Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dá sa vrátiť čas? - 2. kapitola

24.01.2010 (21:00) • Mellinda • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 838×

St. Mary Parish - Maryland
1790

Malý chlapec v ufúľanej košielke a nohaviciach sedí na stoličke a hľadí do ohňa v kozube. Vo vedľajšej izbe sedí jeho otec a hrá karty. On chudák sa tam nemôže pozrieť. Ale je veľmi zvedavý a tak sa rozhodne riskovať. Potichu zoskočí zo stoličky a po špičkách prebehne ku dverám. Pomaly ich otvára a modlí sa, aby si to nikto nevšimol. Našťastie nie. Pootvorí ich a nakukne dnu.

Miestnosť nie je veľká, ale ani malá. Je chudobno zariadená a špinavá. V strede miestnosti je obrovský okrúhly stôl a pri ňom sedia chlapi rôzneho veku. Spozná tam svojho otca. Jeho otec sa tvári veľmi zaujato a rozmýšľa.

"Tak čo, zvyšujete?"

Spýta sa jeden madý chlap.

"Skladám."

Povie jeho otec a položí karty. Ostatní to ešte nezdávajú a niečo priložia.

Už hrajú dlho a o veľké peniaze. Jeden dokonca priložil svoju obrovskú vilu v Anglicku. Pomaly to končia aj ostatní. Nemajú šancu. Ale dvaja z nich sa ešte stále neúnavne potia pri kartách a drvia ich vo svojich rukách.

"Nechceli by ste už skončiť?"

Spýta sa ten mladší staršieho.

"Nemám dôvod."

Ešte chvíľu takto sedia a potom sa rozhodnú ukázať karty.

"To nie je možné! Nevezmete mi moju vilu!"

Vykríkol starší z nich a z vrecka vytiahol nôž. Obidvaja muži vyskočili zo svojich miest. Starší sa nebezpečne pomaly približoval k mladšiemu. Bol rozhodnutý skoncovať s jeho životom.

"Vyhral som ju čestne v kartách."

Povedal mladší a začal cúvať.

"Moju vilu nebude vlastniť nejaký mladý pankhart!"

Vykríkol šialene starší. Už išiel bodnúť mladšieho do brucha, ale ten sa mu svyžne vyhol. Rýchlo zchytil jeho ruku a prekrútil mu ju zo zadu. Zo zadu ho uveznil v jeho zovretí a nôž mu zobral z ruky. Rýchlym pohybom nôž umiestnil pod jeho krk.

"To si ty!"

Vydýchol starší. Márne sa pokúšal utiecť, držal ho až príliš silno.

"Tá vila je moja! Zmierte sa s tým, lebo skončíte bez hlavy! Mike!" obrátil sa k otcovi máleho chlapca. "Prosím vezmite ten dokument zo stola a vezmite aj môj plášť. Páni... budem vás musieť opustiť."

"Nob! Rýchlo mi podaj plášť!"

Skrýkol Mike na svojho syna. Ten sa rozbehol za plášťom a onedlho ho už prinášal svojmu otcovi. Všetci traja vybehli von. Pri koni sa zastavili, aby si povedali posledné slová.

"Onedlho vám napíšem Mike. Nikdy nezabudnem, čo  všetko si pre mňa spravil."

"Bolo mi potešením. Dúfam, že sa ešte uvidíme. Dovidenia Edward."

Povedal Mike a zamával už vzdialujúcemu sa Edwardovi. Nebolo ho vidieť, ale on aj jeho syn počuli zvuky kopýt jeho koňa. Stáli tam ešte hodnú chvíľku. Na túto chvíľu sa pripravovali veľmi dlho, ale ani jeden nevedel, že to bude až také rýchle.

Oesterley Park
1790

Mladá 19-ročná dievčina sa prechádza po záhrade tejto prenádernej stavby. Jej dlhé bordové vlasy jej poskakujú po chrbte, ako chodí. Na sebe má zelené šaty a kvôli zlému počasiu aj tmavomodrý plášť. Jej fialové oči iskričkují radosťou. Chce si vychutnať túto prechádzku, kým ešte neprší. Prejde popri rade stromov a sadne si na lavičku. Vychutnáva si mierného vetra, ktorý jej fúka do tváre. Slnko sa nesmelo skrýva za oblakmi a bojí sa, čo i len vykuknúť. Zrazu pre záhradou zastane koč a z neho vystúpi rodinný právnik. Pomalý krokom sa vydá za dievčinou.

"Lady Briene."

Osloví ju. Tá sa neho usmeje.

 "Bohužiaľ vám prinášam zlú správu. Váš otec prehral v kratách Oesterley Park."

"Áno.  A kedy by som mala odtiaľ vysťahovať služobníctvo?"

Právnik je zaskočený nad takýmto postojom. Myslel si, že bude rozčulená, vyľakána a bude tu kričať.

"Nie, to nebude treba. Vy ste to vedeli?"

"Bolo len otázkou času, kedy otec niečo takéto vyvedie. Jeho vášňou sú hazardné hry. Aspoň myslím... A kedy sem nový pán príde?"

Spýta sa ho pokojne.

"Už o tri dni."

"O tri dni?"

Vyľakane sa ho spýta. Konečne je tu reakcia, akú čakal.

"Ako mám stihnúť nájsť nové byvanie za tri dni?"

Nahnevane sa ho spýta.

"No je to naozaj veľmi krátka doba. Preto si myslím, že by vám nový pán dovolil bývať tu. Pokiaľ pravdaže to neberiete, ako ponížiť sa."

"Nie. Viac sa ponížim, keď pôjdem k môjmu otcovi do Ameriky! Myslíte, že by mi tu dovolil ostať?"

"Neviem. Musíte sa ho na to spýtať sama. Poradím vám. Hľadajte si niečo, lebo vám to nemusí privoliť. Všetko je len na ňom."

"Ďakujem."

Usmeje sa na neho Briene. Starý pán sa začne červenať. Podľa každého muža je Briene až neskutočne krásna a príťažlivá. Robí to hlavne jej nezvyčajná farba vlasov a očí. Pre ženy je to čarodejnica.

 "Ešte jedna vec Lady. Dnes končím pracovať s vašou rodinou. Váš otec už nemá prostriedky, aby mi zaplatil. Aj keď túto cestu som nemal zaplatenú, chcel som vám to oznámiť."

"Ste veľmi šľachetný."

Povie mu Briene a on jej pobozká ruku. S týmto gestom odchádza ku kočišovi a nastúpi do koča.

O tri dni

"Už je tu! Nový pán je tu!"

Keď to začuje Briene, celá roztrasená vybehne zo svojej komnaty. Prejde cez svoj šatník, keď započuje nejaký zvuk. Nakukne dnu a čo zbadá ju veľmi prekvapí.

"Katie, čo to má znamenať?"

Začne kričať na svoju slúžku. Tá sa za ňou obzrie a začne sa červenať. Na sebe ma Brieninu ružovú a najdrahšú róbu.

"Ja už vás nemusím poslúchať! Nie ste moja pani! Teraz je tu pán niekto iný. A v týchto šatách sa mu určite zapáčim!"

Zakričí na Briene a oduje spodnú peru.

"Keď už nie som tvoja pani neznamená, že si môžeš obliekať moje šaty! Okamžite si ich vyzleč! Snáď si nemyslíš, že budeš milenka nového pána !"

Katie zo seba zhodí róbu a navlečie svoje staré šaty.

"Aj tak by si sa do toho nevošla."

Mrmle si popod nos Briene a odloží svoje šaty do skriňe. Znova sa vydá na svoj pôvodný plán. Musí ísť za novým pánom a povedať mu, že tu chce zostať bývať, kým si nenájde niečo nové. Prejde cez dlhú chodbu a uvidí ako sa rozprávajú dve slúžky. Jedna z nich je Katie.

"Hovorím ti. Je šialená. Tá Briene potratila celý rozum! Najprv mi nakáže obliecť si jej šaty a potom mi ich zoškriabe priamo z tela!"

Briene nad tým pokrúti hlavou. Každý ju tu pokladá za šialenú. Určite je už o tom informovaný aj nový pán, tak je otázne, či jej tu privolí bývať. Zíde dolu dlhými schodmi a znova sa zapozerá na krásnu výzdobu tohto domu. Na vysokom strope je práca toho najlepšieho maliara. Sú tam vyzobrazené všeky ročné obdobia. Briene sa stále zahľadí na tú krásu. Až kým nezachytí nejaký pohľad na seba. Rýchlo sa tam pozrie a vidí nejakého blonďavého chlapa s modrými očami. Má vyšportovanú postavu. Na sebe má veľmi drahé oblečenie s vestou vyšívanou zlatom. Briene sa s ľútosťou pozrie na svoje obnosené šaty.

"Vy budete Briene, že?"

Ozve sa ten chlap. Briene sa poriadne nadýchne, aby sa pripravila predniesť svoju reč, ktorú si skúšala už celé tri dni.

"Som Lady Briene Slanová, dcéra grófa, ktorý to tu vlastnil. Chcela som sa vysťahovať, ale bohužiaľ ste mi nedali veľa času..."

"Ale to si nechajte pre Edwarda."

Prerušil ju neznámy chlap.

"Dovoľte mi, aby som sa vám predstavil. Volám sa Jasper Hale. Som iba veľmi blízky priateľ Edwarda Masena. On to tu vlastní."

"A kde sa nachádza?"

"Práve som mal úlohu nájsť vás. A ako vidím vy ste našli mňa. Musím vám povedať, že veľmi sa nepodobáte na svojho otca."

"To nie. Skôr sa podobám na moju mamu."

Jasper jej ponúkol ruku a ona sa ho chytila. Odviedol ju k Edwardovi. Celú cestu sa jej vypytával veľa otázok. Už teraz ku nemu cítila sympatie.

 Pomaly zastali pred veľkými dverami. Jasper ju s úsmevom opustil a Briene neisto zaklopala na dvere.

"Ďalej."

Ozvalo sa spoza dverí. Briene sa poriadne nadýchla a vkročila dnu. V miestnosti stál muž otočený k nej chrbtom. Sledoval Olivera Slana na obraze nad kozubom.

"Dobrý deň ja som B..."

"Ja viem, kto si a viem aj, čo žiadaš. Posaď sa."

Povedal jej a otočil sa. Zrazu sa prekvapivo na ňu pozrel. Premerial si ju od hlavy po päty. Briene nebola ani trochu nadšená, tým ako si ju obzeral a tak si naštvane sadla do kresla.

"Tak ty žiadaš, aby si tu ostala bývať? Pokojne tu môžeš ostať bývať."

Povedal jej a Briene sa na neho nadšene usmiala.

"Som vám za to veľmi vďačná. Odídem, čo najskôr, len čo si..."

"A za čo chcete odísť?"

Spýtal sa jej posmešne.

"Prosím?"

"Za čo chcete ísť. Podľa vašich šiat, vidím, že veľa prostriedkov na to nemáte."

To bola pravda. Síce mala Briene titul, bola chudobná. Ale predsa jednu cennosť mala.

"Do toho vás nič nie je!"

"A prečo nechcete ísť za svojím otcom? Radšej tu budete s cudzincom?"

"Pretože... môj otec momentálne veľa cestuje, tak ho nemôžem otravovať."

"Klamete."

"Čože? Ako si to dovoľujete hovoriť?"

"Povedzte mi pravdu a ja vás tu nechám."

"Tak dobre... môj otec necestuje, ale nemám s nim žiadny kontakt. Ani neviem ako vyzerá."

"Znova klamete!"

"Tak toto nie! Nebudete ma tu obviňovať z niečoho, čo som nespravila! Je to moja vec, prečo nechcem ísť k otcovi a do toho vás nič nie je! Ak tak veľmi chcete idem hneď a bude mi jedno, či budem spať aj v maštali!"

Vykríkla nahnevane a vyskočila zo stoličky.

"Nikam nejdete!"

Vykríkol na ňu Edward. Ona sa otočila a chcela sa dať na odchod. Lenže Edward ju chytil a posadil si ju na kolená. Briene sa snažila z toho zovretia vyslobodiť, ale proti jeho sile nemala šancu.

"Uvoľním zovretie, keď sa ukľudníte!"

Vykríkol Edward. Briene to ešte raz skúsila, ale keď už videla, že naozaj nemá šancu, ukľudnila sa. Sedela na ňom s kamenným výrazom.

"Briene povedzte mi pravdu."

Snažil sa miernešie Edward. Ona sa na neho pozrela a jej oči sa stretli s tými jeho. Pomaly sa jeho pery začali približovať k tým jej.

Autor: Mellinda (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dá sa vrátiť čas? - 2. kapitola: