Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 2

14.05.2010 (14:29) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1924×

2. kapitola - Rýchlo sa meniaca nálada

Cullen! To meno mi vírilo v hlave až som mal pocit, že mi čoskoro vybuchne.

Pohľad sa mi od zlosti rozmazával a z pera, ktorým som ešte pred chvíľou písal, ostal len malý stočený plast.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Jared, keď videl môj ksicht.
„Drž ma, lebo toho hajzla zabijem,“ zavrčal som.

Celé telo sa mi roztriaslo, búšenie srdca sa vymykalo z normálu, dokonca v jednej chvíli som chcel zaútočiť tu pred všetkými!

„Chcete sa Edwarda, hv, niečo opýtať?“ vyzval triedu učiteľ.

Jasné, najradšej by som sa ho opýtal, ako chce byť zabitý, ale obávam sa, že je len jeden spôsob. Takže nemá na výber.

„Máš priateľku?“ vyhŕklo z jedného dievčaťa predo mnou.

Pozrel som naňho a čakal ako zareaguje, no moje rozhodnutie rozštvrtiť ho a upiecť ako špekačku, by žiadnou odpoveďou neovplyvnil.

Nachvíľu sa zamyslel a potom odpovedal: „Nie, nemám.“

To bola posledná kvapka. 

Prudko som vstal. Jared vstal tiež a rukou mi bránil rozbehnúť sa k tomu sviniarovi a narobiť z neho hranolčeky. 

„Čo sa deje, pán Swan?“ zapišťal učiteľ.

Najskôr ma prekvapilo, že ma oslovil priezviskom. Pretože pán Jackins je jeden z mála učiteľov, ktorý nás oslovujú menami. A hneď na to Edwardove vytreštené oči.

Nechápal som prečo, až kým som si nespomenul na to, že Swanová sa volá aj mama.

Skoro som mohol vidieť ten zmetok, čo sa mu preháňal v hlave.

Obaja sme na seba zízali. Edward otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale nevyšlo z nich nič. 

„Tak čo sa tu deje?“ zopakoval svoju otázku učiteľ.
„Je mi zle,“ zaklamal som.

Môj roztrasený hlas ho o tom musel presvedčiť. Vyštartoval som z triedy, ani som sa neobťažoval vziať si veci. Jared šiel za mnou.

Pred školou som zahol do lesa, a tak sme bežali ešte hodnú chvíľu. Jared sa na nič nepýtal a v tejto chvíli som mu za to bol vďačný.

Keď som toho mal už vážne po krk a ani beh nepomáhal, proste som zastavil pri prvom strome, ktorý som zbadal, a poriadne doň udrel päsťou.

Určite mi to pomohlo. Aspoň tá bolesť v ruke nahradila inú bolesť, ktorú som mal vnútri. Taký dlhý čas skrytú.

Prečo vôbec prišiel? Opäť mi zničiť život?! Opäť ho zničiť mame?!

„Damián,“ ozval sa Jared za mojím chrbtom.
„Cullen, nezdá sa ti to meno povedomé?“ snažil som sa vysvetliť svoje správanie.

Pokrútil hlavou.

„Niekoho mi pripomínal,“ zamyslel som sa.
„Myslíš Edward?“
„Stačí sa len pozrieť do zrkadla,“ ignoroval som jeho otázku, „sme si tak podobní, rovnaké vlasy aj tvár.“
„Tvoj otec,“ hovoril potichu, akoby mi mal len tými slovami ublížiť.
„Ja už nemám otca!“ odporoval som mu.
„Ale čo keď sa zmenil? Čo keď prišiel, aby ťa mohol vidieť?!“
„Tomu sám neveríš,“ na chvíľu som sa odmlčal, „vráť sa do triedy!“
„To nemyslíš vážne. Mám ťa tu nechať?“
„Veď som to povedal a zatiaľ nikomu nič nehovor.“
„Dobre, ale sľúb, že nič nevyvedieš!“
„To ti sľúbiť nemôžem!“

Oprel som sa o strom a sledoval, ako s dosť hlasným protestom Jared odchádza.

Neviem ako dlho som tam stál, no po chvíli ma niečo vyrušilo.

„Čo chceš?“ opýtal som sa tej blondíny - Rosalie, ktorá sa znenazdajky objavila vedľa mňa.

„Vysvetlenie! Ako je to možné?! Na pol upír a na pol človek!“
„Čo je ťa do toho?!“
„Ako sa voláš?“

Otázky sa z nej sypali jedna radosť.

„Damián.“
„A ako sa volá tvoja mama?“
„Myslím, že to vieš.“
„Bella... a tvoj otec je Edward, že? To preto si v škole tak reagoval, keď sme sa predstavili!“
„Bingo!“
„Prečo ma tak nenávidíš?“ spýtala sa a na tvári mala toľkú bolesť, že som nedokázal byť taký, aký by si zaslúžila.
„Nepoznám ťa,“ odvetil som jednoducho.
„Mohol by si ma spoznať,“ pristúpila o pár krokov bližšie.
Ja som zas o pár cúvol dozadu.
„Chcem ťa len objať. Si môj synovec,“ vysvetľovala.
„Kde si bola posledných 16 rokov? Vtedy som potreboval objať. Veľakrát. Už to nepotrebujem. Od nikoho!“
„Prečo si ku mne taký?“
„Neviem...“

Bola to pravda. Bol som natoľko zmätený, že som ani nevnímal, čo hovorím. Slová zo mňa padali ako sa im zachcelo.

„Čo sa ti stalo s rukou?“

Až teraz som si všimol, že sa mi z ruky vo veľkom valí krv. To som musel biť poriadne mimo, že som nezacítil vlastnú krv.

„Ja... musel som niekde spadnúť,“ zaklamal som.
„Určite,“ pozrela sa na strom za mnou, kde sa v kmeni rozvaľovala veľká diera.
„Zoberiem ťa do nemocnice,“ ponúkla sa, no len čo som začul slovo nemocnica, mal som dosť.

„Nemocnica... a lekári... ehm... to nie je dobrý nápad,“ začal som sa z toho vykrúcať.
„Hmm, vidno, po kom si. Teda aspoň z polovice,“ usmiala sa.
„Aj tak sa mi to do rána zahojí,“ presviedčal som ďalej.
„V nemocnici pracuje Carlisle, nemáš sa čoho báť. Tú ruku ti ošetrí a určite by ťa rád spoznal.“
„Mama mi o ňom hovorila. Vraj je lekár.“
„Carlise je náš stvoriteľ, ale pre nás je skôr ako otec a áno, mimo iné pracuje aj v nemocnici.“
„Aha, ale aj tak, spoznať sa môžeme predsa aj inokedy.“
„Ty si ale tvrdohlavý!“

Nakoniec ma tak dlho presviedčala, až som privolil.
Vyšli sme z lesa a nasadli do jej auta. Nemusím ani hovoriť, že také tuží mať asi každý... Kde naňho naškrabali toľko prachov?! 



„Sadni si sem a chvíľu vydrž. Hneď sa vrátim.“ Posadila ma na stoličku v čakárni a utekala preč.

Nebolo tu veľa ľudí. Iba jedna žena s dieťaťom a nejaký starý pán.
Veselo sa zhovárali, až kým neprišla sestrička. Všetkých si zavolala dnu. Potom pozrela na mňa a opýtala sa: „Koho hľadáš, chlapče?“

„Je tu doktor Carlise Cullen?“ opýtal som sa a pevne dúfal, že si zo mňa Rosalie nevystrelila a nepriviedla ma na psychiatriu.
„A čo od neho chceš?“ 
Zdvihol som zakrvavenú ruku. Chvíľu som mal pocit, že odpadne, ale nakoniec to rozdýchala. Tie dnešné sestričky nič nevydržia!
„Poď dnu,“ vyzvala ma.
„Pán doktor, máte tu pacienta,“ zakričala do druhej miestnosti.
„Hneď som tam,“ odvetil jej hlas asi toho Carlisa.

Ani nie o minútu vchádzal do miestnosti blondiak so zlatými očami a veľmi prívetivým pohľadom.

Len čo ma zbadal, zastal a šokovane si ma premeriaval.

„Čo potrebuješ?“ opýtal sa.
„Ja... Rosalie ma sem priviedla. Povedala, že niečo urobíte s týmto,“ ukázal som na svoju ruku.
„Samozrejme, poď za mnou,“ povedal trocha rozpačito a gestom ma pozýval do vedľajšej izby.

Vošli sme do miestnosti, ktorá vyzerala skôr ako pracovňa, než ordínacia. Na stole sa rozvaľovala kopa kníh a papierov. Okrem toho tu bola ešte posteľ a dve stoličky a celkom v rohu skriňa. Vyzeralo to dosť útulne, no nepovedal by som, že taký bohatý človek si nemôže dovoliť trochu to tu vylepšiť.


„Kde si si to spravil?“ opýtal sa Carlisle a naznačil, aby som si sadol.

Vzal nejakú fľaštičku a obväz. Potom si ku mne prisunul stoličku a nalial na kúsok vaty obsah fľaštičky a pritlačil mi to na ranu so slovami: „Trochu to bude štípať.“

Trochu ako trochu. Myslel som, že vyletím z kože. Pravé preto nemám rád lekárov! Vlastne ich neznášam.

„V lese,“ vysúkal som zo seba.
„Aha a odkiaľ poznáš Rosalie?“
„No, ju som spoznal tiež v lese,“ nesmelo som sa zasmial dúfajúc, že to aspoň trocha naruší dusnú atmosféru.

Spomeň čerta...

„Už som tu. Tak ako? Zoznámili ste sa?“ vletela Rosalie do ordinácie a zabuchla za sebou dvere, až som sa zľakol, že vyletia z pántov.

„No, ešte nie...,“ priznal som.

Nemal som najmenšiu chuť opäť niekomu pripraviť šokovú terapiu. Našťastie teraz to za mňa urobila Rosalie.

„Carlise, toto je Damián, Edwardov a Bellin syn.“
Doktor v šoku trocha viac pritlačil na ranu ako mal.

„Oh, prepáč,“ začal sa ospravedlňovať.
„To nevadí. Nie som z masla,“ snažil som sa ho upokojiť.

Rosalie mu v krátkosti vysvetlila všetko, čo sa o mne za ten čas dozvedela.

„Takže ja som starý otec,“ usmial sa.
„Už to tak vyzerá,“ pokúsil som sa tiež o úsmev, no veľmi to nešlo.

Je pravda že moja „nová“ rodina je milá. Aspoň niektorí z jej členov, ale aj tak som nahnevaný. Ako si to každý predstavuje? Len tak sem prídu a postavia mi život naruby...

„Ja už asi pôjdem. Mama sa o mňa bude báť,“ pomaly som sa zdvihol, už s obviazanou rukou.
„Veď si len teraz prišiel. Nestihli sme sa ani poriadne porozprávať,“ namietal Carlise.
„Ak chcete, tak zajtra prídem,“ navrhol som.
„Samozrejme. Kedy len chceš.“

Sám som nevedel, prečo som to povedal. Ale niekde v hĺbke duše som cítil, že sa s nimi chcem stretnúť.

„Nemám ťa odviesť?“ opäť sa ponúkla Rosalie.
„Nie, netreba. Prejdem sa.“

Vyšiel som z nemocnice a namieril si to domov, kde ma čakalo „milé“ prekvapenie.

„Čo tu robíte?“ opýtal som sa tej bandy, čo sa mi rozvaľovala na trávniku.
„Dlho si sa nevracal,“ vysvetľoval Jared,

Už len podľa toho ako sa tváril, som sa dovtípil, že to o Edwardovi vykecal.

„Ty si neuveriteľný,“ prevrátil som oči a šiel dnu.
„Kam ideš? Nemáš dnes náhodou prespať u mňa?!“ skočil predo mňa Adam.

Zdá sa mi to, alebo ma naozaj nechce pustiť do vlastného domu?

„Musím si vziať pár vecí a oznámiť to mame.“

Snažil som sa ho obísť, ale tentoraz sa k nemu pridal aj Dean.

„Veď si jej to hovoril ráno,“ pripomenul mi.
„Nehovoril. Ja si na nič také nespomínam,“ pribehol som k dverám a chystal sa ich otvoriť, keď sa za mojim chrbtom ozval Samov hlas.

„To by som nerobil. Máš tam fotra,“ zašepkal, no môjmu sluchu to neuniklo.
Všetci naňho hodili vraždiace pohľady, ale ja som si to nevšímal.

V hlave mi vírila myšlienka na to, čo som chcel urobiť v škole. Bolo by to veľmi ľahké. Mám ho rovno pred nosom. 

Vošiel som do domu a čím bližšie som bol k obývačke, tým vo mne zlosť väčšmi narastala.

Na prahu som zastal a zízal na muža sediaceho na gauči chrbtom ku mne.

1. kapitola - 3. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 2: