Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem, že si - 3. kapitola

04.05.2010 (16:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1555×

3. kapitola

Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.

(Biblia, Rímskym 3:23)

Už som zabudol, aký je to pocit. Pocit, keď vás to pohltí a vaše myšlienky už nie sú vaše. Keď sa telo odpúta od mysle a vy sa cítite neskutočne dobre. Keď vás zahalí alkoholový opar a uchopí vás svojimi mocnými chápadlami. Zabudol som, ale on sa mi  pripomenul. Veril som, že som nad ním vyhral, no bolo to iba zbožné prianie. Nad ním sa nedá zvíťaziť, dá sa len odriekať, no človek si nikdy nemôže povedať – som vyliečený, pretože je to klamstvo. Hlava sa mi povznášajúco točila a moje telo sa zviezlo bezbranne na podlahu. Treba mi niečo viac k životu? Nestačí mi len stále žiť týmto nadpozemským pocitom, chuťou lietať a vznášať sa k oblakom?

Odrazu do môjho šťastného obláčika prenikla bolesť. Šírila sa od chrbta smerom nahor. K bolesti sa pridal aj akýsi tlak niečoho tvrdého, moja myseľ však nedokázala pochopiť, čo by to mohlo byť. Nie je lepšie to nevedieť? Nie je krajšie nevšímať si, zabudnúť? Práve vo chvíli, keď som sa rozhodol, že si to proste nebudem všímať, sa ozval ten hlas. Jediný,  ktorý dokázal preniknúť cez ten opar a vyvolať vo mne pocit viny – hlas mojej jedinej priateľky.

„Bože, Dark, čo si to urobil?“

Čo? Že som skoro zabil? To myslíš? Žiadalo sami povedať, no z mojich úst sa  ozvalo len akési mumlanie. Nedokázal som sformulovať jedinú zmysluplnú vetu.

„Prečo Dark? Veď toľké roky, prečo práve teraz?“ vzlykala Mya a mne sa zdalo, že plače aj za mňa, pretože som pocítil niečo vlhké na tvári.

Po prvýkrát odkedy som do rúk vzal tú fľašu, som sa zahanbil. Už som sa necítil dobre, už  som nelietal ako vták, teraz ku mne doľahli výčitky svedomia. Vždy som Myi tvrdil, že sa o ňu postarám a za každých okolností ju ochránim, ale ako to dosiahnuť v takomto stave? Ublížil som jej a to veľmi. Cítil som to z každého jej vzlyku.

„Poď Dark,  pomôžem ti vstať a dovediem ťa do postele,“ povedala rozhodne, no v jej hlase bol stále ten podtón smútku.

Bola sklamaná, sklamaná zo mňa. Som len obyčajný hajzel, nezaslúžim si niekoho takého, ako je ona. Cítil som, ako ma podoprela rukami a pokúsila sa ma zdvihnúť. Bol som raz tak ťažký ako ona, no jej to vôbec neprekážalo. Musel som jej nejako pomôcť. Chcel som sa zaprieť rukami,  no moje končatiny, ako by ani nebili moje. Celé telo som mal ako z rôsolu, nedokázal som mu zadať žiadny príkaz, ktorý by dokázalo splniť. Neviem ako sa jej podarilo ma dostať do postele. Pamätám si len to, ako sa ma pokúšala zdvihnúť a potom až záblesk okamihu, keď sa moje telo zvalilo do perín. Ponoril som sa do spánku. Po dlhom čase sa mi znovu sníval ten sen. Kľačal som nad telom toho sviniara a v ruke som držal nôž. Jeho oči boli vytreštené hrôzou, no to ma nemohlo zastaviť. Bodol som raz a dostavil sa pocit uspokojenia, bodol som druhý a ten pocit sa rozlial po celom tele. Bodol som ešte nespočetne krát, až som bol celý zafŕkaný od jeho krvi. Krv bola všade a on sa v nej priam kúpal. Vtedy sa ozval ten neľudský výkrik a ja som sa prebral.

Pot mi cícerkom stekal po tvári a zanechával za sebou chladnú stopou, ktorá však nemohla zbaviť moje telo toho ohňa, čo ma zožieral. Vina – obrovská vina, ktorá teraz spaľovala moje telo kúsok po kúsku a nenechávala ma na pochybách, že sa to všetko skutočne stalo. Pred očami som mal Marcovho otca a jeho neveriacky výraz, keď na neho prvý krát dopadla moja ruka. Tento obraz vystriedal iný - Marco chúliaci sa do klbka na zemi s vystrašenými očami hľadiaci na svojho otca. A ďalší - výraz Esme, keď som sa v afekte na  ňu pozrel a videl tam prekvapivo nie obvinenie, ktoré som čakal, ale súcit. Posledným obrazom bola Mya a jej uplakaná tvár. To bolelo najviac. Hlava sa mi ešte točila a v ústach som mal Saharu, no nebol som v stave, aby som už dokázal vstať. Stále som sa na to necítil, aj keď túžba ísť za Myou a ospravedlniť sa bola veľká. V byte bolo podozrivo ticho, no keď som sa lepšie započúval, doľahol ku mne zvuk televízie z obývačky. No aj tak  mi prišlo, že tu toho ticha až priveľa. Väčšinou mala Mya pustenú nejakú dobrú muziku a vždy poriadne nahlas. Priam sa mi žiadalo niečo, čo by to ticho  prerušilo a odrazu boli moje prosby vyslyšané. Ozvalo sa klopanie na dvere a bolo dosť hlasné. Ten, čo bol za dverami sa rázne dožadoval vstupu. Ozvalo sa ťapkanie nôh na podlahe a otváranie dverí. A vtedy sa ozval ten hlas. Netušil som, prečo tu je, čo tu robí, čo odo mňa chce, no niečo vo mne sa jej prítomnosti potešilo.

„Ahoj, som tu správne? Býva tu Darien?“

„Podľa toho, kto sa pýta?“ odvetila Mya.

Moja zlatá Mya, ktorá ma aj napriek tomu, aký som somár a kretén, stále chránila.

„Som jeho kolegyňa z práce...“

„Tak potom musíte byť Esme,“ skočila jej Mya do reči.

Nepočul som, čo jej odpovedala, no asi jej domnienku potvrdila, pretože Mya ju pozvala ďalej. Podľa zvukov som si vydedukoval, že sa presunuli do obývačky, odkiaľ som ich rozhovor nemohol počuť. Čo tu môže robiť Esme? Prišla mi povedať, že mám padáka, či niečo horšie? Pohltený do svojich myšlienok som si neskoro všimol, že  sa dvere na mojej izbe otvorili. Vlastne ma prebral až prúd svetla, ktorý sem prenikal z chodby. Čakal som, že  to je Mya a už som si pripravoval ospravedlňujúce slová, no hneď prvé slová prichádzajúceho ma vyviedli z omylu.

„Darien, môžem ísť ďalej?“ opýtala sa Esme neisto a mne nezostalo nič iné, ako jej pritakať.

„Poď, len prosím nezažínaj svetlo.“

Esme zatvorila dvere, podišla k môjmu pracovnému stolu, vzala si odtiaľ stoličku a prisunula si ju pri moju posteľ. Posadila sa, ale nič nehovorila. Strašne som chcel vedieť, o čom sa mohla baviť s Myou, pretože tá hádam ešte menej dôverovala ľuďom, ako ja.

„Prečo...“ dostal som zo seba predtým, ako som začal kašlať.

Bohužiaľ, suché hrdlo bola daň za môj alkoholický exces. Znovu som si musel priznať, že som strašné hovado, keď znovu riešim svoje problémy chľastom. Ako by sa to nedalo riešiť inak.

„Napi sa vody, to ti určite pomôže,“ prehovorila Esme, keď som ako tak dokašlal.

Netešilo ma, že práve ona ma vidí v takomto stave. Z nejakého, mne nejasného dôvodu, mi to vadilo. Ale  pri nej bolo nejasné všetko. Vôbec som nechápal tú moju každodennú radosť, že ju v práci uvidím, ani to, že som ju nemohol ignorovať, ako ostatných. Proste všetko okolo nej bolo akési zvláštne. A to už nehovorím o tých jej prenikavých očiach, ktoré som cítil až vo svojom vnútri. Uchopil som pohár a hltavo sa napil. Konečne to škriabanie v hrdle aspoň trochu prestalo, aj keď tá hnusná pachuť stále nezmizla. Znovu som sa pokúsil položiť  tú otázku, o ktorú som sa predtým snažil.

„Prečo si prišla?“

Nevidel som, ako sa zatvárila, na to tu bola až príliš veľká tma, no mohol som počuť jej povzdych.

„Vieš Darien, keď si vybehol z domova, mala som o teba strach. Preto som si v záznamoch vyhľadala tvoju adresu a prišla. Chcela som vedieť, či si v poriadku,“ odvetila, no ja som si bol istý, že to nebola celá pravda.

„Prečo ťa to tak zaujímalo? Prečo ťa zaujímal akýsi skoro cudzí chlap, ktorý sa s tebou ani nebaví?“ opýtal som sa pohŕdavo.

Niečo z môjho kedysi ublíženého JA vo mne zostalo a teraz sa to dralo na povrch. To JA malo stále na pamäti, že ho nikto nemôže mať rád a už vôbec nikto sa o neho nezaujíma, samozrejme s výnimkou Myi, ale v jej prípade to bolo to isté neisté JA, ktoré ich zblížilo. Dvaja pútnici, dve skrachované existencie sa stretli, aby si dali vzájomnú podporu a lásku a tak prežili to peklo okolo seba.

„Darien, ty pre mňa nie si cudzí. Si skvelý človek, ktorý miluje deti, ako by boli jeho vlastné a to je vec, ktorú máme spoločnú.“

Hlavou mi prebehla vidina Marca túliaceho sa na zemi a chuderky Lilly, ktorá musela byť strašne sklamaná, že som jej večer neprečítal jej obľúbenú rozprávku.

„Esme, ale ja nie som dobrý človek a už vôbec nie som taký, akého si ma vykresľuješ. Ty si ani nevieš predstaviť, koľko zla som vo svojom živote vykonal. Veď ja som Marcovho otca skoro zabil, chápeš? Skoro som zabil živú bytosť! Ako potom môžem byť dobrý človek?“ vzlykol som.

Bolo mi zo seba zle. Plač bola len spomienka na časy, keď som  sa ako malý chúlil v kúte čakajúc na svoj trest. Odrazu som pocítil na sebe Esminu ruku. Pohladila ma ňou  po vlasoch, ako malé dieťa, ktoré potrebuje utíšiť. A prekvapivo to fungovalo.

„Môžeš a si, Darien. Si jeden z najobetavejších ľudí, akých poznám. A Marcovho otca si predsa nezabil...“

„Ale...“ skočil som jej do reči, no ona ma ani nenechala vysloviť moju námietku.

„Ale nič. Viem, že by som to nemala hovoriť, nech mi to Boh odpustí, ten chlap si to zaslúžil. Žiadny človek by na dieťa nemal zdvihnúť ruku a už vôbec nie rodič.“

Bolo to zvláštne, ale keď som to počul z jej úst, tak som tomu skutočne začal veriť. Ona mala neuveriteľný presvedčovací talent a každé slovo, ktoré vyslovila, malo pre mňa veľkú váhu.

„Mám výpoveď? A ako to dopadlo s Marcovým otcom? Čo polícia?“ chrlil som na ňu jednu otázku za druhou, keď som sa trochu spamätal.

„Výpoveď nemáš, nie je na ňu dôvod. Len si chránil deti. Marcovho otca odviezla polícia. Prekvapivo im nebolo čudné, aký je doriadený. Dokonca jeden z policajtov poznamenal, že by to doprial každému, kto pácha násilie, aby si užil vlastnej medicíny.“

„To sa ani nepýtali, kto ho tak doriadil?“

„Nie, len mu  máme odkázať, že ti ďakujú. Vraj odkedy pred pár dňami ušiel z väzenia, tak ho nemohli chytiť, takže si im uľahčil prácu,“ povedala a ja som v jej hlase počul niečo, ako pobavenie.

„Takže som vlastne tejto spoločnosti urobil službu,“ smutne som sa pousmial.

„To áno.“

Obaja sme zostali ticho. Ja som premýšľal nad tým, čo som vykonal a aké to bude mať pre mňa následky. Nechcel som do toho znovu spadnúť, aj keď to bolo tak jednoduché.

„Vieš Darien, ja by som ti rada povedala ešte niečo. Snáď sa potom budeš menej trápiť. Môj prvý manžel bol v podstate rovnaký, ako Marcov otec. Pre ranu nešiel ďaleko. A ja som si vtedy priala, aby sa našiel niekto ako ty, kto by ho zastavil,“ šepla a ja som si mohol len domýšľať, čo všetko s za tými slovami skrývalo.

Cítil som v tých slovách veľkú bolesť, no nechcel som vyzvedať. Vedel som, že rozprávať o takých zážitkoch, nie je nikdy príjemné. Poznal som to na vlastnej koži. No jej slová prenikli do mojej obviňujúcej sa mysle a tam sa rozlial pokoj. Skutočne som cítil, ako by tá ťažoba odplávala preč. Aké jednoduché to bolo. Len pár slov a ono to zmizlo.

„Ďakujem, Esme,“ hlesol som.

„Niet zač. Dobre, tak ja už idem, nech sa môžeš vyspať. Zajtra ťa čakám v práci a myslím, že nie len ja. Deti sa na teba tiež tešia, hlavne Lilly sa ťa nevie  dočkať,“ povedala a už som len počul, ako vstala.

„Tak sa maj pekne Esme a ešte raz ďakujem.“

Presne som si vedel vybaviť, ako sa teraz zatvárila. Bolo to zvláštne, že som už poznal väčšinu jej výrazov,  ktoré mala na tvári pri rôznych príležitostiach. Otočil som sa na druhý bok, aby som sa ponoril do ríše spánku. Bol som si istý, že po Esminej návšteve ma moja nočná mora už prenasledovať nebude. A tiež som vedel, že odo dnes sa už k Esme nedokážem chovať. Už ju nebudem môcť ignorovať a tváriť sa, že ju nevidím.

Bol to deň, kedy sa môj vzťah s Esme zmenil na priateľský.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem, že si - 3. kapitola: