Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 1. kapitola

22.09.2012 (17:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2837×

Možno sa niekomu bude zdať táto poviedka povedomá. Prvé tri kapitoly som tu zverejnila pred viac ako dvomi rokmi, avšak potom som prestala. Teraz som ju trochu prepísala. Myslím, že som na ňu potrebovala dozrieť. Tak sa vám snáď bude páčiť.

Ďakujem Bohu, že som spoznal ju. Ďakujem Bohu, že som spoznal ich rodinu. Ďakujem za všetko. 

1. kapitola 

Darien 

„Vstávaj,“ ozval sa mi pri uchu otravný hlas, a tak ma vytrhol zo sna.

„Hm... em,“ zamrnčal som a prevalil sa na druhú stranu.

„No tak, vstávaj,“ ozval sa znovu ten hlas a niekto mnou zatriasol.

Poslepiačky som chytil perinu a prehodil ju cez seba.

„Darien Christopher Blackwood, ak okamžite nevstaneš, strhnem z teba tú perinu a oblejem ťa vedrom vody. Neser ma!“ zavrčal znovu. Mya sa zrejme rozhodla, že dnes nemám na spánok nárok.

„Dobre, dobre, už idem,“ povedal som viac než neochotne a snažil sa svoje veľké telo dostať z postele.

„Hurá. To ti teda trvalo. Dnes je predsa tvoj veľký deň, hádam nechceš prísť neskoro?!“ výskala nadšene a ja som sa na ňu dnes prvýkrát pozrel.

Vyzerala dobre ako vždy. Teda aspoň mne sa Mya vždy páčila, hoci som ju nikdy nebral inak ako kamarátku. Nižšia, asi stošesťdesiat centimetrov vysoká hnedovláska, hoci s farbou vlasov to nebolo nikdy také jednoznačné. Menila ju totiž častejšie ako ja ponožky. Postavu mala ako Venuša. Nádherne zaoblenú, s plnými prsiami a oblým zadočkom. Tvár mala okrúhlu, oči tak prenikavo modré ako obloha uprostred jasného dňa. Tvár dopĺňali ešte plné krvavočervené pery a malý nos. No jej najvýraznejšou črtou bolo množstvo tetovaní, ktoré pokrývali jej telo. S mojou skoro dvojmetrovou postavou, ktorú dopĺňali vypracované svaly – čo bol pozostatok života na ulici, kde prežili len tí najsilnejší - a šticou tmavohnedých vlasov, ktoré trčali na všetky smery, sme sa k sebe výborne hodili. Ako malý a veľký kamarát, či skôr Mya vyzerala ako moja mladšia sestra, hoci sme boli rovnako starí. Aj keď ja som sa už dávno necítil na dvadsaťdeväť, ktoré som mal uvedené v dokladoch. Skôr tak na sto.

S Myou sme sa poznali už dlhé roky, zažili sme toho spolu veľa. A nie vždy to boli pekné veci. Spoločne sme si prešli odvykačkou a potom sme si, už relatívne čistí, našli spoločné bývanie. Mya sa stále venovala činnosti, ktorú tak milovala – tetovaniu – a bola v tom skutočne dobrá. Vo Vancouveri, kde sme teraz bývali si zariadila vlastný salón a zákazníci sa k nej len hrnuli. Ja som tiež miloval tetovanie, čo Mya rada využívala, ale robiť ho ma nikdy nelákalo. Ja som túžil po niečom inom – chcel som pomáhať. Pomáhať deťom, ktoré nemali rodičov, deťom v detských domovoch a centrách, aby túto svoju životnú etapu zvládli lepšie, ako kedysi ja. Po príchode do Vancouveru som si dokončil vysokú školu a teraz som sa už mesiac hrdil diplomom z odboru – ošetrovateľ, vychovávateľ.

Ako mi Mya už stihla pripomenúť, dnes je môj prvý deň v mojom prvom normálnom zamestnaní. Dnes začínam robiť ako vychovávateľ v jednom z vancouverských detských domovov.

„Nie, nie, samozrejme, chcem prísť načas. Dobre vieš, ako dlho som na tú prácu čakal a ako sa na ňu teším,“ odvetil som a konečne sa vytrepal z postele.

„Dobre, Dark, ja ti zatiaľ pripravím niečo na jedenie,“ povedala a už jej nebolo.

Čo by som ja robil, keby som ju nemal, pomyslel som si cestou do kúpeľne. Len ona mohla používať moju prezývku z minulosti, z čias, keď bolo všetko okolo mňa temné. Ona si totižto to privilégium vyslúžila, keď mi zachránila život. Ale nechcem už viac spomínať na tie roky, radšej budem myslieť na to, čo ma čaká.

Zapadol som do kúpeľne a dal si rýchlu sprchu. S potešením som skonštatoval, že moje dnešné strnisko ešte nie je také výrazné, aby som sa musel holiť, tak som si len umyl zuby a tvár. Do vlasov som si votrel trochu gélu a len ich trochu rozstrapatil. Musel som  uznať, že vyzerám celkom v pohode. Určite nie ako typický vychovávateľ, ale zase už ani nie, ako drsný chlapec. Keď som sa vrátil do izby, na posteli ma už čakalo pripravené oblečenie. Musel som sa pousmiať nad Myinou starostlivosťou. Niekedy sa správala skôr ako moja mama, než ako kamarátka. Obliekol som si teda veci, ktoré mi prichystala – bledé rifle, čiernu košeľu s dlhým rukávom, ktorá úspešne zakryla všetky moje tetovania a šedé sako. Zbehol som dolu, kde ma už privítala lahodná vôňa čerstvo uvarenej kávy a praženice. Hladný som bol ako sto čertov, tak som sa do toho s chuťou pustil. O chvíľu už na tanieri nezostala ani omrvinka.

„To bolo božské!“ chválil som ju.

„Ha-ha, tie rečičky si nechaj pre vychovávateľky do práce. Tie možno ešte ohúriš,“ zasmiala sa a pokrútila hlavou.

Život s Myou bol viac než príjemný. Ona vedela, čo môže očakávať odo mňa a ja som tiež vedel, čo môžem očakávať od nej. Poznali sme svoje najtemnejšie tajomstvá a aj napriek tomu sme sa mali radi. Ja som ju bral takú, aká je a ona sa mi odvďačovala tým istým. Pozrel som sa na hodinky a s úžasom zistil, že mám najvyšší čas vyraziť.

„Dobre, Mya, ja už musím letieť. Uvidíme sa večer,“ povedal som a vlepil jej jeden rýchly bozk na tvár.

„Drž sa a nech ti to tam vyjde,“ zaželala mi, ale to som už len započul vo dverách.

Po schodoch som skoro utekal, taký som bol rozrušený. Dnes sa mi mal splniť môj veľký sen. Nasadol som do svojej Corvetty, ktorá bola jediným luxusom, ktorý som si dovolil a uháňal som do práce. Pred domovom som sa musel chvíľu vydýchať, pretože nadšenie ma tak pohltilo, že som bol schopný tam nabehnúť a skríknuť: „Tak tu ma máte!“ a to by sa na mňa asi pozerali ako na blázna. Keď sa mi zdalo, že som už dostatočne kľudný, vystúpil som z auta a zamieril do kancelárie riaditeľky, kde som pre dvomi týždňami zaniesol svoj životopis s odporučeniami od učiteľov. Cestou do kancelárie som stretol vychovávateľku s niekoľkými malými deťmi. Najstaršie mohlo mať najviac osem rokov. V jej tvári som videl najprv  prekvapenie, ako by ju prekvapilo, že tu vidí niekoho takého ako som ja, no potom sa usmiala. Ja som len jemne podvihol kútiky, nemal som v pláne tu pestovať nejaké blízke vzťahy, teda to sa samozrejme netýkalo detí. Tie som miloval – boli oveľa úprimnejšie ako dospelí a nikdy vedome neubližovali. Ocitol som sa pred dverami s názvom Kancelária riaditeľky. Ešte raz som sa zhlboka nadýchol a zaklopal.

„Vstúpte,“ ozvalo sa spoza dverí.

Riaditeľka bola postaršia príjemná žena, ktorá bola rada, že niekto taký mladý má záujem sem ísť pracovať. Zmluvu mala už pripravenú, takže zostávalo ju už len podpísať. Musím sa priznať, že sa mi aj trochu klepali ruky, keď som tam nechával svoj autogram. Riaditeľka mi podala jednu kópiu a zaželala mi, nech sa mi v práci darí. Potom ma zaviedla do jednej z miestností, ktorá podľa vybavenia slúžila deťom na hranie. Tento domov, ako som si už mohol všimnúť, bol na oveľa lepšej úrovni ako tie, v ktorých som vyrastal. Všetko tu bolo čisté a upravené. Steny boli čerstvo vymaľované a nábytok vyzeral byť skoro nový. Úplne iný svet ako ten v mojich spomienkach.

Ani som sa nenazdal a do vnútra vstúpila žena, ktorá za ruku viedla malé blonďavé dievčatko, ktoré si cmúľalo prstík.

„Oh, Esme, tu ste. Práve som vás hľadala. Toto je ten nový vychovávateľ, o ktorom som vám hovorila. Prosím, preveďte ho po domove a ukážte mu čo a ako? Ja musím ísť do kancelárie ešte niečo vybaviť,“ povedala a už jej nebolo.

V rýchlosti som si prezrel tú ženu. Bolo až neskutočne krásna, ale ja som už kráse neveril. Veľakrát sa krása ukáže ako falošná a zakrýva skutočnú ľudskú podstatu. Na to som už za tie roky prišiel. Mala dlhé hnedé vlasy a srdcovitú, na prvý pohľad milú tvár, ktorá však momentálne prezrádzala prekvapenie. Nevedel som, čo si o tom mám myslieť,  ale bolo mi to vcelku jedno. Po chvíli sa tá žena spamätala a napriahla ku mne ruku.

„Dobrý deň, vy musíte byť Darien. Ja som Esme, hlavná vychovávateľka,“ predstavila sa s úsmevom.

„Rád vás spoznávam, Esme,“ odvetil som viac než formálne a potriasol jej rukou.

Na krátku chvíľu ma prekvapil chlad jej pokožky, no potom som si povedal, že na tom aj tak nezáleží.

„Ak ti to nebude vadiť, radšej si tykajme. Všetci vychovávatelia to tu tak robia,“ navrhla a sklonila sa k dievčatku, ktoré ju potiahlo za sukňu.

„Áno, Lilly?“ opýtala sa Esme stále milým hlasom.

„Eme, do je ten ujo?“ vyzvedala Lilly detským hláskom.

„To je náš nový vychovávateľ – Darien,“ odvetila.

Lilly sa usmiala a odhalila dva mliečne zúbky a ja som si ju v tej chvíli zamiloval. Sklonil som sa na jej úroveň a podal jej svoju ruku.

„Ahoj, Lilly, ja som Darien,“ predstavil som aj jej.

Vystrela svoju maličkú rúčku a tá sa na krátky okamih stratila v mojej dlani.

„Ajoj, Dar... Dar...“ snažila sa vysloviť moje meno.

„Pokojne ma môžeš volať Dar,“ pomohol som jej.

Lilly sa znovu usmiala, avšak moju ruku nepustila.

„Poď Dar, ukájem ti to tu,“ zaštebotala, pustila Esme a ťahala ma von z miestnosti.

Prispôsobil som sa jej malým krôčikom a vydali sme sa po chodbe. Počul som, ako ide Esme za nami. Celý čas som cítil na sebe jej pohľad. Zvláštnym spôsobom ma to znepokojovalo. Vôbec som nevedel, čo si mám o nej myslieť. Väčšinou som vedel ľudí odhadnúť na prvý pohľad, ktorý pre nich málokedy končil pozitívne, ale pri nej som si nebol istý. Pôsobila až príliš milo, aby to bola pravda. Rozhodol som sa, že si ju prestanem všímať a začal som odpovedať na Lillyine zvedavé otázky.

Takto sa to všetko začalo... 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 1. kapitola: