaceho televízora rýchlo preniesli na závesy aj sedačku. Drevená konštrukcia domu bez problémov vzbĺkla a všade sa valil hustý, nepreniknuteľný dym. Bol to okamih.

Bella sedela na gauči a snažila sa polapiť dych.

Našťastie, vtedy ju už dve silné, chladné ruky niesli do bezpečia.

Bella

Prebudila som sa veľmi nezvyčajne. Do očí mi odrazu udrelo ostré svetlo. Bolo to ako keď mi na narodeniny odkrývali oči spod hrubej látky, cez ktorú nepreniklo nič.

Žmúrila som, ale bola som poriadne unavená.

Ja chcem ešte spať! No tak...

„Dobré ránko! Vstávame! Cvičíme! Škola volá!“

„Emmett, ty idiot!“ Ozvalo sa niekde z diaľky. Čo tu robí ten somár? Odtiahnite ho niekto! Prosím vás! Na moje myšlienky však nikto neodpovedal. Veď ich ani nikto nepočul. Našťastie sa šmykom pobral preč.

Fú.

V izbe sa však zrazu objavili jeho topánky a to spolu s ním.
„No ták, ospalec, pohni sa! Včera si nám podpálila dom, tak aspoň maj troch slušnosti a vylez!“

„Čo za...“
„Emmett! Ešte jedno slovo a prisahám na osud svojej zlatej rybky, že ťa mesiac nepustím do spálne!“

Viete, čo je nepríjemne? Keď sa ráno o x-tej hodine prekrikujú dvaja upíri cez celý môj dom (podľa vône bola Rosalie v kuchyni a tá je na druhej strane) a vy ani nemáte šajnu o tom, čo hovoria. Aké podpálenie? Čo za spálňa? Aj keď toto sa dalo domyslieť asi najjednoduchšie, ešte mi to nemyslelo. To som celá ja.

„Do akej spálne, miláčik? Veď...“

„A dosť! Sám si si o tom rozhodol!“

Zdalo sa mi, že ho niekto skutočne prišiel odtiahnuť, avšak to mu už letel kúsok stropu z mojej spálne na hlavu.

Hmm... presne takto som si to predstavila. Moja moc ma asi konečne počúvla. Hip-hip-hurá!

Ale počkať. Nezaberala ona len na ľudí? Na mysle? Lebo Carlisle mi za tú chvíľu nepovedal veľa. Vlastne takmer nič. Iba zlomok.
Ale počkať druhýkrát.

Čo robím vo svojej spálni, keď mám byť u Cullenovcov? Pravdupovediac, od včerajšieho momentu, teda aspoň dúfam že včerajšieho, čo odišla Simmie do hotelu si pamätám len futbal, večeru a pohodlnú posteľ v hosťovskej. Tak čo za Copperfielda ma dostal do mojej postele? Pokiaľ ja viem, tak premiestňovať sa nedokážem. Snáď nie, to by bolo aj na mňa priveľa.

„Dobré ráno ospalec.“
Prišla ku mne Esme a to aj s raňajkami. Prekročila Emmetta a tú druhú osobu váľajúcich sa pod betónom a podala mi rožok a hrnček čaju. Mňam.

„Neviem, koľko si pamätáš zo včera, ale zrejme si nám náhodou… No... Podpálila náš dom.“
Kúsok rožka mi od prekvapenie zabehol, začala som kašlať a vytryskli mi slzy. Ja som podpálila tú nádhernú, neskutočnú, priam monumentálnu pevnosť?

„Preboha, neplač, nikomu sa nič nestalo!“

„Ja-ja ne-eh-eh... Zabehlo mi!“

Kašlala som ako divá a slzy sa liali ako za ligu. Esme sa len zdesene dívala, čo sa to deje, Emmett, ktorý sa konečne vyhrabal hore, ma zrejme ešte zaprášený chcel veľmi správne pobúchať po chrbte; zastavil ho Edward s tým, že by ma polámal a urobil to sám. Odrazu to zabralo a kúsok rožka z pľúc pristál uprostred čela zdeseného Emma. Potom tá zhužvanina štýlovo dopadla na značkové tričko. Žiadne Kenvelo, riadny Gucci. A ak zhorelo všetko, tak teraz ma bude chcieť okrem Esme, ktorej prácu som vraj zničila, zabiť aj Alice.

To sa nám deň pekne začína.

„Už si v poriadku? Fajn. Strata toho domu by bola v OK, ide však o tú tvoju moc,“ pokračoval Edward. „Preto sme ako rodina dospeli k záveru, že ukončíš štúdium a spolu s nami sa presťahuješ. Tu sa po prvé všetci nezmestíme, a po druhé, jediný dom, ktorý je momentálne obývateľný–“

„Neber to tak, že ťa do niečoho nútime. Avšak, tvoja moc naberá rozmery. Nevieme, čím to je, ale miesto, kde pôjdeme je ďaleko od New Yorku, a pre všetkých by to bolo bezpečnejšie.“
Tento hlas pre zmenu patril Carlisleovi.

„Je to malé mesto v štáte Washington. Prší tam asi 360 dní v roku, no je v horách, takže sú tam pre nám priaznivé podmienky, tým pádom aj pre teba.“

Musela som vyzerať ako veverička. Vypúlené oči aj líca a prekvapený pohľad zrejme nevyzerali veľmi inteligentne.

Ale počkať tretíkrát.

„To mám ako zanechať všetko tu, Simm, školu, slávu, divadlo, kariéru aj svoj dom?! To odo mňa nemôžete chcieť!“

„A ty od nás nemôžeš chcieť ochranu, keď nebudeš s nami,“ hovoril stále pokojný Edward, zatiaľ čo ja som bola pred mentálnym zrútením.„Simm ide nakoniec s Jacobom do Seattlu. Ale bez neho dlho nevydrží, takže predpokladám, že pôjde s ním aj k nemu domov. Je tak?“

„Čo ma zasa s týmto spoločné Jacob?“

„Jacob totiž žije v La Push, čo je asi 15 kilometrov od Forks, mesta, kde budeme bývať.“

Alice. Už len tá tu chýbala. „Takže Simm tu nenecháš. Dom predáš, a so štúdiom si aj tak chcela skončiť najmenej trikrát. A slávy by si sa mala zbaviť. V novom živote by si mala byť  priam neviditeľná.“

Nechcela som si to priznať. ale všetko čo povedala, malo logiku. Na moju smolu.

„Tak dobre. Ale ukončenie štúdia nevybavujem. To si zariaďte ako chcete. Inak, mám sa pobaliť, alebo čo?“

„Neoplatí sa ti to. Nemáš nič, čo by odolalo Forkským dažďovým kalamitám.“

Nad týmto som sa len pousmiala. To teda nemám.

„Môžem ešte otázočku, kým mi všetci zdupkáte? Ako som vlastne tú vilu podpálila?“

„Za to nesie vinu Emmett,“ odpovedal Edward so smiechom. „Spýtaj sa jeho, on ti veľmi rád vysvetlí. Že?“

„No...“

Tak to som teda zvedavá.

Prečo ste mi nenechali žiadne slovíčka? Ale to nič. :P V ďalšej kapitole sa objavia teda tieto: posadlosť, balet, svet, legenda, duch, policajt. Znova ich je sedem, ako aj v tejto. Priznajte sa, našli ste ich všetky?

Venované jess. Aká zmija? :D

Autor: janulka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 15. kapitola: