Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 1

26.04.2010 (15:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2587×

1. Kapitola - Nový študent

„Vstávaj Damián, ide sa do školy!“ zakričal ktosi zdola a ja som práve dostal neovládateľnú potrebu ísť toho človeka zabiť.

Rozospato som sa zosúval po posteli až na zem. Bohužiaľ tam moje snaženie skončilo. Strhol som na seba prikrývku a opäť sa do nej zakrútil.

„Ešte päť minút,“ zamručal som a prevalil sa na bok.
„Mne je to jedno, ale vonku čakajú tí tvoji zablšený kamaráti a vraj ak hneď neprídeš, prídu si po teba,“ ozval sa znova ten hlas, ale už oveľa bližšie.

To je celá mama. Mojich najlepších kamošov, ktorí sú mimochodom vlkodlaci volá takými prezývkami, že z toho dostávam hodinové záchvaty smiechu.

Len aby ste boli v obraze. Som upír. Vlastne iba na pol upír, ale pravdu povediac tá upíria polovička je silnejšia. Krv nemusím piť tak ako normálny upíry, no takisto ju nemôžem ani celkom vykázať so svojho jedálnička, ale vždy som aj na pol človek, takže musím jesť aj normálne jedlo a práve teraz zachytil môj nadmieru vyvinutý čuch vôňu palaciniek.

No únava bola predsa len silnejšia.

O chvíľu na to sa rozleteli dvere a do izby vpochodovala moja „mierumilovná“ mama.

Zodvihol som hlavu.

„Padaj! Lebo keď sa všetci piati natrepú do tvojej izby, najprv poletíš oknom ty a potom oni.“

„Aké milé,“ skonštatoval som a hneď na to som nahodil tvár nakopnutého šteniatka.
„Môžem dnes prespať u Adama?“ opýtal som sa pokiaľ bola v „dobrej“ nálade a sčasti aj preto že ešte nevidela moje známky...
„Ak chceš, ale nijaké bitky. Pamätaj na to kto si ty a kto sú oni! Nechcem aby sa ti niečo stalo.“
„Neboj sa,“ pomaly som sa zdvihol, „nič sa mi nestane.“

Namieril som si to rovno do sprchy a pustil vodu. Najprv som dostal riadny šok z toho aká bola studená a...

Och, bože, som ja ale idiot ani som sa nepredstavil.
Takže všetko po poriadku:

Volám sa Damián Swan a mám 16 rokov. Bývam s mojou mamou v nejakom zapadákove na ktorého názve si skôr polámem jazyk ako ho vyslovím. Chodím na miestnu strednú školu do druhého ročníka, kde som sa zoznámil so svojimi vtedajšími priateľmi – vlkodlakmi.
Jared, Tom, Dean, Sam a Adam sú moji najlepší a jediný kamaráti. Hoci mám veľkú publicitu v dievčenskej časti školy, to ešte neznamená, že ma berú všetci.

Práve naopak kvôli mojím bronzovým vlasom, ktoré som vraj zdedil po otcovi a vypracovanému telu o ktoré sa najviac pričinili moje nočné výlety a samozrejme kvôli tomu, že som to, čo som a ľudí neuveriteľné priťahujem, ma chlapci nenávidia a uchechtané kravy zas zbožňujú.

To som ale dopadol. 

Ak je vám čudné, prečo nehovorím o svojom otcovi je to preto, že dokopy o ňom viem jedine to, že sa volá Edward Cullen a mamu opustil. Práve preto ho z celej duše nenávidím. Nikdy pri mne nebol, keď som ho potreboval dokonca sa ani neprišiel na mňa pozrieť či vôbec žijem. Mama mi povedala, že je to tak preto, lebo nevie, že má syna a možno je to tak aj lepšie. 

Lebo ja by som rozhodne nestál o takého otca akým je on! 

Ale dosť už o tom úbožiakovi radšej porozprávam niečo o mame. Takže, moja mama je tá najlepšia osoba na svete. Snaží sa mi vynahrádzať všetko, o čo som prišiel. Toleruje moje výmysly a kvôli môjmu stále sa zhoršujúcemu prospechu sa často sťahujeme. No tentoraz som si sľúbil, že ju nesklamem a na tejto skole vydržím. To je moje predsavzatie a práve ho idem splniť.

Vyliezol som zo sprchy a hodil na seba čierne tričko, rifle a Nike botasky. Narýchlo som si ešte nahádzal knihy do tašky a vyštartoval do kuchyne. 

Zjedol som dve palacinky a s tretou v ruke som sa rozlúčil s mamou.

„No konečne! Myslel som, že chceš vyspávať do obeda alebo čo...“ vybehol na mňa Dean, len čo som zabuchol dvere domu.

Pozrel som na hodinky.

„No vieš. Nabudúce by nezaškodilo pripomenúť mi, že si treba nastaviť budík,“ odpovedal som ironicky.

„Ja za to nemôžem, že toľko zabúdaš.“
„A čuduješ sa?“
„Nie, ja viem tá tvoja schopnosť... či vlastne schopnosti,“ opravil sa Dean.

„Si normálny? Keby ja som mal schopnosť, mať ktorúkoľvek schopnosť ako ty Damian, tak by som nesedel doma na šunkách, ale hľadal by som upírov, ktorý majú takisto nejakú schopnosť. Potom by som si ju dotykom okopíroval a bol by som SUPERMAN,“ zasníval sa Adam.

„Nezabúdaj, že to nie je také jednoduché...“ upozornil som ho.
„Ó, tak párkrát zabudneš ísť na obed no a... „
„Tu nejde o to. Jednoducho nerád kradnem upírom ich schopnosti. Tá mamina mi celkom stačí.“
„Ty nekradneš, ty kopíruješ,“ pripomenul Tom.
„Tak nerád kopírujem.“
„A to zabúdanie sa bude zhoršovať alebo čo?“ opýtal sa Sam.
„Čim viac schopností získam, tým to bude horšie...“
„Tak to je prúser,“ ozval sa Jared a potom som radšej prešiel na inú tému. Ako čo budeme robiť večer a tak. Ani sme sa nenazdali už sme boli pri škole. 

Posadali sme si na zábradlie a zvišnú polhodinku sme prekecali, až kým nezačalo zvoniť a všetci sa začali hrnúť do svojich tried.

Ja s Jaredom sme mali fyziku a to znamenalo smer laboratórium. Snažil som sa ignorovať povzdychy a túžobné pohľady dievčat, keď sme prechádzali chodbou.

„Ako to robíš?“ opýtal sa s úsmevom Jared.
Ja som iba pokrútil hlavou, že neviem.

„Asi je to vrodené,“ dodal som napokon, „alebo proste na to treba talent.“
Po tejto odpovedi sa Jared trocha zamračil, ale kým sme došli do laboratória bol zasa ako predtým.

Len čo sme prekročili prach dvier, všimol som si dvoch nových študentov. Chlapca a dievča. Lepšie povedané upíra a upírku. S Jaredom sme si vymenili významné pohľady a šli si sadnúť od tých dvoch, čo najďalej.

„Čo tu robia preboha? Normálny upíri sa predsa živia ľuďmi. To si myslia, že im dovolíme spraviť si z nás obed?“ rozhorčene sa rozkrikoval Jared.

Rýchlo som mu položil ruku na ústa a posunkom naznačil, že ak sú to naozaj upíri čo určite sú, počujú každé naše slovo. A nemýlil som sa. Blondína a ten druhy chalan, ktorý mi niekoho strašne pripomínal sa naraz otočili a vrhali po nás nepríčetné pohľady.

„Skvelé, dúfam, že sa vedia kontrolovať aspoň natoľko aby sme višli von,“ dovolil som si dúfať.

V ďalšej debate nás vyrušil učiteľ prichádzajúci v trocha podnapitom stave na hodinu. Koktajúco začal vysvetľovať novú látku.

Pohľadom som skĺzol opäť na toho chalana. Pozoroval ma dobre mu oči nevypadli. Mal som sto chutí rovno ísť za ním a opýtať sa, čo ma za problém.

„Och, hv-hv... skoro by som hv zabudol,“ hovoril učiteľ a rukou ukazoval na nových študentov.

„Poďte sa predstaviť. Hv no poďte hv,“ pokračoval ďalej a ja som sa nemohol ubrániť úsmevu.

Najskôr šla tá blondína. Predstavila sa. Tuším Rosalie no nejako som prepočul jej priezvisko. Hovorila niečo o jej ďalších súrodencoch a o tom, že sa veľa sťahovali... Bla, bla, bla.... a potom prišiel na rad jej spoločník.

Po jeho slovách ma celkom zamrazilo.

„Tak hv, ako sa hv, voláte?“ opýtal sa učiteľ a nasadil kyslí úsmev.
„Edward Cullen,“ odpovedal MOJ OTEC.

2. kapitola

moje shrnutie

______________________________________________________________________________________________________________

Dúfam že sa vám 1. kapitola páčila, ak áno prosím napíšte komentár aby som vedela, či chcete ďalšiu časť a zároveň vás prosím, ak máte trocha času aby ste sa pozreli na moje shrnutie a napísali mi, ktorú z mojich pripravovaných poviedok by ste si radi prečítali. Ďakujem.

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 1: