Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 11

01.11.2010 (17:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1288×

11. kapitola - Je neslušné pýtať sa človeka na vek, nieto ešte upíra či poloupíra!

„Swan! To nemôžete aspoň na minútu dávať pozor!“ zreval učiteľ a naštvane vrazil rukou do Damiánovho stola.

Tvrdý náraz o drevo Damiána dokonale prebral a on s hlasným syčaním zdvihol hlavu od knihy, na ktorej si až doteraz nepozorovane podriemkavál.

„Už zrána sa na vás sťažovala slečna Forbesová, nechcite, aby som sa musel v zborovni opakovať!“

Damián naňho nechápavo pozrel.

„Negúľajte na mňa tými peknými očami! Ja to myslím vážne. Na hodinách nedávate pozor, do knihy sa pozriete iba sekundu pred tým, než zaspíte a čerešničkou na torte je, že ste mi ešte stále neodovzdali referát, ktorý som zadal najmenej pred mesiacom!“

Opäť ten nechápavý pohľad.

„Pane, ak dovolíte,“ ozval sa zo susednej lavice Edward. „Práve sa zobudil, ešte nie je pri vedomí! Nebolo by lepšie porozprávať sa s ním po škole?!“

Učiteľ sa víťazoslávne usmial a obrátil sa na Damiána. „Dobrý nápad. Pán Swan, o 13:45 vás čakám v tejto triede. Nemeškajte!“

To ho prebralo už celkom. Hodil nevraživý pohľad po Edwardovi. Perami mu naznačil slovo mŕtvy, Edward naprázdno prehltol.

„Hej, kam to ideš?! Nemáš náhodou popoludňajšie doučovanie?“ zvolal Jasper za jeho chrbtom. Damián predstierajúc náhlu hluchotu pridal do kroku.

Kroky, ktoré ho prenasledovali, zrýchlili tiež. Jasper ho schmatol za ruku a obrátil ho smerom k škole.

„Vidíš, to je tvoja vina! S tou nohou nemôžem ani utekať!“

Jasper sa len zasmial a zvedavo nadvihol obočie. „Kam ideš?“

„Domov, nevidíš?“

„A kto potom pôjde za tým učiteľom? Ak si si nevšimol, on je jediný človek, ktorý s tebou ešte nestratil trpezlivosť!“

Damián uprel pohľad do zeme.

„Rátate sa medzi ľudí, alebo sa nachádzate v tej druhej skupine, ktorá ma vie vystáť.“

„Naša skupina má názov rodina, ak si si to ešte nevšimol,“ nedal sa Jasper a pomalými krokmi ťahal Damiána k vchodu do školy.

Všetci žiaci i učitelia stoajci na parkovisku sa na nich potichu zabávali. Damián sa Jasperovi vytrhol.

„Dobre, len tu nerob scény. Viem trafiť do triedy!“

„To som rád!“ Jasperovi pohrával na perách jemný úsmev. Damián s tichým vrčaním odchádzal smerom, ktorý mu Japer pohotovo ukazoval prstom. Párkrát sa ešte otočil, no na jeho smolu Jasper tam stále stál a bránil mu v úniku.

Potom, ako prešiel prázdnou chodbou a prekonal jeden podmanivý pocit zdrhnúť zadným východom, zaklopal na dvere triedy. Hlas zvnútra mu pokynul vstúpiť. Damián sa sebou potichu zavrel dvere.

Učiteľ sedel za stolom, podpisoval hrbu papierov. Zdalo sa, že Damiána ani nevníma. Po taktnom kašľaní naňho upriamil svoju pozornosť.

„Prosím, sadnite si!“ ukázal na prvú lavicu pred učiteľským stolom.

Damián si sadol a čakal, kým učiteľ podpíše ešte jeden posledný papier.

„Tak, pán Swan, viete, prečo sme tu?!“

„Pretože na hodinách nedávam pozor, do knihy sa pozriem iba sekundu pred tým, než zaspím a neodovzdal som referát, ktorý ste zadali už pred mesiacom?“ zopakoval učiteľove obvinenia, no položil ich ako otázku.

„Čiastočne aj preto,“ učiteľ vstal a podišiel k lavici. „Učil som už veľa žiakov. Niektorí sa správali rovnako ako vy. No skoro vždy na to mali nejaký pádný dôvod. Pili, drogovali alebo ničili škosky majetok…“

„To je výsledok pádneho dôvodu?“ prerušil ho Damián.

„A vary nie?“

„Chlapec, ktorého som spomínal, Andrew, ten čo pil… Jeho matka mu zomrela ešte keď bol malý, otec v kuse nasával a v škole ho šikanovali. Kto mu môže vyčítať, že sa pokúsil svoj žiaľ utopiť v poháriku whisky? Alebo Rafael, jeho zas zlákali do zlej partie. Začal brať drogy a to len preto, lebo jeho brat bol díler. Všetci sa k nemu hrnuli, lebo to vedeli! A môj posledný študent, Rick, jeho nevlastný otec ho denne mlátil. Do školy prichádzal so samými modrinami, nikto tomu nevenoval pozornosť. Okrem mňa. Jeho vyčíňanie na škole, ničenie školských zariadení, to všetko robil iba kvôli tomu, aby si na niečom vybil zlosť! Vždy lepšie, akoby sa mu dostal pod ruky nejaký človek!"

„A čo to má spoločné so mnou? Ja nedrogujem, ani nič neničím.“ Damián nepatrne vynechal pitie, no učiteľ to nepostrehol alebo sa tak aspoň tváril.

„Nie, to nie je váš prípad. Viete, čo vidím u vás?“

Pán Ross sa mu pozrel hlboko do očí. Nečakal na odpoveď, hneď pokračoval.

„Vidím tu sedieť sotva šestnásťročného chalana, ktorý sa na všetko pozerá pohľadom nezáujmu. Najskôr som si myslel, že vás učenie nebaví, ale v tom to nie je! Vy všetko beriete na ľahkú váhu, akoby vám na ničom nezáležalo. Nie tak ako normálny pubertiaci… Stavím sa, že ak by v správach ohlásili, že padá meteorit priamo na našu školu, vy by ste tu v pohode vysedával, zatiaľ čo by všetci utekali. A ako vysvetlenie by stre mohli dodať: Veď to padá iba meteorit, nič sa nedeje, iba ma to zabije, ale to vám vadiť asi nebude, čo?!“

Damián sa usmial. „Viete o mne skutočne veľa! Nakoniec sa dozviem, že ja o sebe vlastne nič neviem! Lebo to vy ma poznáte najlepšie, že?“

„Pochopili ste ma zle. Ja vás nechcem nijak posudzovať, ja vám chcem pomôcť.“

„Ako? Tým hlúpym referátom. Dobre, tak ja ho spravím!“

„Damián!“ skríkol pán Ross. „Pre Kristove rany tu nejde o nijaký hlúpy referát, ale o teba. Tá tvoja maska: Ja nič nepotrebujem, vystačím si sám, ma neoklame! Buď mi hneď teraz povieš, čo sa s tebou robí, alebo ťa nechám prepadnúť!“

„Ak vám to spraví dobre…“ Damián sa pomrvil na stoličke a chystal sa vstať, ale Ross ho zatlačil späť na stoličku. „Budeme tu tak dlho, kým neodpovieš!“

„Chcete ma tu držať ako väzňa?“

„Alebo ťa mám vziať za školskou psychologičkou?“ pokračoval s vyhrážkami.

„Na čo? Aby mi ukázala priblbé obrázky a podvedome dúfala, že jej nejako naznačím, že som nejaký sériový vrah alebo terorista, pretože namiesto mačičky a psíka, vidím ropuchu a havrana?! Nebuďte smiešny! Žiaden problém nie je! Je to iba vaša predstavivosť. Som v poriadku. Mám normálnych priateľov, mám matku, mám…“

O čom to vlastne rozprávam? Pomyslel si.

„Čo ešte máte, pán Swan?“

„Mám občianku,“ uškrnul sa.

„Väčšina žiakov by povedala vodičský preukaz!“

„Ja nie som ako väčšina!“

„Presne to si myslím aj ja!

Damián sa zamračil a ruky si zložil na hrudi.

„Tu nás nikto nepočúva,“ okomentoval Ross Damiánov skoro nepatrný pohľad na dvere.

„Vždy niekto počúva!“

Ross sa z hlboka nadýchol.

„Vidím, že váš postoj nezmením, tak sa vás už len naposledy na niečo opýtam.“

Ross vytiahol z vrecka malý pokrčený papierik. „Toto si písali vaši dvaja kamaráti, tuším Jared a Sam, v ten deň, keď nastúpili na školu Cullenovci!“ Rozložil papier a položil ho pred Damiána, ktorý v slovách okamžite spoznal písmo obydvoch menovaných.

Čo sa stalo? Prečo Damián odišiel?!

Nechaj to tak, vysvetlí ti to sám.

Ale ja to chcem vedieť teraz!

Ale ja ti nič nepoviem.

Veď nemusíš, iba to napíš!

Sam, už mi prestaň toľko vypisovať, tých papierikov mám plnú lavicu!

Tak odpovedz!

No dobre, pozri sa, kto sedí v poslednej lavici.

Cullen a čo?

Vieš, čo je zač, či nie?

A čo má byť? Veď zatiaľ nič zlé nespravil.

Damiánov otec.

Kto?

No Edward, ty idiot, kto asi?

Čo?

Veď odpovedám, nie?

Ale ako?

Nevieš, ako sa robia deti?

„Tak a teraz mi odpovedz. Je možné, aby mal sedemnásťročný študent šestnásťročného syna?“

10. kapitola - 12. kapitola... moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 11: