Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 4

21.06.2010 (12:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2199×

4. kapitola - Nechcem tvoju schopnosť. Tak mi ju nedávaj!

Pred vchodom mi Jared prudko zabuchol dvere pred nosom.
„Čo je?!“ spýtal som sa dosť podráždene.
„Chcem to skúsiť ja. Alebo si myslíš, že nie som dosť očarujúci?“ usmial sa.
„Pre mňa za mňa,“ odtisol som sa od dverí a oprel sa o stenu.
„Ďakujem,“ s úškrnom odvetil.

Zvonček na dverách upozorňujúc na nového zákazníka slabo zacingal.
__________________________________________________________________________________________________________

Mladá blondínka za pultom sa na neho neisto pozrela. Slabo sa usmial. Aj z tej diaľky som mohol počuť, ako sa mu zrýchlil tep. Mal strach, zbabelec jeden. Pomalým krokom šiel až k nej. Z tváre mu stále neschádzal ten priblblý úsmev.

Trocha viac som sa prikrčil, aby ma cez veľké okná, nebolo vidno a poriadne som napol sluch.

„Prepáč, ale neplnoletým, nesmiem predať alkohol,“ začul som prísny hlas, tam vo vnútri.
Potichu som sa zasmial.
„Veď nechcem kúpiť celý obchod. Stačia dve alebo tri fľašky,“ bránil sa Jared.
„Povedala som, že nie. Ak nechceš nič iné, odíď!“
„Ale no tak...“
„Vypadni!“

To som už nemohol vydržať. So smiechom som otvoril dvere a pribehol mu na pomoc. Na vymýšľanie historiek som expert ja.

„Prepáčte slečna, ale ten alkohol nie je pre nás. Poslal ma poň môj...“ 
V tej rýchlosti som si nemohol na nikoho spomenúť.
„Otec,“ dodal Jared. 

Nachvíľu nastalo ticho ako v hrobe.

Pozrela sa na mňa. Dlho a dôkladne ma od hlavy až po päty rentgenovala svojim zrakom. Videl som, ako sa snažila nepozorovane si pretrieť oči, akoby sa len chcela uistiť, že sa jej to nesníva. Ešte chvíľu sa na mňa dívala a potom konečne prehovorila.

„Mali ste to povedať hneď.“ Usmiala sa a ako v tranze šla vytiahnuť štyri fľašky vodky z dlhej police za nami.
„Mal si to povedať hneď,“ so smiechom, ale s vážnou tvárou som zopakoval Jaredovi.
Ten pohľad, čo na mňa hodil, ma dostatočne umlčal.

„Bude to všetko?“ opýtala sa a vyložila fľaše na pult.
„Áno, koľko sme dlžní?“
„Hmmm, nič. Iba...“ naklonila sa a do ucha mi vášnivo pošepkala, „tvoje číslo.“

Nanešťastie aj Jared má mimoriadne dobrý sluch. Takže hneď potom, ako sa odtiahla sa pustil do smiechu. Ja som sa snažil mierniť. Iba kútikmi úst, mi občas šklblo dohora.

Na akýsi zdrap papiera som načarbal svoje číslo a potom sme sa odtiaľ tak rýchlo, ako sme len mohli, pobrali preč.

„Nehovoril som,“ prehovoril Jared už vonku, „ešte ho dostaneš aj zadarmo...“

Len či z toho chúďa dievča nebude mať problémy...

•••

„No sláva! Myslel som, že dám po vás vyhlásiť pátranie.“

Všetci sme stáli na malej, nikým a ničím nerušenej lúke uprostred lesa. Sam a Tom mi vytrhli fľaše z rúk. Jednu, som si však ubránil. Otvoril som ju a poriadne sa napil.

Bola pravda, že mi to vôbec nechutilo, no len alkohol ma cez noc udržal hore.

Porozvaľovali sme sa po zemi. Dnešný deň bol pre všetkých náročný, ale to nám ani trochu nezabránilo poriadne to roztočiť.

Zvyšok noci prešiel tak, ako aj inokedy. Popíjaním, bláznením a postupným zaspatím všetkých zúčastnených. Ja som zadriemal ako posledný, až nad ránom. Podľa mňa som mohol zaspať na takú polhodinku, no keď sa mi konečne podarilo rozdrapiť oči, zistil som nemilú skutočnosť. Bolo 9:30. 

„Zaspali sme!“

Takú rýchlovku ako vtedy, som už dávno nezažil. Najprv beh k Adamovi, potom beh ku škole... A čo sa tam nestalo?! Ten sprostý školník už zamkol dvere!

„A teraz čo?!“ zvolal Sam a hodil tašku do steny.
„No čo asi?! Hoď sa o zem, keď ti to pomôže!“ zavrčal som.
„Pokoj, hej. Nejako sa tam musíme dostať,“ dohováral nám Dean.
„Jasné. Po streche. Len neviem, ako potom vysvetlíme, že vy ste vkodlaci a ja upír!“ 

Sám som nevedel, čo ma tak hrozne naštvalo. Možno len ten spánok. Ja už neviem. Totálne mi šibe.

„A čo tak použiť menšie násilie?“ navrhol Tom.
„Čo tým myslíš?!“
„Myslím tým toto.“ Odstúpil odo dverí a poriadne sa na ne rozohnal. 

Možno by jeho plán vyšiel, nebyť toho, že už ich niekto stihol otvoriť zvnútra.
Malý, čiernovlasý trpaslík sa na mňa vyškieral od ucha k uchu a na ruke sa mu hojdali kľúče.

Kým som čokoľvek stihol povedať, spustila ako mlynček na mäso. 

„Videla som, že budete potrebovať kľúče. Hoci dosť nezreteľne, ale mala som pravdu.“
Videla? Ako videla?!

„Alice,“ vzdychol Daren.
„Ahoj, teší ma. Ja som Alice Cullen.“ Natiahla ku mne ruku. Striedavo som pozeral na ňu a na to, čo mi ponúkala. Priateľstvo, rodina... Prečo až teraz? Viem, že si to zaváhanie všimla, ale ruku neodtiahla. Tom do mňa nenápadne šťuchol. Ako reflex som aj ja natiahol ruku, ale na polceste som sa zastavil.

„Máš nejakú schopnosť?“ opýtal som sa vediac, že ak by mala, bolo by nanajvýš nezodpovedné sa jej dotknúť.
„Áno, mám. Prečo?“
„V tom prípade radšej...“ Ruku som stiahol späť. 

Zmetene sa pozerala po mne a mojich kamošoch, ale tí sa tvárili neutrálne, akoby tu ani neboli.
Videl som, ako ju to zranilo. Pochopila ma zle. Určite si myslela, že s ňou nechcem mať nič spoločné, ale tak to nebolo. 

Bez slova sa od nás vzdialila. Daren ju chcel zastaviť, ale ja som mu to nedovolil. Nemohol som vysvetliť svoje správanie, tak prečo znášať jej obviňujúce pohľady?!

Nenápadne sme sa cez prestávku dostali do našich tried. Ja som mal práve matematiku takže sme sa rozdelili už na chodbe.

V triede som si sadol do poslednej lavice a hlavu som si položil na ruky a tie zas na lavicu. Ignoroval som nechápavé pohľady splužiakov a snažil som sa dospať, čo som preflámoval.

Ani som nepostrehol, kedy začalo zvoniť. Moju pozornosť upútal až človek, ktorý musel byť riadne odvážny, keďže si ku mne prisadol, čo mi jasne dával najavo vrzgot stoličky.

Zodvihol som hlavu aby som sa pozrel na toho samovraha.

„Ahoj,“ pozdravil ma môj spolu sediaci upír – Edward.
Pretočil som oči a opäť som sa zvalil na lavicu.
Hodina sa začala. Do triedy napochodoval učiteľ a na tabuľu začal písať čosi o rovniciach. Počul som ako si Edward vytiahol zošiť a ako doňho začal písať.

„Pán Swan,“ vykríkol zrazu učiteľ. Strhol som sa.
„Čo by ste rád?“ zamrmlal som a zodvihol som ubolenú hlavu.
„Och, ja som váženého pána zobudil. Tak prepáčte, ale keď ste už hore, mohli by ste nám prísť vypočítať tento príklad,“ ukázal na tabuľu.
„Veď viete, že ho neviem.“
„To bude 5.“
Kývol som rukou, že mi je to šumafuk a hlavu som si podoprel rukami.
„Ak to bude naďalej takto pokračovať. Z môjho, ale aj z iných predmetoch prepadnete.“

V jeho tóne už nebola žiadna zlosť, len zvedavosť a ochota pomôcť. Ale ja som tvrdohlavý idiot, mne nejde pomôcť!

„A čo s tým mám robiť?“ spýtal som sa nezaujato.
„Učiť sa. Ja viem, že nie ste hlúpy, iba lenivý. Alebo je v tom čosi viac?! Máte nejaké problémy?!“
„Samozrejme, že nie,“ zaklamal som.
Keby si vedel...
„Tak sa potom pre Boha preberte!“

Vzal do rúk kriedu a vyvolal iného študenta.

„Prečo to robíš?“ opýtal sa Edward, ale oči nespúšťal zo svojho zošita.
„Prečo robím čo?“
„Ty vieš. Prečo sa v noci normálne nevyspíš, ale vždy niekde lietaš?! Prečo sa aspoň nesnažíš, niečo naučiť?!“
„Ty mi máš tak čo vyčítať! Nestaraj sa, čo robím. Nerobím to, len tak z rozmaru. Na všetko je dôvod, ktorý tebe nebudem vysvetľovať!“
„Dobre, mne nemusíš, ale čo Bella?“
Otočil som sa priamo na neho a pozrel mu do očí.
„Teraz sa o ňu zaujímaš? Kde si bol pred 16 rokmi? Kde ste boli všetci?!“
„Už som sa ospravedlnil. Naozaj je mi to ľúto...“ 
„Ľútosť nič nevyrieši.“

Vytiahol som z tašky prvý zošit, čo sa mi dostal pod ruku a začal som doň prepisovať príklad z tabule. Ak by som mal možnosť, odsadol by som si, niekam inam. Túto hodinu však musím vydržať. Vlastne, to nebolo ani také ťažké. Edward neprehovoril ani slova a ja som aj tak, väčšiu časť hodiny predriemal. 

Celý deň však prebehol na môj vkus až príliš pomaly.

Po vyučovaní som sa stretol so svojimi „psíkmi“ za telocvičňou, kde sme ešte dosť dlho čakali na Darena, ktorý ostal po škole kvôli nenapísanému referátu.

Chrbtom som sa opieral o stenu a letmo som pokukoval po okolí. Potom som niečo zacítil. Už dlhšie ma to sledovalo a teraz sa to veľkou rýchlosťou prihnalo ku mne.

„Čo si urobil Alice?“ zvolal blonďavý upír a pritlačil ma k stene.
„O čom to melieš? Ja som jej nič nespravil!“
„Netrep hlúposti. Povedala mi o tom, čo sa stalo ráno. Prečo si ju tak trápil?!“

Vtedy mi to došlo. Jasper!

„Počuj, je to zložité. Ja viem, že som jej odmietol podať ruku, ale bolo to pre jej dobro...“
„Nerozumiem ti.“

Rukou som stíšil, čoraz väčšie vrčanie svojich kamošov. „Upokojte sa, to je v poriadku.“

„Jednoducho mám dar. A ten dar je nebezpečný. Nielen pre mňa, ale aj pre iné bytosti s nejakou schopnosťou. Preto som sa jej neodvážil dotknúť.“

„Edward mi povedal, že si štít. Tak prečo mi klameš?“
„Ja neklamem.“
„Naozaj?“

Silnejšie sa do mňa zaprel. Pocítil som ako za mnou pukla stena. 
„Teda nie tebe...“
„Mne nie, ale Edwardovi áno?
Videl som ako sa Sam chystal zakročiť, keď k nám z diaľky doľahol napol vydesený, napol rozčúlený hlas.

„Nechaj môjho syna na pokoji!“ zavrčal Edward. V okamihu stál vedľa mňa aj s Alice.
„Jasper, pusť ho. Ja sa nehnevám. Nechaj ho tak,“ dohovárala mu.

„Prosím, nenúť ma ublížiť ti,“ zaprosil som a upokojujúcu som ho chytil za rameno.

A to bola asi tá najväčšia chyba v mojom živote.
Celou rukou mi prešla elektrická vlna. Zalapal som po dychu. Už som necítil Jasperove kŕčovito zovreté ruky, ale ruky niekoho iného. Pridržiavali ma, len nejasne som vnímal okolie. Zosúval som sa popri stene až na kolená. Rukami som si prikryl hlavu a snažil som sa nevnímať tú hroznú bolesť, ktorá mi v nej vystrelila.

Tento známy pocit... Presne ako pred pár rokmi. Akú schopnosť som to len do seba opäť dostal?

______________________________________________________________________________________________________________

Prosím o zasypanie komentármi. Páči sa? Nepáči sa? Mám pokračovať? Alebo nie... To je len na vás. Vôbec mi nevadí väčší počet smajlíkov. Ďakujem...

moje shrnutie

3. kapitola - 5. kapitola

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 4: