Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 13

28.12.2010 (21:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1370×

13. kapitola - Denali

„Ešte si nepremýšľal nad tým, že by si sa s Bellou mohol znova nejako... Dať dokopy?!“

Alice si prisadla na Edwardovu posteľ a nakukla mu do rozčítanej knihy.

„Drží si odo mňa odstup. Je zbytočné sa o niečo pokúšať...“ odvrkol jej bez jediného pohľadu.

„Odkedy sa vzdávaš tak ľahko? Kedysi ste sa milovali. Čo sa zmenilo?!“

„Oh, ale nič. Len som ju opustil v čase, keď čakala naše dieťa, ale to sa predsa stáva, nie?“

Ironicky sa usmial. „A okrem toho, mám pocit, že Damián by ma zrejme poslal na oný svet, ak by som sa o niečo pokúsil.“

„Myslíš, že netúži po tom, aby bola Bella šťastná?“ Neodpovedal.

„Možno by vám prospelo trocha súkromia, čo na to povieš? Dostala som taký nápad...“ pokračovala. „Mohli by sme na pár dní odísť a vziať so sebou aj Damiána.“

Týmito slovami alebo lepšie povedané víziou, ktorá sa jej práve nekontrolovateľne prehnala hlavou, konečne upútala Edwardovu plnú pozornosť.

„Alice? Prečo?“

„Ako som povedala, len trocha súkromia.“

„Neklam mi, už o ňom vedia?“ Sklesnuto sklonila hlavu. „Alice, odpovedz mi. Vedia ako vyzerá?“

Pozrela naňho. „Vedia o jeho existencii, to áno, ale nič viac. Čo je však horšie... Vedia o tom, čo sa chystáme spraviť. Už dávno sa dozvedeli o tej vzbure.“

„Ako dávno?“ vyzvedal.

„Pred dvomi týždňami...“

„A to mi hovoríš až teraz?“ prerušil ju. „Naši spojenci vo Volterre môžu byť už dva týždne mŕtvi a ty mi to povieš až teraz?“

„Upokoj sa, dobre? Buď rád, že som sa to vôbec dozvedela. Po celý čas blokujú moje schopnosti, ani netuším, akým zázrakom sa mi podarilo, zistiť to, čo som ti práve povedala!“

„Prepáč,“ zamrmlal. „Takže, čo teraz? Na čo čakajú?“

„Na toho, kto ich k Damiánovi privedie ako prvý!“

„Myslíš, že je dobrý nápad, aby ste odišli?“ opýtal sa.

„Myslím, že je to jediné, čo teraz môžeme spraviť. Ak pôjdeme do Denali, ľahšie ho tam uchránime. Podľa mojej vízie sem Volturiovci dorazia o štyri dni, keď ťa vyhľadajú a nenájdu ťa s ním, nebudú nás podozrievať.“

Edward sa na chvíľu zamyslel. „Aj tak je to zbytočné. Na veky ho neuchránime. Raz nás niekto nájde.“

Alice nevrlo pokrútila hlavou. „Nechápem, nad čím premýšľaš! Ak sa nevieš rozhodnúť, nechaj rozhodnutie na Damiána. Nechápem, prečo by sme mu to mali tajiť. Má právo rozhodnúť sa, ako naloží so svojim životom.“

Ladne skĺzla z postele.

„Poviem mu to...“ Pozrel na Alice. „Keď sa vrátite.“ Prikývla.

„Len som chcel, aby sa ešte chvíľu cítil v bezpečí!“ dodal na vysvetlenie svojho rozhodnutia.

„Chápem ťa.“ Usmiala sa a nechala Edwarda premýšľať osamote. Bolo tu toho veľa, o čom bolo potrebné premýšľať...

„Myslíš, že to bude v poriadku, ak sa tam len tak zjavíme?“ opýtal sa Damián nesmelo.

„Samozrejme, že áno! Na neohlásené návštevy sú zvyknutí, neboj sa,“ ubezpečil ho Jasper a hodil jeho cestovnú tašku do jeepu.

„Nezjedia ma?“

Jasper sa pousmial. „Oni deti nejedia.“ Očkom pokukol po Emmettovi... „Iba, ak tie veľké!“

S úsmevmi na perách nasadli do auta a vycúvali z garáže. Napriek Emmettovmu vrodenému zmyslu pre zábavu na dlhých cestách, táto cesta v skutočnosti vôbec neubehla rýchlo. Damiánovi sa zdalo, akoby stále dookola chodili po tých istých uliciach, okolo tých istých budov... Až kým nezahli na ťažko viditeľnú lesnú cestu. Podobne ako aj u Cullenovcov viedla k obrovskému presklenému domu, ktorý bol však postavený oveľa hlbšie v lese ako očakával.

Autá nechali na kraji cesty a s taškami v rukách sa predierali cez husté krovie, ktoré im bránilo k prechodu do domu.

Nemohol by to byť ale Damián, keby nezakopol o každú vec s väčšími rozmermi ako 20 centimetrov, ktorá sa mu priplietla pod nohy. Niet sa čomu diviť, že ho Jasper s Emmettom radšej viedli za ruky ako malé dieťa.

„Môžete ma pustiť, nejako to už zvládnem...“ zakňučal, keď boli ani nie 7 metrov od vchodu na voľnom priestranstve bez akýchkoľvek predmetov okrem trávy. Jasper s Emmettom sa pousmiali a pustili ho. Ako očakávali, po dvoch krokoch sa znova potkol.

„Áno, Bella sa v tebe nezaprie!“ Pustil sa do smiechu Emm, pokým ho Rose zozadu niečím neovalila.

„Správaj sa slušne, inak uvidíš!“ zavrčala s vážnou tvárou a potom šla pomôcť Damiánovi vstať, keďže po tých všetkých pádoch (nerátajú sa na benzínke, v supermarkete a pri výstupe z auta) bol celý dolámaný.

„Vyzerá to tak, že doma je iba Tanya...“ informovala Alice, keď už boli priamo pred dverami. Damián sa oprel o výčnelok v stene, medzitým, ako sa Rose natiahla k zvončeku. No skôr, než sa ho vôbec stihla dotknúť, dvere sa prudko otvorili a vykukla odtiaľ pôvabná, mladá upírka s dlhými blonďavými vlasmi.

„Rose...“ Vzdychla šťastím celá bez seba a hodila sa jej okolo krku. Takto sa pri nej vystriedali všetci až na Damiána, ktorého si - asi kvôli zamestnanosti ostatnými - nevšimla.

„A čo Carlisle a Esme?“ opýtala sa.

„Ostali doma, Edward tiež. Mali nejakú prácu,“ vysvetlila Alice a chytila Tanyu za ruku. Otočila sa s ňou späť k dverám, Tanya šokovane vypleštila oči.

„Zoznámte sa. Tanya, toto je Damián, Edwardov syn,“ zašvitorila Alice a drgla do nej, aby zatvorila ústa.

Damián sa usmial a natiahol k nej svoju ruku. Chvíľu sa na ňu iba nechápavo dívala, ale po ďalšom štuchnutí ju prijala. Práve otvárala ústa, že sa začne vypytovať, ale Alice ju zahriakla.

„Potom, Tanya... Teraz by sme boli radi, ak by si nás zaviedla dnu, cesta bola dlhá a Damián je určite veľmi unavený.“

Emmett po jej posledných slovách vybuchol v smiech, no po vražednom pohľade, ktorý mu venoval jeho už aj tak dosť vytočený synovec, radšej zmĺkol.

„Samozrejme,“ zamrmlala a pozrela sa na Damiána. V jej pohľade bolo niečo, z čoho mu na chrbte vyskočili zimomriavky. Pozorovala ho ako vyhladovaný upír, pred ktorým stojí posledný človek na Zemi.

„Hej, tieto pohľady si nechaj pre jeho fotra!“ upozornila ju Rosalie rázne. Tanya si so smiechom odfrkla, ale hneď na to naradostene schmatla Rose a obe smejúc sa vošli dnu.

„Problém bude, že skoro celý dom zariaďujeme nanovo. Jediná izba, ktorá je ešte celá, je tá moja,“ vysvetľovala, keď stáli pred spomínanou izbou.

Alice na ňu prekvapene mrkla. „Nepozeraj tak na mňa, prišli ste neohlásene!“ obraňovala sa Tanya.

„To nevadí, tu aj tak nikto nespí!“ Usmial sa Emmett, ale hneď, ako mu pohľad zablúdil na Damiána, poopravil sa. „Tak dobre, iba jeden...“

„Ja sa vyspím hocikde,“ ubezpečil ich Damián. Tanya však okamžite pokrútila hlavou.

„Pokojne môžeš spať v mojej izbe, tú posteľ aj tak nevyužívam.“

„No to určite,“ zamrmlal si popod nos Emmett, všetkým na tvári vyčaroval malý úsmev. Okrem Tanye.

Ona ho dokonale odignorovala a roztvorila dvere. Cestovné tašky a Roseine kufre, ktorých bolo neúrekom, si pohádzali do kúta a po vzájomnej dohode, že si najskôr zájdu na lov, vyšli opäť pred dom.

„Mám ti priniesť nejakého zajačika?“ opýtal sa Emmett Damiána, pred tým než zabuchol vchodové dvere.

Damián sa zaškeril. „Zajačika nie, ale ak zbadáš niečo, čo má len dve nohy a pekne to vonia, vezmi to so sebou.“

„Má mi to aj spadnúť na hlavu? Ako tej Popoluške v rozprávke?“ pýtal sa celkom vážne.

„Jasné, že to musí spadnúť, čo si nedopozeral tú rozprávku?“

„Nie...“ Emmett so smiechom sklonil hlavu. „Alebo si to skôr nepamätám, vtedy po mne a po televízore hádzala Rose všakovaké veci, tiež do hlavy...“

„No a máme vysvetlené, prečo to tam máš také pomiešané!“ prehovorila s úsmevom Tanya a sadla si k Damiánovi na kožou obtiahnutý gauč.

Emmett iba pokrútil hlavou, a keď sa Tanya otočila, aby zapla televízor, potichu naznačil perami: „Dávaj si na ňu pozor!“

No hneď, ako sa otočila, už ho nebolo.

Ďalej prepínala programy, ale očkom neprestajne sledovala chlapca sediaceho pár centimetrov od nej.

„Koľko máš rokov?“ opýtala sa zvodným hlasom.

Damiánovi sa v mysli okamžite vybavila spomienka na mnohé upozornenia, ktoré mu Alice uštedrila cestou sem. Problém bol, že tentoraz mu ani jedno nepomohlo.

„16...“ Pozrel do jej zlatých očí. „Na tvoj vek sa asi pýtať nebudem.“ Pousmial sa.

Našťastie to nevzala ako urážku a uvoľnene sa rozhovorila. Hodiny a hodiny presedeli pri zapnutom televízore, aj keď naň ani jeden z nich nepozeral. Debatovali o všetkom možnom, Tanya mala bohaté skúsenosti a veľakrát cestovala do rôznych kútov krajín. Damiána tieto veci fascinovali. S maminou prácou servírky si nemohli dovoliť dovolenku. Napriek tomu, ako mal Damián cestovanie rád. Preto nadšene počúval každú historku, ktorú mu Tanya naservírovala. Raz ho svojím rozprávaním priviedla na horúcu letnú pláž, inokedy na chladné zamrznuté vrcholky hôr.

Akoby aj počasie tušilo, kadiaľ smerujú ich myšlienky, prispôsobilo sa a keď na chvíľku utíchli a pozreli sa z okna, na predtým zelenej tráve sa už rozliehala biela prikrývka. Tanya sa pousmiala, keď zbadala, ako dokázala zmrznutá voda vyčariť v Damiánových očiach hrejivé iskričky úprimnej radosti.

Zrazu jej pripadal tak detsky, až sa striasla nad svojimi trúfalými myšlienkami. Bolo by priam nechutné chcieť od neho niečo viac než to priateľstvo, ktoré sa medzi nimi pomaličky tvorilo. No nedalo sa poprieť, že napriek tomu všetkému... Tanyu nesmierne udivoval a priťahoval jeho šarm. Aj keď si spočiatku myslela, že Damián je celý po Edwardovi, popravde, má z neho len podobnosť v tvári a neskutočnú krásu. Bol pre ňu niečím nepoznaným, niečím, čo ju vábilo...

„Ideme?“ opýtal sa a hlavou pokýval k obloku.

Tanya sa usmiala a prikývla. Rýchlo sa obliekli a kým sneh ešte stále padal, vybrali sa na malú prechádzku pomedzi zasnežené stromy.

Medzitým u Belly...

Malým domčekom sa rozozvučal dobre známy zvuk zvončeka a neskôr, keď naň nik nereagoval aj škrípanie dverí.

„Bella?“ zašepkal Edward, do nosa mu udrel zápach spáleniny. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a Bella sa prirútila k dverám v zástere a s panvicou v ruke. Edward pre istotu trocha cúvol.

„Si hladná?“ spytoval sa, keď bližšie nazrel k pripečenému obsahu panvice.

„Práve sa na tom pracuje, ako vidíš,“ zamrmlala a mrkla na panvicu.

„A čo tak malá večera?“ Spoza svojho chrbta vytiahol kyticu červených ruží a priložil si ich k hrudi.

Bella naňho prekvapene zagánila. „Čo tým sleduješ, Edward?“

12. kapitola --- 14. kapitola --- moje zhrnutie

Kapitolku máme úspešne za sebou a ja by som rada vysvetlila nový perex obrázok. Možno to o mne ešte neviete, ale som veľkým fanúšikom ANIME! Neviete, čo to slovo znamená? Google - obrázky alebo môj mail! :) Takže som si povedala, že namiesto polhodinového hľadania vhodného obrázka, budem vždy pridávať nejakého chalana z nejakého anime (budem sa snažiť, aby to bol upír). Tento krásavec sa volá Zero... Kto by chcel vedieť viac... Kontakt v zhrnutí!

+ Prosím o komentáre.

+ Ktokoľvek, kto sa zaujímal, zaujíma sa alebo by sa chcel zaujímať o Smrťou sa to iba začína, Stratený alebo Navždy slobodná, mrknite sa do môjho zhrnutia (informácie)! Ďakujem... :)

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 13: