Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 8. kapitola

15.10.2012 (20:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1504×

8. kapitola

No a odrazu som si spomenul na inú osobu s rovnakými znakmi. Neváhal som ani minútu, zdvihol telefón a vytočil známe číslo. Netrvalo dlho a na druhej strane sa ozval jej hlas: „Vedela som, že zavoláš.“

„Asi by si mi mala niečo vysvetliť,“ povedal som a čakal.

„Asi áno...

Esme si na druhej strane povzdychla. Bolo mi hneď jasné, že sa jej nebude chcieť to rozoberať. Na jednej strane som to chápal. Tiež som nerád hovoril o niektorých veciach – a ona to dobre vedela - no na druhej,  išlo o Myu a ona bola na tomto svete pre mňa to najdôležitejšie. Dôležitejšie ako ja, ako táto blbá situácia, dôležitejšia ako celý svet. Musel som ju ochrániť. Dokonca aj za cenu niektorých vecí, ktoré som z duše neznášal – napríklad vyzvedanie.

„Je to na dlhšie a preto by som to nerada hovorila cez telefón. Čo by si povedal na to, keby sme sa stretli zajtra okolo desiatej u vás. Mám voľno v práci. Mohla by som prísť a pokúsiť sa ti to vysvetliť,“ navrhla.

„Dobre, zajtra,“ súhlasil som, hoci moje telo zožierala zvedavosť.

Aj keď neviem, či to bolo to správne slovo, ako nazvať zúfalú potrebu vedieť, či bude Mia s Emmettom v bezpečí. Skôr to bola akási nevyhnutnosť potrebná preto, aby som mohol voľne dýchať. Aby som dovolil Myi urobiť čo i len jediný krok smerom odo mňa. Stačí už vydržať len pár hodín. Pár mučivých hodín do rána. Moje telo sa trochu uvoľnilo. Strnulý posed plynulo prešiel do skoro ležérneho. Takého, ako keď si po náročnom dni sadnete do kresla, vyložíte nohy a všetka ťažoba celého dňa z vás spadne. Bolo to celkom príjemné.

No odrazu sa strnulosť vrátila ako facka. Ako by len čakala, kedy môže udrieť znovu s väčšou razanciou. Chvíľku ma nechávala vyhrievať sa na obláčiku matnej spokojnosti, aby sa vrátila s dvojnásobnou silou. Nežnú fantáziu nahradila špinavá realita. Mya musí ísť ráno do práce a okrem Emmetta a mňa nie je nikto, kto by ju mohol chrániť. Musel som to urobiť. Nedalo sa inak. Moje srdce, a ani rozum, bohužiaľ inú možnosť nevideli. Mňa pri sebe nechcela a tiež som si zajtra musel overiť dnešnú informáciu o Sebastianovi, takže mi zostávala už len jediná – pre mňa až príliš ťažko prijateľná – možnosť. Znovu som vytočil to číslo.

„Esme...“ hlesol som skôr, ako stihla niečo povedať.

„Myslím, že viem prečo voláš,“ prerušila ma a ja som zostal v napätí, či skutočne vie ten dôvod.

A pokiaľ áno, tak je to skutočne zvláštne. Niekedy mi prišlo, že vie oveľa viac, ako by sa mi kedy páčilo. Ako by to cítila. Ako by sme boli nejako prepojení. No paradoxom bolo, že ja sám som to cítil. To spojenie. Puto – ktoré som aj napriek svojím prianiam – nedokázal pretrhnúť. Už od začiatku to tak bolo. Ako by niečo vo mne už od prvého momentu vedelo, že tejto žene sa nedokážem vyhnúť. Bolo to tak absolútne. Definitíva, ktorá prišla s naším prvým stretnutím a povedala – tu som a poraď si so mnou ako vieš! Bolo to iné puto ako som mal s Myou. Mya bola moja priateľka, sestra, polovica môjho JA, môjho srdca, hlavy, tela. Bola mojím protipólom, tak nevyhnutným pre moju ďalšiu existenciu. Avšak, keď prišla Esme, moja polovica sa natrhla a Esme sa v tej trhline usídlila a nehodlala ju opustiť. Bolo to zvláštne. Dve ženy, obe už naveky patriace do môjho života, a pritom tak odlišné. Omyl, ešte tu bola jedna, ktorej som už naveky patril celý, aj keď ona to už bohužiaľ mohla vidieť iba z neba – moja mama.

„Emmett zajtra príde a bude s Myou celý deň,“ povedala a kruh sa uzavrel.

Bolo to tam. To puto. Vedela to aj bez mojich slov, no stále som si nebol istý, či je to to správne rozhodnutie.

„Čo ak sa bude opakovať ten dnešok? Ak jej...“ nedokázal som to ani vysloviť, no ona pochopila.

Bolo to tam, a prekvapivo to bolo akýmsi divným spôsobom príjemné – to, že niekto chápal moje obavy aj bez slov.

„Nemusíš sa báť, Darien. Emmett by Myi nikdy neublížil. On... zajtra ti to všetko vysvetlím, ale skutočne sa nemusíš o Myu báť.“

„Ale...“ skúsil som ešte protestovať, aj keď som sám nevedel prečo.

Bol to len akýsi pozostatok môjho strachu, lebo som jej – aj keď som na to stále nemal racionálne vysvetlenie – absolútne veril.

„Neboj sa, Emmett je v poriadku. Nič podobné sa už nezopakuje. Mya bude v dobrých rukách a nič sa jej nestane.“

Zamrmlal som niečo v zmysle súhlasu a zložil. Avšak stále vo mne hlodal červíček pochybností. Esme som veril, ale u Emmetta som si tak istý nebol. Stále tam bola tá otázka – čo ak? Telefón v ruke mi oťažel. Všetko to bolo tak kurevsky zložité. Tá otázka sa bohužiaľ nevzťahovala len k Emmettovi. Boli tu ďalšie – minimálne rovnako naliehavé – veci. Stále som nevedel, kde sa skrýva Sebastian, ani čo presne plánuje. No koniec jeho plánov, či skôr jeho plánovaný výsledok, bol jasný – moja smrť. A taktiež aj Myina, čo tak akosi patrilo k sebe. Položil som telefón, zatvoril notebook a oči mi padli na hodiny na stene. Ručičky zvierali deväťdesiat stupňový uhol. Deväť hodín, ani som si neuvedomil, že som tu sedel zatvorený tak dlho. No ako som sa postavil, tak aj bez hodín mi to bolo jasné. Svaly som mal stuhnuté z dlhého sedenia. Pomaly som sa ponaťahoval, pri tom som sa zamračil na ruku v sadre. Ešte mi v nej pošklbávalo, aj keď to už nebolo také hrozné, ako na začiatku. Čakal ma už len týždeň s touto okrasou.

Vyšiel som z izby. V kuchyni už bolo zhasnuté, no z obývačky sa ozývala energická hudba. Stratovarius som spoznal hneď. Mya si ich púšťala len v prípadoch, keď bola naštvaná, čo sa stávalo málokedy. Mya bola totiž jedným z najpokojnejších ľudí. Málokedy ju niečo vytočilo, preto ma mrzelo, že dnes som bol práve ja tým spúšťačom Stratovariusu. Vošiel som do obývačky. Mya ležala na pohovke, schúlená do klbka. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že spí, no keď som podišiel bližšie, uvidel som otvorené oči hľadiace niekam do prázdna. Musela ma počuť, no zrak nezdvihla. Zabolelo to. Vedel som, že je na mňa ešte stále naštvaná a chápal som to, no na druhej strane, všetko to vzišlo len z potreby ju chrániť. Bol som preto zlý? Posadil som sa na pohovku k jej nohám. Ani sa nepohla, len stále hľadela do mne neznámeho bodu. Rozmýšľal som ako začať. Chcel som sa jej ospravedlniť, ale za čo vlastne? Za to, že ju chcem chrániť? Za to, že pre mňa znamená viac ako čokoľvek iné na tomto svete? Viac, ako môj úbohý život. Za to, že keď ju vidím, moje srdce zahorí akýmsi zvláštnym ohňom? Že každá myšlienka na život bez nej mi pripadá úplne nezmyselná a bolestivá? Za to všetko? Za to sa jej ospravedlňovať nemôžem, lebo nech by sa stalo čokoľvek, nekonal by som inak. Ale predsa len tu bolo niečo, za čo by som sa jej mal ospravedlniť.

„Mya,“ šepol som.

Nezdvihla zrak, no videl som ako sa pomrvila. Na sotva tri sekundy som zaváhal, no potom som odhodlane položil zdravú ruku na jej nohu oblečenú v tých smiešnych legínach s macíkmi, ktoré tak rada doma nosievala. Cítil som ako pod mojím dotykom stuhla.

„Prepáč mi, že som na teba kričal. Ja som to tak nemyslel. Ja len...“

„Nie Dark, ty prepáč mne,“ prerušila ma a ja som s potešením zbadal, že konečne otvorila oči. „Nemala som na teba kričať. Bola som z toho všetkého vyvedená z miery. Bolo to také divné, to Emmettove chovanie. No aj keď držal toho chudáka pod krkom a naše pohľady sa stretli, vedela som, že by mi neublížil. Za ten čas, čo sme spolu strávili, som pochopila, že by mi nikdy neublížil. V tomto je rovnaký ako ty,“ pousmiala sa.

Posadila sa a prisunula ku mne. Objal som ju okolo ramien ako už veľakrát, avšak tentokrát to bolo iné. Vždy som mal jej prítomnosť rád, no teraz som sa v nej priam vyžíval. Jej telo bolo príjemne teplé a časť toho tepla sa preniesla na mňa. Inak som si totiž nevedel vysvetliť tie spaľujúce vlny tepla v mojom vnútri. Ešte nikdy som sa pri nej tak necítil. Vlastne v skutočnosti som sa takto necítil ešte nikdy, ale bolo to hrozne príjemné. To teplo sa postupne rozlievalo po mojich rukách a nohách, cítil som ho dokonca aj v hlave, no najväčší žiar sa sústredil v mieste, kde som mal srdce.

„Čo keby sme si odpustili navzájom,“ navrhla a otočila sa tvárou ku mne.

Naše pohľady sa stretli. Bolo to ako zásah bleskom, obrovský výbuch sopky. Nepodobalo sa to ničomu, čo som doteraz zažil. Ako by celý môj život smeroval k tomuto jedinému okamihu. Prestal som vnímať okolie a sústredil sa len na ňu. Aj kedy teraz spadol do tejto izby meteorit, sotva by som si ho všimol. Bola to Mya, ktorú som poznal dlhé roky, a predsa, ako by som ju v tom momente videl prvýkrát. Potreboval som sa jej dotknúť, aby som vôbec uveril, že je skutočná. Že nie je len sen, prelud zmätenej mysle. Stiahol som ruku z jej pliec a pohladil ju po tvári. Bola hebká ako zamat. Obkreslil som prstami líniu jej sánky a zastavil sa až na perách. Tá jemná ružová ma fascinovala. Opatrne, úplne pomaly som prstom prešiel po spodnej pere v snahe si zapamätať každý jej záhyb. Počul som, ako preglgla. Bol som úplne zhypnotizovaný tým pohľadom. Odrazu vystrčila špičku jazyka a oblízala si miesto, ktorého som sa ešte pred stotinou sekundy dotýkal. Naše oči sa znovu stretli. Bum! Všetko zapadlo na svoje miesto. Ako posledný dielik puzzle. Pochopil som. Avšak, tiež som pochopil aj to, že to tu bolo už dávno, len ja som to nespoznal. Aký som bol len blázon. Oči som mal roky zakryté tmavou látkou, a tak som nedokázal vidieť, tú správnu realitu. Stále som žil vo svojej vlastnej – poupravenej prítomnosti - veriac, že ona jediná je tá pravá, tá správna. Pochabý nevidomý blázon.

Neviem, kto sa ku komu naklonil prvý. V jednej sekunde sme na seba hľadeli a v druhej sa naše pery dotkli. Najprv len jemne, váhavo. No ja som potreboval viac. Chcel som ju ochutnať. Jazykom som prešiel po miestach, ktoré ma pre chvíľou tak fascinovali. Mya akoby vedela, ako by to tiež potrebovala, pootvorila pery a ja som ju konečne mohol ochutnať. Bože. Chutila ako najjemnejšia čokoláda, najsladší med, najvzácnejšie korenie. V mojej mysli sa nenachádzalo slovo, ktoré by dokázalo správne popísať tú dokonalosť. Môj jazyk sa ovíjal okolo toho jej. Bol to nádherný pradávny tanec. Tak starý a známy, a predsa úplne jedinečný. Pritisol som sa k nej bližšie – chcel som viac. Úplne omámený, opojený tou chuťou, vôňou jej tela, ňou samotnou. Cítil som jej prsia na svojej hrudi. Môj penis ich cítil ešte skôr, ako si to môj mozog vôbec uvedomil. Potreboval som ju. Chcel som ju. Úplne celú, tak ako len muž môže chcieť ženu. Vedel som, že by som nemal. Veď som len teraz všetko pochopil, no aj tak som ju chcel. Každá moja bunka mi hovorila, aby som si ju vzal. Moja! Všetko vo mne kričalo toto jediné slovo – moja!

Potreboval som sa nadýchnuť. Bolo to strašne silné, hrozilo, že ma to úplne pohltí a ja sa spamätám, až keď bude po všetkom. Musel som vynaložiť maximálne úsilie, aby som sa dokázal od nej odtiahnuť. Moje oči sa stretli s tými jej zmetenými. Obaja sme namáhavo dýchali. Usmial som sa a zastrčil jeden jej zblúdilý prameň vlasov za ucho. Hanblivo sa pousmiala a jej tvár nabrala jemne červený odtieň.

„Ja...“ začal som, no ona mi položila ukazovák na pery a tým ma umlčala.

Postavila sa a natiahla ku mne ruku. Bola to jasná výzva. Výzva, ktorej som samozrejme nedokázal odolať. Bol som taký slabý a ona bola ako siréna. Lákala ma k sebe, a ani nemusela použiť svoj hlas, či spev, alebo iné vábenie. Stačila len ona. Vstal som a spečatil svoj osud. Ani som neváhal a nasmeroval ju do svojej izby. Moja posteľ bola rozhodne väčšia, ako tá jej. Pred dverami izby sa zastavila. Stál som za ňou, a tak som mohol cítiť, ako stuhla. Strach, neistota, obavy? Nevedel som, čo bolo dôvodom, ale nechcel som ju do ničoho nútiť, aj keď ma to vnútorne rozorvávalo na kusy. Musel som zo seba vydolovať všetko odhodlanie, poprieť všetko, po čom som túžil, ale napokon som tú vetu predsa len vyslovil.

„Ak nechceš, nemusíme,“ zašepkal som.

Ťažko sa mi hľadali tie správne slová. Mať sex – to určite nie, bolo to viac, milovať sa – to sa mi zdalo slabé pomenovanie na to, ako som si chcel uctiť jej telo. No ona to, aj napriek môjmu nejasnému pomenovaniu, pochopila.

„Nie Dark,“ otočila sa tvárou ku mne a pozrela sa mi do tváre. „Tak to nie je, ja chcem,“ krásne sa začervenala. „Ale vieš... od toho so Sebastianom... a tými ostatnými,“ sklopila oči.

Bolo vidieť, že ju stále trápi, čo sa tam dialo. Ale mne to nevadilo. Pre mňa bola dokonalá. To všetko bola minulosť. Teraz sme tu boli len mi dvaja.

„Ale Mya, mne to nevadí. Nič z toho, čo sa v minulosti stalo,“ presviedčal som ju.

„Nie, o to nejde,“ pokrútila hlavou. „Ja len, že som odvtedy s nikým nebola. Vieš ako to myslím.“

Nechápal som, že sa bála práve tejto veci. Že s nikým tak dlho nebola vo mne pravdupovediac vyvolávalo eufóriu. Ja som od odvykačky mal zopár úletov, ale nikdy to neboli nejaké hlboké vzťahy. Vždy som si myslel, že som až príliš narušený, ovplyvnený minulosťou, že si nezaslúžim niečo viac. To skôr ja som sa mal obávať, či ma ona prijme takého, aký som. Mal som v sebe oveľa viac špiny ako ona.

„Ak sa na to ešte necítiš, tak to nemusíme robiť,“ znovu som navrhol.

Tentokrát sa mi to vyslovovalo ľahšie. Chápal som jej obavy. Vedel som, čoho sa bojí. Ja sám som mal v sebe tie pocity – stále som sa cítil vo vnútri špinavý, za to, čo všetko som si nechal robiť so svojím telom.

„Dark, ja fakt chcem a veľmi. Chcela som len, aby si to vedel,“ povedala, postavila sa na špičky a pritiahla si ma bližšie.

„Nevieš si ani predstaviť, ako dlho som na tento deň, na túto chvíľu čakala. Tak už nekecaj a poď,“ zavrčala mi do ucha.

Ani nečakala na moju reakciu, otočila sa a otvorila dvere. Ja som zostal zarazene stáť pre nimi. Nešlo mi do hlavy, čo povedala. Ona ma chcela už dlho? To znamená? Bál som sa, nechcel som sa nechať oblbnúť tou myšlienkou, čo ma napadla. Ale čo ak? Čo ak je to skutočne pravda a ja som bol ešte väčší, zaslepenejší blázon, ako som si doteraz myslel? Chcel som sa jej na to opýtať. Vstúpil som do izby a chcel som vysloviť tú otázku, no slová mi zamrzli na perách. Mya tam stála len v miniatúrnom čiernom spodnom prádle. Anjelské krídla vytetované na chrbte dokonale sedeli k tomuto pohľadu – ona bola anjel. Malá, krásne zaoblená. Nemohol som sa vynadívať na tú krásu stojacu predo mnou. Očami som hladil nádherné krivky jej tela. Bolo mi to tak známe, a pritom úplne nové. Pomyselne som pohladil každé jej tetovanie. Obe anjelské krídla, temného anjela s dýkou na pravom ramene, farebnú kvetinovú záplavu na ľavom boku, retiazku z krížom na pravom členku. Podišiel som až k nej. Mlčky som ju zozadu objal. Bolo to tu. Tak jasné. Kričalo to a ja som vedel, že nadišla tá správna chvíľa. Práve tu a teraz.

„Milujem ťa,“ šepol som jej do vlasov.

„Ja viem,“ odvetila so stopami smiechu v hlase.

„Ako?“ nechápavo som sa zarazil.

„Aj ja ťa milujem,“ odvetila, ako by to bola odpoveď na moju otázku.

A možno aj bola. Možno to vedela skôr ako ja, možno to bolo tak jasné, tak pochopiteľné. Nevyhnutné. Možno jej to napovedala tá láska, ktorú ku mne cítila a možno tá, ktorú som cítil ja ku nej.

Nenechala ma nad tým sa poriadne zamyslieť, lebo sa v jednom momente otočila a pritiahla si ma k sebe. Spojila naše pery a mne z hlavy všetko vyfučalo. Dokázal som sa sústrediť len na jej nádherné telo. Asi som sa sústredil až príliš, lebo som si spätne vôbec nepamätal, ako som sa dostal z nohavíc a košele. No ležal som na posteli a Mya sa o mna obtierala. Bozkával som ju so všetkou láskou, ktorú som k nej cítil. Zdravá ruka mi putovala po všetkých tých nádherných zákutiach jej tela. Tá druhá v sadre mi trochu prekážala, no sotva som si to pri všetkých tých vnemoch všímal. Mya rozpojila naše pery a jazykom si začala raziť cestu po mojej hrudi. Zastavila sa najprv pri jednej bradavke a mučivo pomaly ju olízala. Potom sa presunula k druhej. Jej ruka zatiaľ putovala nižšie – medzi naše telá. Keď prvýkrát objala môj penis, ešte stále schovaný v boxerkách, myslel som, že sa totálne strápnim. Musel som si zahryznúť do pery, aby som zmučene neskríkol. Bolo to tak silné. Namáhavo som dýchol a snažil sa vydržať ten prvotný popud okamžite vyvrcholiť. Myina hlavy postupne putovala nižšie, kopírovala moje brušné svaly, až sa zastavila pri leme boxeriek. Prstami sa za ne zahákla a s mojou pomocou ma vyzliekla. Na krátku chvíľu zdvihla hlavu a naše pohľady sa stretli. V jej očiach sa objavili iskričky a ja som hneď v ďalšej sekunde pochopil prečo. Svoj jazyk presunula na môj penis. Najprv len špičkou obkreslila jeho žilky, no potom ho vzala celý do úst. Umrel som slasťou – to jediné ma v tej chvíli napadlo. Cítil som na sebe jej ruky, jazyk, aj pery. Hrala sa so mnou, mučivo ma láskala, až kým som nebol úplne na okraji.

„Počkaj,“ precedil som cez zovreté zuby v okamihu, keď som už nebol ďaleko od výbuchu. „Aj ja sa chcem pohrať.“

Len sa usmiala, presunula sa na mňa a dala mi pusu.

„Tak sa čiň, fešák,“ šepla a ľahla si vedľa mňa.

Bol som vďačný za to dávne vnuknutie - kúpiť si manželskú posteľ.

„Najprv si ťa rozbalím,“ zasmial som sa a stiahol jej dolu jedno ramienko podprsenky.

„Rozopína sa vpredu,“ poradila mi s úsmevom.

S jednou rukou mi to šlo ťažšie, no napokon sa mi to podarilo a ja som sa mohol kochať krásnou belosťou jej ňadier. Tmavé bradavky s ňou ostro kontrastovali. Neodolal som a vzal jednu do úst. Rozkošne sladko – tak chutila. Presunul som sa k druhej dúfajúc, že bude chutiť rovnako. A mal som pravdu. Keď som sa dostatočne vyhral, presunul som svoj záujem na miesto, ktoré ma lákalo najviac. Nohavičky mala tak miniatúrne, že sotva zakrývali jej pahorok, no aj tak mi zavadzali. Postupne som rukou stiahol jednu stranu a potom druhú, až kým som jej ich úplne nevyzliekol. Vrátil som sa naspäť k tomu lákavému miestu. Chĺpky mala upravené do úzkeho pásiku a vedľa neho ma čakalo prekvapenie. Miniatúrny čertík držiaci v rukách nápis – Dark. Nechápavo som zdvihol oči a stretol sa s jej pohľadom.

„Kedy si si to dala?“ opýtal som sa fascinovane.

„Už to bude nejaký ten rok,“ odvetila akoby o nič nešlo, ale pre mňa to bolo veľa.

Ak niekto niekedy potreboval nejaký dôkaz lásky – nie takej tej letmej, čo sa len tak vytratí, ale tej skutočnej, ktorá prekoná aj smrť – tak ja som ho tu mal na zlatom podnose. Pobozkal som to miesto s dokonalou úctou.

„Milujem ťa,“ zašepkal som.

„Páči sa mi, ako to z tvojich úst znie.“

„To je dobre, lebo to teraz budeš počúvať často,“ zasmial som sa.

„V to dúfam,“ šepla potichu, no to som sa už venoval centru jej túžby.

Chcel som, aby bola táto noc jedinečná. Najprv som len prstami obkreslil jej pahorok, jemne prešiel po lupienkoch, ktoré zakrývali je klitoris. Jej dych sa zrýchlil. To ma posunulo k ďalšiemu kroku. Nežne som roztvoril tie mäkké záhyby a našiel ten púčik, ktorý sa dožadoval môjho dotyku. Láskavo som ho pohladil.

„Bože, Dark,“ vydýchla Mya.

Tešilo ma, ako reagovala. Sklonil som hlavu a jazykom prešiel po tom drobnom výčnelku. Jeden prst som skusmo zasunul do jej vnútra. Obklopila ma zamatová vlhkosť. Jej vôňa bola tak erotická. Celého si ma ovila okolo seba. Obmotala okolo mňa pevné laná a poriadne zatiahla. Mya vydávala tie najkrajšie zvuky plné vášne a ja som ďakoval Bohu, že som bol tým, ktorý ju prinútil ich vydávať.

„Dark... prosím... s tebou,“ zavzlykala.

Hoci nerád, naposledy som pobozkal ten malý púčik a odtiahol sa z jej lona. Presunul som sa hore a cestou venoval ešte po bozku každej bradavke. Mya okolo mňa ovila svoje pôvabné nohy. Pritisol som svoje pery na jej a opatrne spojil naše telá. Doma – presne tak som sa cítil. Bol to fantastický pocit. Konečne bol Myinou súčasťou aj fyzicky. Jedno telo – jedna duša. Dvaja blázni konečne pochopili, že jedine takto sú úplní.  Začal som sa pohybovať a všetky moje myšlienky sa stratili. Žiadny Sebastian, Cullenovci, či Esme, staré krivdy, zbrane, strach, proste nič. Len ja a ona. Vyvrcholenie prišlo až príliš skoro, no utešovalo ma vedomie, že máme celú noc, že sú pred nami aj ďalšie krásne dni.

+++++

Zobudil som sa. Mya ešte spala v mojom náručí a izbou sa vznášala vôňa nášho milovania. Netuším, koľkokrát sme sa v noci milovali, no každé naše spojenie bolo krajšie, ako to predchádzajúce. Nevedel som sa jej nabažiť. Opatrne som ju pohladil po odhalenom ramene, ale len tak, aby som ju nezobudil. Bola tak krásna a časť mňa stále nemohla uveriť, že je moja. Oči mi padli na hodiny. Bolo ešte len sedem, čo znamenalo, že som spal sotva tri hodiny, no cítil som sa, akoby som prespal dva dni. Bol som tak uvoľnený a spokojný. Rozhodol som sa, že Myu prekvapím raňajkami. Potichu som vstal, obliekol si čisté boxerky a prešiel do kuchyne. Po krátkom hľadaní som pochopil, že pokiaľ chceme dnes jesť, budem musieť ísť nakúpiť. Rýchlo som sa umyl a vyčistil si zuby. Keď som sa vrátil do izby, Mya ešte stále spala. Hodil som na seba prvé rifle, ktoré som našiel a košeľu zo včera. Podišiel som k tej kráske v mojej posteli a vtisol jej nežný bozk na líce. Mierne sa pomrvila, no nezobudila.

„Hneď prídem, láska,“ šepol som.

Ako som zatváral dvere, tak ma prepadol taký zvláštny pocit, no vo svojej euforickej nálade, som si ho sotva všimol. Pre istotu som zamkol dvere, ale neočakával som nejaké problémy. Išiel som len o ulicu ďalej do malej pekárne. V pekárni bolo len zopár ľudí a ja som sa už tešil ako Myu privítam čerstvo upečenými rohlíkmi. Veselo som si vykračoval po ulici aj s nákupom. K rohlíkom som pridal aj zopár croissantov, pomarančovú marmeládu a kávu. Otvoril som vchodové dvere a v povznesenej nálade kráčal po schodoch.

Odrazu to prišlo. Bol som na druhom poschodí, keď ma znovu prepadol ten pocit, avšak teraz bol oveľa intenzívnejší. Predtým to bol len akýsi závan, sotva rozpoznateľný, no teraz to bolo ako tsunami. Vlny na mňa dorážali, ako by mi bránili vystúpiť vyššie. Niečo bolo zle. Posledné poschodie som prekonal za pár sekúnd a bolo to tam.

Dvere boli otvorené a zámok značne poškodený. Nehľadiac na nebezpečenstvo, ktoré na mňa mohlo vnútri číhať, som  vbehol dnu. V hlave som mal len jediné – Mya. Vpálil som do mojej izby ako uragán, stále som v sebe pestoval nádej, že to všetko je len akýsi omyl. Smiešna hračka množstva náhod. Že tam – v mojej posteli –  nájdem spiaci poklad. Každým krokom bližšie k posteli moja nádej hasla. Ako hviezda na oblohe s prichádzajúcim ránom. Prikrývky boli rozhádzané a posteľ bola prázdna.

„Mya,“ skríkol som, živiac v sebe márnu nádej, že je niekde v byte.

Samozrejme mi nikto neodpovedal. Vrátil som sa do izby a hľadal nejakú známku toho, čo sa mohlo stať.

Všimol som si na posteli niekoľko kvapiek krvi. V momente som stál pri tom mieste. Odhrnul som prikrývku, ktorá mi bránila v pohľade a strnul. Pod plachtou bola obrovská kaluž krvi a v nej sa kúpal pôvodne biely papier. Trasúcou rukou som ho vzal do ruky. Ešte skôr, ako som si prečítal prvé riadky som to pochopil. Tá krv bola Myina a ja som bol jej vrahom.

Padol som na kolená.

Po očiach mi stekali slzy a padali na krvavý papier, ktorý mi vypadol z rúk.

V hlave mi stále zneli tie slová:

Myslel si si, že si v bezpečí? Aká pochabosť. Stačilo len čakať. Kto čaká, ten sa dočká a ja som sa

dočkal. Dobre si si užil s tou malou štetkou? Zdá sa, že ti nejako prirástla k srdcu. O to ma to bude

viac baviť, keď ho budem do nej zasúvať. Mysli na to, keď budeš v noci zaspávať, lebo mňa tak

ľahko nenájdeš. No ak sa ti to nejakým zázrakom podarí, ver tomu, že ona už medzi živými nebude.

Teším sa na naše budúce stretnutie.

Sebastian

PS: Koľko kostí má človek v tele?

Som vrah...

----------------------------------------------------------------------------

V prvom rade chcem povedať, že táto kapitola mala byť pôvodne úplne o niečom inom, ale Dark si postavil hlavu a vy ste si mohli prečítať, ako to dopadlo. Za ten koniec sa ospravedňujem, ale ten bol pre zmenu plánovaný od začiatku, akurát, že mal prísť až neskôr.

Chcem túto kapitolu venovať tým pár ľudom, ktorý ju komentujú. Len dúfam, že ma za ten koniec nepríde niekto ukameňovať :D

Tak sa teším na vaše komentáriky, aj tie s kameňmi ;-)

NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 8. kapitola: