Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cullenovská polepšovňa - 1. kapitola

27.03.2013 (14:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3429×

Cullenovská polepšovňa

1. kapitola

(hudba)

Edward:

„Takže proste splníme, čo nám Volturiovci nakážu? To nemyslíte vážne!“ zrúkol som neveriacky a pochodoval po obývačke hore-dolu.

„Čo máme podľa teba robiť?“ opýtal sa Jasper s kamennou tvárou.

„Čo ja viem?“ zrazu mi došli slová. „Hocičo, vzoprieť sa!“

„Jasné, a poštvať tak na seba celú gardu,“ odfrkol Emmett, akoby som bol ten najväčší hlupák. „Ani náš vojak Ryan by nič nezmohol.“ Zachechtal sa a potľapkal Jaspera po chrbte, čím ho posotil dopredu. Jasper trochu zabalansoval, no potom nadobudol rovnováhu. Hneď nato sa na Emmetta škaredo zamračil.

„Vieme, že je to trochu neobvyklé,“ ozval sa Carlisle a pevnejšie objal Esme. „No naše možnosti sú dosť obmedzené. Volturiovci teraz ohrozujú celú našu rodinu. Pokiaľ nesplníme ich podmienky, budeme v nebezpečenstve, čomu nemienim dopustiť. S Esme sme sa o tom porozprávali a myslíme si, že by to vlastne nemuselo byť také zlé,“ pohliadol s nádejou na svoju manželku, ktorá ho pohladila na líci.

„Postaráme sa o tú mladú upírku.“ Prevzala slovo Esme a všetkých nás obdarila láskyplným úsmevom. „Bez ohľadu na to, o koho sa jedná, je to len dieťa. Potrebuje našu opateru, spravíme to pre dobrú vec. Nie pre Ara.“

Rezignoval som. Proti láskavému pohľadu Esme sa nedalo bojovať. A konečne som si priznal, že sme naozaj nemali inú možnosť. Nebola to od Volturiovcov prosba, bol to príkaz.

„Čo myslíte, aká bude?“ Emmett sa typicky zameral na tú najúchylnejšiu časť celého problému.

„Pre teba škaredá, rozumel si?“ odvrkla výhražne Rosalie, načo Emm zodvihol ruky nad hlavu.

„Každopádne,“ ozval sa opäť, keď Rosalie zozadu objal rukami, „musí to byť poriadne číslo, keď sa jej Aro zbavil a hodil ju na krk nám.“

„Zabudli ma upozorniť, ako v Amerike vítajú hostí.“ V obývačke sa odrazu zjavila štíhla upírka s pobaveným výrazom. Všetci sme na chvíľu strnuli, v sekunde nato sme už ja, Jasper a Emmett zaujali bojový postoj. „Teraz som trochu zmätená. Mám naučiť spôsobom ja vás, či vy mňa?“ opýtala sa a premerala si pochybovačným pohľadom našu nepriateľskú reakciu.

„Mal som pravdu,“ zazubil sa Emmett a uvoľnil svoj postoj, akoby už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. „Je to číslo.“

„Drž klapačku,“ zavrčal som naňho a nedôverčivo skúmal jej oči, ktoré blčali červeňou. Ako sa sem dostala? Nikto ju nepočul, necítil. Započúval som sa do Aliciných myšlienok.

Nevidela som ju prichádzať... Tiež bola prekvapená. Takže niečo tu naozaj nesedí.

Carlisle prevzal túto nečakanú situáciu do vlastných rúk. Odkašlal si a pristúpil k nej. „Som Carlisle Cullen, rád ťa konečne spoznávam, Isabella. Ospravedlň moje deti, len ich zaskočil tvoj skorý príchod.“

„V tom prípade im urobím radosť, ak prezradím, že sa v skorých príchodoch veľmi nevyžívam. To viete - ženy!“ Mal to byť žart? Áno, tuším zažartovala. Potom obdarila Carlislea prívetivým úsmevom a potriasla si s ním rukou.

„Ja sa volám Esme. Veľmi ma teší, že tu s nami chvíľu pobudneš,“ predstavila sa Esme a objala ju. Čože? Aké veľmi ma teší a rád ťa spoznávam?! Veď sme ju tu ani nechceli, nebyť toho nezmyselného príkazu!

(hudba)

Isabella:

Kam ma to ten Aro poslal? Pomyslela som si zhrozene. Očakávala som chladné, rezervované, možno diktátorské správanie. To by sa aspoň dalo pochopiť. No jediné, čoho som sa zatiaľ dočkala, je komický výstup psychicky poznačenej bandy upírov, ktorí navyše trpia utkvelou predstavou, že sú právoplatná rodina. A to som mala doposiaľ o Cullenovcoch pomerne slušný názor.

Čo to má vôbec znamenať? Jedna ženská ma tu objíma, ďalšia na mňa valí oči ako na zjavenie (mimochodom, vyzerá skôr ako elfka z Pána prsteňov, než čistokrvný upír, niekto tu mal nezbedného otecka). Chalana, čo stojí vedľa nej, si zrejme podali nejakí kanibalistický upíri, lebo má na tele viac jaziev, než má tá bloncka make-upu. Ich otec je prepracovaný a ten ryšavec by sa mal ostrihať. Jediný Arnold Schwarzenegger pôsobil akceptovateľným dojmom.

Ak ma táto rodina má prevychovať, tak to ma Aro rovno môže vyhlásiť za stratený prípad. Veď ten zapri-dcéru otec ma neposlal do polepšovne, ale do cvokhauzu!

Do Forksu som sa trepala len s tým zámerom narobiť tu trochu rozruchu. Lenže tu vládne taký bordel, akoby sa tadiaľto prehnalo tornádo. Čo tu už len ja zmôžem?

„Je rad na mne, som Emmett,“ prihnal sa ku mne Arnold, keď zo mňa Esme konečne odlepila ruky. Pre zmenu som sa teraz dusila v jeho medveďom objatí. Čo to majú za poruchu? Furt musia jeden druhého obchytkávať?

„A nech je s tebou sranda, sestra!“ zahulákal, keď ma pustil.

„Nemaj obavy, nudiť sa nebudeš,“ zamrmlala som potichu a sledovala, ako ku mne o jeden krok podišiel ten nemožne ostrihaný chalan.

„Edward,“ kývol mi hlavou na pozdrav, načo som si ho zamyslene premerala pohľadom.

„Vyzeráš skôr ako Jeff.“

„Ale volám sa Edward,“ zdôraznil podráždene.

„Fajn, budeš Jeff.“ Oslnivo som sa naňho usmiala a rukou zabrzdila tú elfku, ktorá už-už ku mne chcela pricupitať.

„Pozrite, toto zoznamovanie je len nudná povinnosť. Kašlime na to. Nemohli by ste mi radšej ukázať moju celu, teda mala som na mysli izbu,“ opravila som sa okamžite a vynadala si, že na nich idem až príliš zhurta. S takouto im už zajtra prasknú nervy. Bude to nezvyk trochu sa krotiť, Arova trpezlivosť za tie roky zdvihla laťku mojich žartíkov a vyrývačných poznámok do výšin.

„Isabella,“ ozval sa trochu neisto Carlisle, akoby nevedel, čo má v tejto situácii robiť. „Dúfali sme, že sa najprv pokojne porozprávame a lepšie sa spoznáme.“

V tej chvíli ten chlapík vyzeral naozaj zraniteľne. Nádej v jeho hlase bola až mučivá a čo bolo ešte horšie, vyzeral ako skutočný dobrák od kosti. Tak jeho budem milosrdne šetriť, no. Otrávene som si povzdychla. „No tak dobre. Poďte do mňa.“

„Č-čo, prosím?“ zakoktal sa Carlisle, očividne úplne zaskočený.

„Pýtajte sa. Smelo.“ Zvalila som sa do ich gauča a uvelebila sa v ňom v presvedčení, že tento rozhovor chvíľku potrvá.

„Takže Aro ťa sem poslal, aby...“ zaujali priateľský rozhovor, čo bol vlastne len iný názov pre výsluch.

„Aby som vás uvrhla do otroctva, áno,“ dokončila som Carlisleovu vetu a pohliadla do siedmich párov preľaknutých očí.

„Len žartujem,“ zasmiala som sa.

Nežartujem.

„Aby sa zo mňa stalo poslušné dievčatko,“ opravila som sa a čakala, kam tento úchvatný rozhovor povedie.

„Nuž...“ odkašľal si Carlisle. „Nech je akokoľvek, dúfame, že si to tu obľúbiš.“

„Ale áno. Máte pekný dom, taký...“ hľadala som správne slovo, „úsporný.“ Emmett vyprskol do smiechu, ostatní sa zmätene porozhliadli po svojom dome, akoby sa s mojou myšlienkou nevedeli stotožniť.

„Tak to sme... to sme radi,“ vykoktal zo seba Carlisle, očividne nevediac, ako správne zareagovať. Je fakt vtipný, keď je v rozpakoch alebo pomykove.

„Žijem v hrade. Čo ste čakali?“ zamrmlala som znudene a pohliadla na klavír v rohu miestnosti.

„Máš nejaký dar?“ ostro vstúpil do rozhovoru Edward.

„Jeden by sa našiel,“ odpovedala som na jeho otázku. V miestnosti nastalo ticho plné očakávania.

„No, a povieš nám aký?“ ozval sa opäť Edward, keď som sa nemala k slovu. Jeho výrazný tón mi dával jasne najavo, že pochybuje o mojom mentálnom zdraví.

„Nie,“ odvetila som pokojne. To isté sa však nedá povedať o Edwardovej reakcii.

„Myslím si, že je na mieste, aby si nám ho prezradila,“ vybuchol podráždene.

„Nepoužívam ho, takže na ňom nezáleží.“

„Ty žartuješ, však?“ vmiesil sa do toho pochybovačne Emmett. Mlčala som.

„Počkať, počkať, počkať,“ opakoval ako pokazená platňa a triasol pritom neveriacky hlavou. „Chceš mi povedať, že máš dar a nepoužívaš ho? Čo si to za upíra?“ hlesol tónom, ktorý dokážu vyprodukovať len ženy. Akoby bol krôčik od plaču.

Pokrčila som ramenami a postavila sa z kresla. Začala som sa cítiť nepríjemne, takže som sa rozhodla debatu ukončiť. Na dnes som im o sebe prezradila až-až.

„Idem si vybaliť veci. Ukážete mi teda tú izbu?“ opýtala som sa a nečakajúc na odpoveď odišla na chodbu po svoje kufre.

„Mala by odísť,“ zamrmlal Edward potichu, domnievajúc sa, že ho nepočujem.

„Ani mne sa nepáči,“ súhlasila s ním bloncka.

„Buďte trpezliví,“ obraňovala ma Esme. „Svojím správaním možno len volá o pomoc.“ Je úplne mimo.

„Skôr o výchovnú facku,“ zafrflal Edward. Nad jeho poznámkou som zaťala čeľusť, inak by som sa neudržala, nabehla tam a oddelila mu hlavu od zvyšku tela.

Isabelle Volturiovej sa nikto nebude vyhrážať fackou! Ježiši, hovorím o sebe v tretej osobe? Potriasla som hlavou, upokojila sa a rozhodla sa nechať si pomstu za tú poznámku na neskôr.

Len nech si ten kretén počká, vrátim mu to aj s úrokmi.

Keď som sa vrátila do obývačky, všetci sa tvárili presne tak nápadne nenápadne, ako to robia herci vo filmoch, kde ich niekto vyruší práve v momente, keď tú osobu ohovárali. To bola zložitá myšlienka. Začudovala som sa nad svojím mozgom a pohliadla na elfku.

„Pomohla by si mi s vybaľovaním, prosím ťa?“ opýtala som sa, ktovie prečo, zdvorilo.

„Samozrejme,“ zareagovala celkom potešene, z ruky mi takmer vytrhla jeden kufor a vybrala sa na poschodie. Nasledovala som ju a počúvala reči o tom, ako tento dom zariaďovala spolu s Esme, odkiaľ majú jednotlivé obrazy a ako museli prestavať jednu celú miestnosť len preto, že nebola v súlade s feng šuej a ten Chi či kto by nechcel vojsť dnu.

Bolo až zarážajúce, koľko zbytočností som sa za tú chvíľku dozvedela. Nakoniec sme však úspešne zastavili pred akýmisi dverami.

„Takže toto bude niekoľko nasledujúcich týždňov tvoje útočisko,“ povedala a s úsmevom otvorila dvere. Nechala ma vstúpiť prvú a porozhliadnuť sa. Hm, pekná izba.

Hneď oproti dverám sa týčila čierna kovová posteľ, na pravej strane stál gauč a stôl, na ľavej zase dvoje dverí, predpokladala som šatník a kúpeľňa. Stena za posteľou bola celá presklená, čo mi prišlo trochu divné. Ostatné boli ladené do bielej a jemne krémovej. Celkový dojem zhrnutý v skratke – čisto, útulne, prívetivo.

„Obývateľné,“ oznámila som svojej spoločníčke a hodila svoj kufor na gauč.

„Veci ti uložím do šatníka,“ nedala si pokaziť náladu a tanečným krokom k nemu precupkala. V rýchlosti som očekovala kúpeľňu a tiež sa pridala do vybaľovania, zatiaľ čo sa tá krpaňa stále snažila udržiavať konverzáciu. Vypytovala sa ma na život vo Volterre a ja som jej v stručnosti odpovedala. Keď sme skončili, odobrala sa ihneď na odchod. Bohu vďaka, pretože ďalšiu minútu rozhovoru s ňou by som už nevydržala. Nanešťastie, na pol tela v chodbe sa ešte zvrtla. Za čo, Bože, za čo?

„Mimochodom, ak by si niečo potrebovala, vedľa má izbu Edward. Určite ti rád s čímkoľvek pomôže.“ Naposledy sa na mňa usmiala a už-už za sebou zatvárala dvere, keď som ju zastavila.

„Počkaj!“ Ako mávnutím čarovného prútika upútala moju pozornosť. „Hovoríš, že hneď za touto stenou má izbu Jeff?“

„Edward, áno,“ prikývla.

„Aha, len som sa uisťovala, či som dobre počula.“ Usmiala som sa na ňu a zamávala jej v znamení, že si môže dať odchod.

„Vlastne počkaj ešte!“ okríkla som ju znova a už si sama pripadala ako idiot. Elfka sa však ku mne len opäť s úsmevom otočila. „Ako sa to voláš?“

„Som Alice.“ Ukázala mi svoj žiarivý chrup, akoby ju fakt, že som sa jej na to opýtala, extrémne rozradostil.

„Vďaka, Alice.“ Usmiala som sa na ňu vďačne a sledovala, ako už definitívne odchádza z mojej izby.

Vďaka, že si mi podhodila tak skvelý žartík. Veď ako sa to hovorí?

„Pomsta býva sladká, Jeff.“ Diabolsky som sa usmiala na krémovú stenu. „Veľmi sladká.“

***

Viem, že niektoré veci zostali nevysvetlené a možno mätúce. Bolo mojím zámerom udržať ich v tajnosti. Buďte trpezliví, milí čitatelia!

Každopádne, mám na Vás jednu otázku. Čo myslíte, akým darom je obdarená naša Isabella? Som zvedavá na Vaše špekulácie.

S vyškereným úsmevom, Vaša Pítrska

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cullenovská polepšovňa - 1. kapitola: