Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cullenovská polepšovňa - 4. kapitola

18.04.2013 (09:45) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2747×

Cullenovská polepšovňa

4. kapitola

(hudba)

Edward:

Omráčene som sedel pri svojom klavíri a snažil sa vstrebať posledných pár momentov. Buď som už načisto potratil rozum, alebo sme s Isabellou boli... v súhre. Nie, určite mi šiblo.

„V skutočnosti je to veľmi milé dievča, však?“ ozvala sa Esme a vynorila sa z prítmia.

„Tuším si prepočula jej urážku na moju osobu,“ zafrflal som, zatiaľ čo si Esme ku mne prisadla a začala ma hladiť po chrbte.

„To boli len prázdne reči myslené zo žartu,“ zastala sa jej. Mne sa snáď sníva! Ona ju ešte obhajuje?

„Keď sme prerábali vašu izbu, rozprávali sme sa a aj keď si držala mierny odstup, mala som šancu bližšie ju spoznať. Je veľmi šikovná, len má podivuhodnú obľubu...“

„Strpčovať mi život?“ skočil som jej do reči a zvesil plecia.

„No... tak nejako.“ Šokovane som na ňu pozrel. Tak už aj Esme si do mňa prišla rypnúť? Takže každému členovi rodiny je jasné, že som len Isabellinou fackovacou bábkou, super.

„Je to len jej obranný reflex, Edward.“

„Volám sa Jeff.“ Zarazil som sa hneď, ako som to vyslovil. „Vidíš, čo robí?!“ zaskučal som a zúfalo si zložil hlavu do svojich dlaní. Esme sa tomu len pousmiala, ja som sa cítil zrelý do blázinca. Manipuluje mnou, dostala sa mi do hlavy, robí zo mňa blázna!

Som cvok. Bola to jasná diagnóza.

„Pozri sa na to takto,“ ozvala sa opäť Esme. „Je v novom štáte, novom meste, medzi cudzími ľuďmi. Možno je vydesená a tie jej výstrelky jej dávajú pocit, že to má pod kontrolou. Musí si len zvyknúť.“ Zakončila a ešte raz ma upokojujúco pohladila po ramene. Potom sa vytratila za Carlisleom a ja som usúdil, že by som mal ísť upevňovať vzťah medzi mnou a tým monštrom. Teda vlastne Isabellou.

(hudba)

Kráčal som po schodoch a premýšľal nad svojím plánom. Budem milý, spoločenský, vyhnem sa akémukoľvek provokovaniu a posnažím sa o civilizovaný rozhovor... potom ju hodím do krbu a podpálim. Áno, to by šlo. Pomyslel som si a pokrútil nad svojou bezmocnosťou hlavou. Akoby som práve mieril na šibenicu, vstúpil som do izby a rozhliadol sa.

Ona zase chrápe! pomyslel som si pohoršene.

Nedôverčivo som si premeriaval jej telesnú schránku, pokojne ležiacu na mojom gauči a po chvíľkovej úvahe k nej podišiel bližšie. Zo vzdialenosti asi dvoch metrov som ju pár minút pozoroval a snažil sa rozlúsknuť túto hádanku. Predtým mi povedala, že oddychuje. Neprebrala by sa však, keby ma počula vstúpiť do miestnosti? Takže možno je tak trochu mimo...

Musel som však uznať, že teraz vyzerá takmer ľudsky. Nekričí, neprovokuje, nehýbe sa a najmä nerozpráva. Takto by sa to s ňou možno dalo vydržať.

Pristúpil som k nej ešte bližšie a rozhliadol sa po okolí, či ma niekto nesleduje. Ako som už povedal, asi som sa celkom pomiatol. Čupol som si k nej a sledoval jej výraz. Pôsobila sústredene, miestami sa jej obočie stiahlo, miestami zaťala čeľusť. Nevyzerá to na najlepší odpočinok, pomyslel som si s úškrnom. Pomaly som zodvihol ruku a približoval sa k tej Isabellinej.

Dotkol som sa jej slabo ako vánok, no v tom momente ma zdrapila za ruku a vykrútila mi prst tak, že som sa úplne zložil na zem. Hneď ma pustila a kým som sa šokovane pozviechal na nohy, ona už zase pokojne spala. Pobúrilo ma to, tak som chytil okraj gauča a aj s Isabellou ho prevrátil. Ako padla na zem, bleskovo sa uhla gauču, ktorý by na ňu spadol a s miernou triaškou sa krčila vedľa neporiadku, ktorý som spôsobil. Proste tam čupela, oči držala pevne zatvorené a po celom tele sa chvela. Pozoroval som ju a snažil sa pochopiť, čo sa s týmto dievčaťom, dopekla, deje.

„Dofrasa!“ skríkla odrazu, otvorila oči a rázne sa postavila. Pozrela na mňa tak ľadovo, až mi srdce kleslo k žalúdku.

„Si úplný kretén,“ vyprskla a popri mne prešla do svojej izby. Tam si ľahla na svoju posteľ, no tvárila sa naďalej veľmi nespokojne.

Hm, tuším som niečo pokašľal...

***

(hudba)

„Zdravím ťa, Aro,“ pozdravil Carlisle a preložil si telefón z jednej ruky do druhej.

„Nie, nič nerozbila... ani nepodpálila... aký chemický pokus?“ Načúval som tomu zmätenému telefonátu a krútil nad ním hlavou.

„Uisťujem ťa, že s Isabellou je všetko v poriadku... Áno, aj s naším majetkom. Len sa chcem na niečo opýtať.“ A je to tu. Teraz buď celú našu rodinu vyhladia z povrchu zemského, alebo zázrakom prežijeme, aby nás neskôr mohli pre potešenie mučiť.

Po dráme v mojej izbe som radšej Isabellu nechal osamote a odobral sa za Carlisleom. Nadhodil som tému o záhade okolo jej daru a dopracovali sme sa len k jedinej možnosti. Zavolať priateľa na telefóne. Opýtať sa na takú informáciu samotného Ara môže byť zničujúce, ale všetci sme nakoniec usúdili, že v najhoršom by sa z toho Carlisle vykecal. Teda, mysleli si to všetci okrem Carlislea. Preto sa teraz celá rodina zoskupila okolo kuchynského stola a napäto čakala.

„Tvoja dcéra nám spomenula dar, ktorým oplýva,“ ozval sa opäť otec. „Nechceli sme od nej príliš vyzvedať, tak nás zaujímalo, či by si nám o ňom nepovedal niečo bližšie ty.“ Vykorčuľoval z toho nesmelo.

„Má predsa štít. Viete, ako funguje. Oplýva ním už od detstva, takže ho, prakticky, nepovažujeme za skutočný dar,“ ozvala sa z telefónu Arova odpoveď. Všetci sme si vymenili zmätené pohľady. Potom Carlisle spustil hlasnýhovor a mobil položil na stôl.

„Áno, sme si vedomí tohto talentu. Spomenula však... ďalší,“ zneistel Carlisle a rukami zovrel operadlo stoličky.

„Ďalší?“ zopakoval nepresvedčene Aro. Po chvíľke kuchyňu zaplnil skreslený, ale hlasitý smiech. Carlisle prestúpil z nohy na nohu, načo sa mu Esme privinula k boku, snažiac sa ho upokojiť. Moje znepokojenie tiež narástlo. Čo to na nás Aro hrá?

„Vieš, koľko darov už Isabella mala?“ zvolal pomedzi rehot Aro.

„Obavám sa, že ti nerozumiem,“ odvetil Carlisle, načo si Emmett plesol rukou po čele a pokrútil hlavou.

Ja som z toho jeleň! Preletela mi hlavou jeho myšlienka.

„Stále si vymýšľa nejaké dary,“ ozvalo sa z telefónu. „Ovládanie vtáčej reči, skladanie orgiami rýchlosťou svetla, či imitovanie Louisa Armstronga. Raz dokonca tvrdila, že sa dokáže pozerať na všetky škaredé tváre v hrade bez toho, aby jej prišlo nevoľno. Sulpiciu sme kvôli tomu niekoľko dní nemohli dostať zo spálne!“

Všetci ochromene civeli na aparát položený na stole. Ona nás oklamala? Tak fajn, ak som sa predtým cítil ako hlupák, teraz som oficiálne korunoval na debila. Rukami som si pretrel tvár a mal chuť Isabellu roztrhať v zuboch a rozrevať sa zároveň. Jediný Emmett sa z nás spamätal natoľko, aby sa akurát rozosmial. Chechtal sa ako pavián, až sa musel vzdialiť do obývačky, aby Carlisle ukončil hovor.

„Niečo vám tam skuvíňa,“ podotkol zarazene Aro.

„Takže Isabella nemá žiadny iný dar okrem štítu?“ opýtal sa, pre istotu, ešte raz Carlisle, ignorujúc Arovu pripomienku na chrapľavý rehot nášho obmedzenca.

„Obávam sa, priateľu, že okrem jej prefíkanosti sa ničoho iného nedočkáte,“ potvrdil. Padlo ešte niekoľko zdvorilostných fráz, telefón o chvíľu stíchol.

„Takže problém je vyriešený,“ ozval sa pokojne Jasper a postavil sa od stola.

„Vyriešený? Veď nám klamala!“ vyhŕkol som podráždene. „To chcete nechať len tak?“

Jasper mykol ramenom. „Stále niečo vyvádza. V čom sa toto líši?“ odvrkol.

„Edward má pravdu,“ vložil sa do našej výmeny názorov Carlisle. „Isabella tvrdila, že ten dar nepoužíva. Takže je tu možnosť, i keď malá, že o jej schopnostiach nevie ani Aro,“ uvažoval nahlas.

„Nepravdepodobné,“ zapochybovala tentoraz Rosalie.

K ničomu lepšiemu sme za celú noc nedospeli, takže problém s názvom Čo je to, kristepane, za indivíduum?! ostal naďalej nevyriešený.

(hudba)

Isabella:

Zobudila som sa úplne rozladená. Celá snaha bola v ťahu, a to len kvôli jednému zamindrákovanému a nevkusne strapatému upírovi.

Dočerta s ním! zafrflala som v duchu a zdula sa ako decko. Ako jediné pozitívum som videla fakt, že celé stádo bolo znovu preč. Okrem tej dekoratérky, či kým to je, pochopiteľne.

Celé ráno som upokojovala svoje rozbúrené hormóny rôznymi vražednými myšlienkami. Keď som Edwarda v predstavách eliminovala už asi po štyridsiaty krát, jeho v realite ešte žijúce telo vykuklo spoza dverí mojej izby.

„Ahoj,“ pozdravil a pokrivene sa na mňa usmial.

Zamračila som sa naňho a dúfala, že pod váhou môjho pohľadu zomrie. Doprčic, v tých predstavách to bolo oveľa jednoduchšie!

„Môžem vojsť?“ opýtal sa s nádejou v hlase.

„Nie,“ odvrkla som, načo Edward zatvoril dvere a prešiel chodbou do svojej izby. Pristúpil k priechodu oddeľujúcemu naše izby a zastal priamo pod ním, čím sa prakticky ocitol v mojom útočisku. Odfrkla som nad jeho vyčúraným počinom a nadávala si, že spoločná spáleň má svoje nevýhody. Bohvieako som to nedomyslela...

„Ako sa máš?“ opýtal sa a oprel sa plecom o drevenú zárubňu.

„Z pohľadu na teba si chcem vyškriabať oči. Posúď, ako mi asi môže byť,“ odvrkla som a odložila rozčítanú knihu na nočný stolík. „O čo ti ide?“ opýtala som sa ho priamo.

„Ako chceš. Ja som sa ti... vlastne prišiel ospravedlniť,“ odvetil a zahanbene sklonil hlavu. Prižmúrila som oči a premerala si ho od hlavy až po päty. Tuším som sfetovaná...

„Prečo by si to robil? Ja som sa ti za tú stenu neospravedlnila,“ dodala som a kývla hlavou k priechodu, kde postával.

„Nápad Carlislea a Esme,“ odpovedal mi a na drzovku vstúpil do mojej časti izby. Posadil sa ku mne na posteľ, načo som sa ja inštinktívne trochu vzdialila. „Myslia si, že ak budeme ignorovať tvoje výstrelky, prestane ťa to baviť.“ Zarazene som naňho civela. Po chvíľke som mrkla očami a rozosmiala sa na plné ústa.

„Robíte si srandu?“ zahíkala som pomedzi chechot a chytala sa za brucho. „To mi akože dávate povolenie vytáčať vás do nepríčetnosti?“ zvíjala som sa ďalej ako mačka.

„Tak to je gól!“ vytisla som zo seba udychčane a utrela si imaginárnu slzu.

„Možno to bude fungovať,“ mykol plecom Edward, ktorý doposiaľ mlčky sledoval moje vyvádzanie.

„Jasné, a ja možno začnem žuť veveričky ako vy,“ pokrútila som hlavou a postavila sa. „Ale späť k veci. Chceš mi tvrdiť, že nech ti urobím čokoľvek, nenaštveš sa?“ opýtala som sa ho so zdvihnutým obočím.

Edward prikývol. Hľadala som v jeho tvári záblesk nespokojnosti, hnevu, ba dokonca zúrivosti. Nič.

Tak fajn, keď to Edíkovi nevadí, skúsime otestovať jeho nervy! pomyslela som si škodoradostne a prešla k jeho hudobnej zbierke. Chytila som do ruky jedno CD a postavila sa Edwardovi čelom.

„Chceš povedať, že toto CD môžem roztrepať na márne kúsky a tebe to nebude vadiť?“ overovala som si.

„Kúpim nové,“ mykol plecom. Prižmúrila som oči, hodila album na zem a dupla po ňom.

„Ako som povedal, kúpim nové.“ Žiadny výbuch nenastal. So zdvihnutým obočím som zobrala do rúk ďalšie albumy a zmasakrovala ich na kúsky. Edward ani nemykol brvou.

Keď som roztrepala už asi tretinu jeho zbierky, uvedomila som si, že môj čin sa minul účinku. Rozčúlene som si predupala cestu pomedzi rozmlátené kusy plastu a vo dverách sa ešte zvrtla.

„S tebou je nuda!“ posťažovala som si a zabuchla za sebou dvere, div ich neurvala z pántov.

„Tada-dí-dadá,“ pospevoval si Emmett, ktorý sa znenazdajky zjavil v chodbe len v boxerkách a ružových putách. Celý vyškerený prešiel popri mne a ešte predtým, než sa stratil v útrobách domu, sa ku mne zvrtol. „Zabudli sme bičík!“ tresol nečakane a mrkol na mňa jedným okom.

Títo blázni sú ešte väčší tyrani ako my!

***

Mám na Vás dôležitú otázku. Neprekáža Vám, že striedam pohľady postáv? Lepšie sa mi tým opisuje dej, ale rada by som vedela Váš názor. Mimochodom, Isabelle akoby dochádzal dych, čo? Nebojte, ešte sa máte v jej podaní na čo tešiť.

Vrelá vďaka, Pítrska

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cullenovská polepšovňa - 4. kapitola: