Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 5

09.07.2010 (09:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1714×

5. KAPITOLA - NENECHÁVAJ MA SAMÉHO!

Pohľad: Edward

„Damián, čo ti je? Prosím odpovedz!“

Strach, ktorý som vtedy pocítil, ma naplnil toľkou hrôzou, až som miestami prestával racionálne uvažovať. Bezmocne som sledoval, ako môj syn zápasí s niečím, čo som nedokázal zastaviť.

„Čo sa to deje?“ opýtala sa Alice, ktorá sa rovnako strachovala o Jaspera. Ani jeden z nich na tom nebol dobre. Jasper sa ledva držal na nohách, no Damián ledva dýchal...

„Musíme ho zobrať do nemocnice!“ Pomaly som ho zdvihol zo zeme.

„To nemôžeme. Nezabúdaj, že je poloupír. Nevieme, čo by mohli doktori urobiť, ak by zistili, že s ním nie je čosi v poriadku,“ pripomínala.

Rovnako ako ja Damiána, aj Alice Jaspera podoprela. Kráčali sme k autu.

„Edward,“ zašepkal so značným premáhaním, „nie do nemocnice.“

„Neboj sa. Nepôjdeme do nemocnice.“

Nohy sa mu ledva preplietali. Občas som ho musel zachytiť, inak by skončil na zemi. Neustále som mu kládol, často aj nezmyselné otázky, len aby som ho udržal pri vedomí.

„Kde ho beriete?“ ozval sa za nami jeden z tých vlkodlakov.

Báli sa o neho. Bol som rád, že si našiel takých priateľov.

„K nám. Ak môžete, povedzte Belle, aby prišla za nami. Bývame kúsok od Oron street, prvá odbočka vľavo, smerom k lesu,“ vravela Alice a odtiahla Jaspera k svojmu autu.

My sme museli prejsť cez plné parkovisko zazerajúcich ľudí. Už sme boli takmer pri aute, keď sa pred nás postavil hnedovlasý chlapec, približne v Damiánovom veku.

„Tak čo Swann? Konečne ti dal niekto na držku?!“ Idiot, ktorý sa to opovážil vysloviť, okamžite zmeravel a šokovane si ma premeriaval.

„Hádam ty, Cullen?“ smial sa.

„Nie, ty imbecil a radím ti, aby si uhol z cesty, kým neskončíš na chirurgii.“

Stál tam ako prikovaný a oči sa mu neveriacky rozšírili.

„Nepočul si?“ zavrčal som.

Na toto som naozaj nemal čas.

„Kto to tu podripuje, Mike?“ ozval sa tušim Jared, „uhni z cesty, lebo ťa tak doriadim, že ťa ani vlastná mať nespozná.“

„Nevedel som, že so sebou všade vláčiš bodygardov!“

Pomaly začal cúvať. Otvoril som dvere auta a Damiána opatrne uložil na zadné sedadlá. Sadol som si na miesto vodiča a naštartoval.

Domov som to hnal ako víchrica. Občas som sa obzrel dozadu, no to, čo som tam videl, sa mi ani v najmenšom nepáčilo. Srdce mu bilo čoraz pomalšie, akoby už dávno vzdalo boj o jeho život. Dupol som na plyn.

O pár minút som bol pri dome. Carlise vybehol z dverí a pomohol mi dostať Damiána z auta.

„Alice mi volala. Vraj je to vážne. Čo sa stalo?“ pýtal sa medzitým, ako sme sa ťahali hore schodmi.

„Vôbec neviem. Jasper bol nahnevaný, pritlačil Damiána k stene a potom ho chytil za plece. Obaja na malú chvíľu stratili vedomie. Jasper sa o pár sekúnd prebral. Okrem toho, že je vyčerpaný, mu nič nie je, ale...“

„Edward, upokoj sa. Bude to dobré,“ tíšil moje hysterické rozprávanie.

Namierili sme si to do mojej izby a Damiána uložili na posteľ.

Carlise si sadol k nemu a priložil mu ruku k čelu.

„Má horúčku. Choď pohľadať nejaké studené obklady.“

Otvoril som skriňu a povyťahoval uteráky. V kúpelni som ich namočil do studenej vody a ponáhľal sa za Carlisom.

„Tu sú,“ podal som mu ich.

Jeden mu položil na čelo a ďalšie dva na ruky.

„Tak, čo mu je?“

„Okrem toho, že mu tak pomaly bije srdce, je celkom zdravý. Musím mu vziať krv a dať ju na analýzu.“

„Je to bezpečné?“ opýtal som sa.

„Rozbor budem robiť ja sám, ale neviem, čo sa môže stať. Možno má kožu rovnako tvrdú ako my a odber nebude možný.

„Skús to!“

Carlise odbehol do svojej pracovne. Ja som si sadol na jeho miesto.

„Edward,“ zašepkal Damián a horko ťažko sa snažil roztvoriť oči.

„Som tu.“ Naklonil som sa bližšie, aby som ho lepšie počul.

„Nenechávaj ma samého.“

„Nenechám.“

Chvíľu na mňa hľadel a potom s hlasným zasyčaním opäť zatvoril oči.

Stisol som mu ruku. „Čo mám robiť?“ pýtal som sa sám seba. Nedokázal som nič iné, iba tu sedieť a pozerať sa, ako môj syn trpí. Prečo mu nedokážem pomôcť?!

„Tak, už som tu.“

Carlise podišiel k posteli a prisadol si ku mne. Vytiahol lekársku ihlu a z pravej ruky mu zložil obklad. Chvíľu hľadal vhodnú žilu a potom zatlačil. Ako sme obaja očakávali, ihla sa zlomila. Sklamane sme sa na seba pozreli. Nie len ja, ale aj Carlise bol bezradný.

Po nasledujúcich dvoch pokusoch sme to obaja vzdali. Carlise odišiel v pokoji rozmýšľať do vedľajšej miestnosti. Ja som ostal v izbe ako dozor. Jednak preto, lebo si to Damián želal a aj preto, lebo som ho v takejto situácii nedokázal nechať samého. Jeho stav sa menil z minúty na minútu.

Raz sa zdalo, že mu horúčka ustupuje. Inokedy zas, že sa to iba zhoršuje. Raz bol celý rozpálený a o malú chvíľu som ho nedokázal uhriať, ani pod siedmimi prikrývkami.

Práve som sa prechádzal pri okne, keď som zbadal, ako sa pred dom nahnalo Belline auto. Vybehla z neho celá bez seba. Počul som jej vyplašený hlas a potom hlasitý dupot po schodoch. O pár sekúnd sa dvere rozleteli a ona vbehla dovnútra.

Pohľad: Bella

Stála som vo dverách ako obarená. Toto som už raz videla... Presne ako vtedy...

„Čo sa stalo?“ vypustila som zo seba a sadla som si na posteľ. Edward podišiel ku mne a položil mi ruku na rameno.

„Ja neviem, Bella.“

„Prečo ste to tajili?!“ ozvala sa za našimi chrbtami Alice, "mohli sme tomuto všetkému predísť."

Obaja sme sa otočili.

Hneď som pochopila na čo naráža.

„Damián si vami nebol istý a ja som nemala najmenšie právo ho o niečom presviedčať.“

„Počkať! O čom sa tu bavíte?!“ prerušil náš nepochopený rozhovor Edward.

Pomrvila som sa na mieste a trocha neisto som začala vysvetľovať: „Damián nie je štít. Vlastne je, ale nie je to jediná vec, ktorú dokáže.“ Nevedela som ako pokračovať.

Alice to za mňa dokončila. „Mohol by čítať myšlienky alebo vidieť budúcnosť, ak by sa nás dotkol. Nemusel by to chcieť. Jednoducho sa to stane. Rovnako ako s Bellou. Damián nevedel, že má nejakú schopnosť, až do toho dňa, kedy si ju vzal od Belly. No a preto, keď sa dotkol Jaspera, stalo sa to, čo sa stalo. Nechtiac na seba prevzal jeho dar.“

Edward na nás hľadel, akoby sme mu práve oznámili, že zomrel jeho milovaný pes.

„Prečo mi klamal?“

„Ešte sa pýtaj,“ vyletela som naňho, „celý jeho život si bol preč a zrazu sa tu len tak objavíš a prevrátiš nám život hore nohami. Je pochopiteľné, že ti nedôveroval. Ani ja som ti nedôverovala.“

Moje slová ho zasiahli presne na to najcitlivejšie miesto. To som nechcela. Aj keď som si to nemohla a nechcela priznať, kdesi v hĺbke duše, som ho ešte vždy milovala.

„Prepáč,“ zašepkala som.

„Dostane sa z toho?“ ignoroval moje ospravedlnenie.

„Áno, ale neviem, ako dlho to potrvá. Vtedy ho to prešlo za necelý deň.“

„Tak nám nezostáva nič iné, len čakať...“

Pohľad: Damián

Po nekonečne dlhých hodinách začala bolesť ustupovať. V najhoršom stave bola asi ruka, ktorou som sa Jaspera dotkol. Mal som pocit, akoby mi ju niekto zlomil najmenej päťkrát.

Nejasne som okolo seba vnímal rozhovory. Potom všetko utíchlo a mne sa podarilo roztvoriť oči. Izba, v ktorej som sa nachádzal, mi nebola ani v najmenšom známa, no muž, ktorý pri mne sedel, áno.

„Bol si tu po celý čas?!“ opýtal som sa zachrípnutým hlasom.

Edward zodvihol hlavu od svojich topánok, ktoré už hodnú chvíľu prepaľoval pohľadom.

„Povedal si, aby som ťa nenechával samého. Tak som ostal.“

Poďakoval som mu, hoci som si vôbec nepamätal, žeby som ho o niečo také požiadal.

„Ako ti je?“

„Už lepšie. Asi by som ti mal podať nejaké vysvetlenie.“

Rukami som sa zaprel do postele a snažil som sa posadiť. Po jednom márnom pokuse som radšej ostal ležať.

„Netreba. Bella mi to vysvetlila.“ Tvár sa mu stiahla sklamaním.

„Hneváš sa, že som ti klamal?!“ opýtal som sa takú samozrejmú vec.

„Nie. Viem, prečo si to urobil a chápem to. Len mi je ľúto, že mi neveríš. Napriek všetkému si môj syn a ja chcem vedieť, čo sa s tebou deje. Nevieš si ani len predstaviť, ako som sa bál.“

„Naozaj?!“

„Samozrejme. Videl si už upíra dostať infarkt? Ja som ho dnes skoro dostal,“ zasmial sa.

„A čo Jasper? Je v pohode?!“

„Áno, len je dosť zmetený z toho, že nedokáže používať svoju schopnosť.“

„To prejde. O pár dní bude ako predtým. A akú to má vlastne schopnosť?!“

„Dokáže vnímať emócie a meniť ich podľa potreby.“

„No tak to je perfektné. Takže teraz budem, čosi ako bútľavá vŕba,“ uvažoval som.

„Asi áno. Nič necítiš?“

„Ešte nie. Keď som na seba prevzal maminu schopnosť, prejavilo sa to až o pár týždňov. Takže na teraz mám pokoj.“

Edward prikývol a zhlboka sa nadýchol.

„Ja viem, že ničím, čo urobím, ti nemôžem vynahradiť tie roky, keď som pri tebe, ani Belle nebol, ale prosím, môžeme byť aspoň priateľmi?“

„Ja neviem, Edward. Aj napriek všetkému, čo si pre mňa dnes urobil a za čo som ti samozrejme veľmi vďačný, nemôžem ti odpustiť. Nemôžem. Zatiaľ nie.“

Oči mu potemneli smútkom.

„No môžeme to skúsiť ako priatelia, ale nič viac neočakávaj...,“ dokončil som myšlienku.

Prikývol a postavil sa k skrini. Vytiahol z nej nejaké biele tričko s nápisom a čierne rifle.

„Mal by si sa prezliecť, ak sa na to cítiš sprcha je vedľa,“ ukázal na druhé dvere v miestnosti a potom odišiel.

Pomaly som vstal. Bolesť som už takmer vôbec nevnímal. Vzal som si veci a šiel sa osprchovať. Studená voda pôsobila na moje rozpálené telo ako balzam. Obliekol som sa a uterák si prehodil cez plecia. Z roztrapatených vlasov mi padali kvapky a nepravidelným prúdom stekali po mojej tvári. Sadol som si na posteľ a rozmýšľal.

Dnes som sa dozvedel niečo zvláštne. Aj preto, som už k Edwardovi necítil takú veľkú nenávisť, ako na začiatku. Spomínal som na to, ako som sa počas noci párkrát prebral. Nedokázal som otvoriť oči, ale vnímal som, čo sa okolo mňa dialo. Hoci Edward nemohol vedieť, že som ho počul, nezdalo sa mi správne mlčať o tom, čo hovoril.

Čo mám robiť? Ak mu začnem dôverovať a sklame ma... Nie! Nesklame...

____________________________________________________________________________________________________

Chcela by som dať do pozornosti moju novú poviedku Navždy trinásťročný. Ak by si niekto našiel čas, bola by som veľmi rada, ak by si ju prečítal a okomentoval. Veľmi mi záleži na vašich názoroch. Samozrejme aj k tejto poviedke.

4. kapitola - 6. kapitola

MOJE SHRNUTIE

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 5: