Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 19. kapitola

12.04.2012 (08:15) • janulka, Voldy • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1990×

„Chcem sa rozprávať. Sama. S tebou, aby bolo jasné.“

Odtackala po schodoch naspať hore. Asi by som mala ísť za ňou.

Avšak nemala som z toho dobrý pocit. Vôbec nie. Niečo sa zmení. Triasol sa mi žalúdok.

Toto bude veľmi zlé.

.°oOo°.

Bolo vidno, že aj na nej sa vyriadila Alice. Saténový župan zelenej farby určite nebol jej.

Vošla som k nej do izby. Bola to hosťovská. Určite, lebo bola zariadená podobne ako tá predtým.

„Tak o čo ide?“

„Ako sa môžeš spýtať o čo ide? Čo sa to tu deje? Kde to sme a kde je Jacob? A čo sa to stalo u teba doma?“

Vychrlia na mňa všetky otázky. Čo jej mám povedať?

„A ešte k tomu si tam stála, akoby si to čakala. Vedela si, že Jacob je... Že... On je...“

„Vlk?“

„Tak on je vlk?“

Simm začal preskakovať hlas. Dostávala sa do stavu hystérie. A ja s ňou. Toto nezvládnem.

„Tak vlk? Bolo... Teda, bol ako kôň! Kde je teraz vlastne?“

„Keď sme odišli z New Yorku, povedal, že on nás nájde. Teraz je zrejme niekde v tej La Push...“

„La Push?“

„No... Presne tam. Ale čo odo mňa vlastne čakáš? Nemôžem za to, že je to, čo je. Ty si si ho dotiahla k nám.“

„Ale než prišiel k vám, bol normálny! Nie a nie! Nebol chlpatý a poltonový!“

„Ale aj tak by si sa to skôr či neskôr dozvedela. Je to jeho reakcia na upírov. Nevidela si, ako sa pozeral na Alice pri taxíku?“

„U... Upírov?!“

Tak, a pravá hystéria je tu.

„Teda, ty ma vlastne necháš v jednom dome s bytosťami, ktoré utiekli z rozprávok bratov Grimmovcov a dozviem sa to až keď sa láska môjho života zmení na prerasteného vlka?! Veď sú to... monštrá!“
„Popravde, nemyslím si, že Grimmovci písali o upíroch. Ale možno napísali po ich príklade Červenú Čiapočku - mne bol ten vlk vždy sympatický... A ak sa nad tým zamyslím, v jednej z kníh mi dokonca mierne podobal na Jacoba,“ bľabotala som len preto, aby som nebola ticho a zároveň som sa pokúšala vyhnúť tejto téme.

„Ako sa opovažuješ... Ako môžeš prirovnávať Jacoba k niečomu, čo zožralo dvoch ľudí!“

„A odkiaľ vieš, či nie je rovnaký?! Osočuješ jeden druh, a pritom druhý je možno taký istý!“

Musela som jej to nejako vysvetliť. Ale v pokoji. Preto som sa radšej rozhodla, že venujem viac pozornosti lemu na tričku, ktorý som zarputilo prekrúcala v prstoch.

„Isabella! Niečo také... Čo si to, preboha, o tých beštiách myslíš! Upíri! Krvsajúce beštie bez kúska citu v mŕtvom tele. Nevidela si Draculu?! Čo si myslíš, preboha!“

„Vedela som, že ti neublížia. Ani mne neublížia! Chránia ma! Síce to nechcú, ale keď už sme pri tom, čo je pre teba nebezpečné? Myslíš, že tá tvoja láska života je nevinné domáce zvieratko?“ preniesla som rovnako hystericky ako ona pred chvíľkou.

Nemala právo takto o nich hovoriť.

Áno - upíri vyvolávajú všeobecnú hrôzu. Ale keď vezmem do úvahy, že už ma čaká len nejaký čas strávený v ľudskom tele, je mi hlúpe nezastať sa ich.
„Ako to môžeš vedieť? Sú to upíri! Možno sú len takí dobrí herci, ako sú mŕtvoly! Myslíš, že by sa ťa pýtali na dovolenie, ak by si zo mňa chceli spraviť piknik?! Alebo zákusok?“
„Tak akože sorry, ale ani ten tvoj priateľ nie je nejaké neviniatko! Myslíš si, že by ma nezabil, keby mohol?!“
„Čo s ním stále máš? Veď on ťa nepodrazil! Ako môžeš obhajovať tie... Pijavice!“

„Jednoducho, ty blbá! Aj ja sa ňou stanem! Ani sa nenazdáš a aj ja budem odkázaná na to, aby som vraždila a vieš čo? Keď sa ti tak hnusím, prečo neodídeš? Ak ti tak hádame, prečo si stále tu?“

Nezvládla som to.

Svet sa mi drobil medzi prstami ako suchý chlieb. Som úbohá.

V mojich očiach sa kopili slzy. Slzy hnevu.

No stratiť priateľku, ktorá si o vás myslí, že ste príživník je... Slzy sa mi tlačili do očí a ani klipkajúce viečka mi nepomohli zastaviť ich. Rozplakala som sa!

„Alice! Alice!!! Vezmi túto nevďačnú kravu do La Push. A ak sa bojí, tak ber aj Jaspera. Dostaňte ju z tohto domu. Nie ste zrejme ten správny druh príšer.“

Neviem čo sa dialo ďalej. Odkráčala som z tej izby nahnevaná a zlomená.

„Isabell?“ zastavila ma studená ruka. Aj keď som vedela, kto to je, zľakla som sa.
„Čo je? A som Mirabell,“ povedala tak milo, ako som v tej chvíli dokázala, ale nepozrela som sa naňho. Je mi jasné, že všetko počuli. To by počul aj hluchý. A nechcela som, aby k tomu všetci videli, aká som slabá.
„Nič, len... je mi to ľúto, nie každý to dokáže prijať...“ začal svoju úvahu Edward a vo mne vrel hnev. Áno, nie každý to prijme ľahko, existuje vôbec niekto taký, pretože ja tým človekom nie som. A očividne ani Simm nie. Nič z tohto by vlastne nemalo existovať.

Moja snaha byť milá opadla veľmi rýchlo.

„Že to nedokáže prijať? Hovoríš o tom, akoby to bolo ako zmieriť sa so zlým počasím, preboha... Strávili sme spolu detstvo a teraz ju nechám bývať s niekým, kto by jej bez problémov roztrhal hrdlo! Áh! Vieš čo?! Vlastne má pravdu! Zničili ste mi život!“
„Takže sme pre teba netvormi? Len tak mimochodom, za chvíľku sa k nám pridáš - či chceš, alebo nie...“
„A čo keď nie?“
„Tak ťa zabijem, len aby si neohrozila moju rodinu.“
„Takú radosť ti neurobím... Maj sa tu krásne, som zvedavá, čo im potom povieš...“
„Komu?!“

Myslím, že práve som od hnevu ofialovela. Chcela som tomu nafúkancovi čo najskôr zmiznúť z očí. Raz sa jeho ego naduje natoľko, že praskne.
Ako keby som chcela byt pijavicou, a potom sa večne usmievať na Heidi, Chelsea, či Emmetta... To určite nie. Pijavice hnusné!

Vlastne nie! Že pijavica! Tie sú aspoň v medicíne nápomocné! Nie. Oni sú sprosté vši, choroba tohto sveta závisiaca na krvi. Odporné.

A ja! Isabella Swanová, byť jednou z nich! To sa nikdy nestane.

Nechala som toho dementa stáť za mnou a čo najrýchlejšie som sa pohybovala smerom od neho

A z toho vyplýva, dole schodmi, von z dvier a do lesov.

Bolo tak krásne, ja som proste potrebovala trochu oddychu, pokoja. Teda trochu dosť a dupľu k tomu.

No ako náhle som sa nechala ukolísať šušťaním listov, z pľúc sa mi začali dostávať vzlyky. Nedokázala, a vlastne som ich ani nechcela, zastaviť. Len som kráčala, aby som sa aspoň nejako zamestnala a nechala si záplavy sĺz stekať po tvári.
V každom vzťahu nastanú aj ťažké chvíle, to jej nikto neberie, ale to, čo o mne povedala, ma proste ranilo. Ja nechcem byť tým monštrom. Simm vlastne bola jediný človek, ktorý ma nezištne miloval, a teraz? Čo budem bez nej robiť? Považuje ma za monštrum a ostatní si myslia, že už dávno voniam fialky odspodu.

A ak zomriem? Veď by ma nikto nehľadal ani po roku, ak by som zmizla... Lebo ma zabili, vzali mi doklady, zničili ich. Cullenovcom som len na obtiaž, budú radi, že sa ma zbavia.

Už sa k nim nevrátim...

Trasúc sa od plaču plná hnevu som sa rozbehla ďalej. Neviem, čo sa stane. Ale ja už nemám čo stratiť.

Blížime sa ku koncu. Dúfam, že ma za budúcu kapitolu neukameňujete.

Autor: janulka (Shrnutí povídek), Voldy, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 19. kapitola: