Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 3

11.06.2010 (08:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2552×

3. kapitola - Nepribližuj sa ku mne!

„Čo tu robí?“ namieril som otázku na mamu, ktorá okamžité vstala a nervózne sa ošívala.
Edward sa otočil a postavil k mame.

„Prišiel som sa len porozprávať,“ vysvetľoval.
„Ale mňa to nezaujíma. Porozprával si sa. Teraz vypadni!“
„Damián,“ okríkla ma mama.
„Chcem ti len vysvetliť, prečo som odišiel. Chcem to napraviť,“ ľútostivo sa na mňa pozeral a nebyť toho, že je rodený klamár, uveril by som mu.
„To sa nedá napraviť. Nie teraz. Prosím ťa, odíď. Dnes toho bolo priveľa.“

Snažil som sa hovoriť rozumne. 

„Je mi to ľúto. Veľmi ľúto,“ ospravedlňoval sa.
„Veď má aj byť prečo...“ 

Letmo pobozkal mamu na líce a podišiel ku mne. Roztiahol som okolo seba fyzicky štíť a tým som mu zabránil akokoľvek sa priblížiť.

Položil ruku do vzduchu, akoby tam bola stena a ostal v nemom úžase.

„Damián, stiahni to,“ prikázala mama.
„Radšej nie...“
„Máš dar?“ opýtal sa Edward.
Videl som, ako sa mama chystala odpovedať, tak som ju predbehol.
„Mám maminu schopnosť, ale 4- krát silnejšiu. Ak sa poriadne naštvem, dokážem hýbať vecami. No môže sa stať, že sa to spustí aj bez toho, aby som to chcel. Alebo nad tým môžem stratiť kontrolu. Preto ju nepoužívam často.“

Nechcel som, aby vedel, že môžem mať hocakú schopnosť. Aspoň zatiaľ... 
Mama nič nekomentovala. Asi pochopila, že si to zatiaľ necháme pre seba.

„To je zvláštne... Takže zajtra v škole,“ povedal trocha neisto. Prikývol som.

Neviem prečo, ale dokázal ma upokojiť. Jeho hlas a oči mi pripadali tak priateľsky. Všetok hnev zmizne, keď sa s ním rozprávam. Ako je to možné?! 

Obišiel ma a odo dverí sa za nami ešte raz obzrel.

„Čo to malo byť?“ opýtala sa mama rozhorčene, len čo sa zabuchli dvere.
„Čo asi? Už si zabudla, ako nám ublížil?! Nenechám ho to urobiť znova.“
„Edward mi všetko vysvetlil. Nebolo to tak, ako som si myslela.“
„Vieš čo, nechajme to. Len ti oznamujem, že idem k Adamovi. Keď sa vrátim porozprávame sa.“
„Dobre,“ rezignovala a potom jej zrak zakotvil trocha nižšie.
„Čo sa ti stalo s rukou?“ opýtala sa zdesene a pribehla ku mne.
„Ehm, nič vážne. Ponáhľam sa,“ vyletel som z dverí, kým mi stihla dať ešte viac otázok.

Tam na mňa čakalo už asi desiate prekvapenie tohto dna.
Môj „skvelý ocinko“ stál obďaleč a vrčal na mojich priateľov.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ zavrčal som naňho tiež. Všetci sa naraz vzpriamili.
„Ja?“ opýtal sa zmetene, „veď sú to vlkodlaci.“
„A čo má byť?! Nevedel som, že práve upír bude taký rasista.“
Podišiel som k nim a potiahol Adama za tričko, čím som všetkým dal jasne najavo, že ideme preč.

„Ak by si chcel, mohli by sme sa oňho postarať,“ navrhol Dean.
Edward sa zatváril zhrozene, keď videl, že nad tým uvažujem.

„Nie, mama by bola nešťastná,“ zamrmlal som.

Nebol to jediný dôvod, ale nechcel som, aby si Edward robil zbytočné nádeje, že možno niekedy spolu budeme vychádzať. Nenávidel som ho. A tak skoro sa to určite nezmení.

Ráznym krokom som vykročil vpred. O chvíľu ma dobehli aj moji verní psíkovia. Ale radšej im tak nahlas hovoriť nebudem, jedno zranenie na deň mi úplne stačí!

„Takže ideme k nám?“ opýtal sa Adam.
„Hej,“ odpovedal som.
„Nechcel si si náhodou vziať nejaké veci?!“ podpichoval ma Tom, až som mal chuť mu jednu vraziť.
„Chcel, ale bohužiaľ nemal som na to čas,“ odpovedal som zo zaťatými zubami.
„To nevadí, požičiam ti niečo svoje a veci do školy máš tiež u mňa. Jered ti k nám po škole priniesol tašku.“

Celú cestu sme sa v kuse rozprávali. Jared mi opisoval scénu, čo sa odohrávala po mojom odchode zo školy. Vraj Jackins dostal skoro hodinový záchvat rozkrikovania sa, potom ako odišli aj Edward a Rosalie a to nehovoriac o tom, že o pár minút neskôr, odišli všetci Cullenovci s ktorými som sa ešte nemal tú česť zoznámiť sa.

„A neuveril by si, ako dobre vyzerá tvoja tetka,“ zasmial sa Jared.
„Rosalie?“
„Nie, Alice. Krátke čierne vlasy, zastretý pohľad...“
„Ju nepoznám.“
„Poviem ti, že by si mal. Ale bohužiaľ už je zadaná. Chodí s takým protivným blondiakom.“
„S Carlisom?“ opýtal som sa.
„Tuším sa volá Jasper,“ odpovedal Tom.
Ja mám v tom vážne zmetok.

„A prečo je protivný?“
„To je jednoduché, lebo chodí s tou kočkou,“ naštvane prehlásil Sam.

Niekedy mám fakt pocit, že si navzájom čítajú myšlienky, aj keď nie sú vo vlčej podobe.

„Aj tebe sa páči, tá Rosalie?“ opýtal sa ma Dean.
„Je ti dobre? Veď je to moja teta!“ vyhlásil som.

Na ďalšie narážky už nebol čas, vliekli sme sa schodmi do Adamovej izby. Jeho rodičia už tvrdo spali, no my sme sa na žúrku ešte len pripravovali.

Posadali sme si na zem. Len Adam ostal stáť a nerozhodne poklopkával nohou.

„Čo sa ti nepáči?“ vyhŕklo zo mňa trochu naštvanejším hlasom, ako som pôvodne chcel.
„Len to, že zajtra je opäť škola. My nemusíme spať toľko ako normálny ľudia, ale ty áno. V podstate ani neverím, že po toľkých prebdených nociach môžeš všetko takto zvládať.“
„Aj tak nemôžem v noci spať! Tak prečo nevyužiť čas na niečo zmysluplné?“ protirečil som mu.
„Čo je zmysluplné na upitiu sa do nemoty?“ poznamenal Dean.
„Nechaj ho tak, Adam vieš, že keď sa zatne je zbytočné ho o niečom presviedčať“ zvolal Jared.
„Tak, čo dnes podnikneme?“ snažil som sa zmeniť tému.
„Ja neviem, čo tak ísť do baru?“
„Ožrať sa môžeme aj doma,“ zaškeril sa Sam, „nemusíme sa kvôli tomu trepať až do mesta.“
„Ja mám nápad,“ povedal som tajnostkársky.

Všetkých nás podvedome napadla tá istá myšlienka, no asi len čakali, kým ju vyslovím ja.
Skoro naraz sme sa postavili a najtichšie, ako sa dalo sme zleteli po schodoch. Na miesto, kde sme mali namierené, som už síce dnes bol, ale v noci je to lepšia zábava.

„Kto pôjde kúpiť niečo na osvieženie hrdla?“ opýtal sa Tom.
„Ja nie,“ zaznievali okolo mňa hlasy, len Jared bol ticho.
„Asi to tentoraz ostane na vás,“ usmial sa Dean.
„Ja som tam bol včera,“ namietol som.
„A myslíš si, že mne by ten cukríček, čo pracuje v jedinom otvorenom obchode tu nablízku niečo predal?“ ironicky zapišťal Jared.
„Nepracuje tam náhodou Harry?“ zdvihol som obočie.
„Nie, je chorý a keďže vlastní nonstop musí tam byť nonstop. A keďže teraz tam nemôže byť nonstop, najal za seba náhradu,“ horúčkovito vysvetľoval Dean.
„A to je ten cukríček o ktorom som hovoril,“ dokončil Jared a vzduchom začal posielať pusinky.
„Aha a myslíte si, že keď ma tam pošlete predá mi alkohol?“ 
„Nie, človeče. Ona ti ho dá zadarmo. Stačí jeden úsmev a máš ju v hrsti,“ povedal Sam. 

„Keď myslíš, ale ja so sebou nemám peniaze.“ Vyvrátil som vrecká aby videli, že neklamem.
„Ja mám,“ prekazil moju snahu Jared.

Po chvíli nesúhlasného mrmlania sme sa od nich odpojili a šli do Harryho obchodu. Jediného obchodu široko ďaleko, ktorý má ešte otvorené.
Mlčky sme kráčali nočnými ulicami až k miestu, kde sme mali namierené.

Pred vchodom mi Jared prudko zabuchol dvere pred nosom.
„Čo je?“ spýtal som sa dosť podráždene.
„Chcem to skúsiť ja. Alebo si myslíš, že nie som dosť očarujúci?“ usmial sa.
„Pre mňa za mňa,“ odtisol som sa od dverí a oprel sa o stenu.
„Ďakujem,“ s úškrnom odvetil.

Zvonček na dverách upozorňujúc na nového zákazníka slabo zacingal.

moje shrnutie

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 3: