Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 6

02.08.2010 (20:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1467×

6. kapitola - spoveď

Z nekonečných myšlienok ma vytrhlo tiché zaklopanie. Očami som zaletel na pootvorené dvere.

„Môžem?“ ozval sa odtiaľ nesmelý ženský hlas.

Po mojom súhlasnom mrmlaní sa v štrbine objavila postava, ktorú som ani na pohľad, ani po hlase vôbec nespoznal.

V rukách držala malý prenosný stolík so sendvičmi a pohárom coly. Všetko to položila na posteľ vedľa mňa a prisadla si.

„Neviem, aký druh potravy uprednostňuješ. Tak som pre istotu priniesla aj toto.“ Ukázala na druhý väčší pohár, ktorý bol doteraz prikrytý servítkou. Zodvihol som ju a s lačným výrazom v tvári som sledoval jeho obsah.

Vôbec som si neuvedomil, aký dlhý čas prešiel od môjho posledného lovu. Rýchlo som schytil pohár s tou lahodnou červenkastou tekutinou a hltavo som sa napil.

Ani trocha som si neuvedomoval, čo práve robím a najmä, ako to robím.

Po tom, čo som včera prežil, by ma ľudské jedlo nedokázalo nakopnúť k životu. Potreboval som niečo iné... Niečo, ako toto.

Rukou som si utrel ústa, ale pohár som nespúšťal z ruky.

Zahanbene som sklopil oči. Čo si to o mne teraz pomyslí? Prvé stretnutie... Musel som urobiť dojem...

„To je v poriadku,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku a s úsmevom mi vzala prázdny pohár z ruky.

„Ja som Esme. Carlisova manželka,“ predstavila sa.

„Teší ma.“

Prezrela si ma od hlavy, až po päty a potom spokojne pokývala hlavou. „Tak veľmi sa s Edwardom podobáte. Všimol si to niekto? Okrem nás.“

„Zrejme nie.“

Poobzerala sa po miestnosti a potom si povzdychla.

„Dobre, tak ja ťa tu teda nechám. Daj si na čo máš chuť a potom príď za nami do obývačky. Ešte ťa musíme zoznámiť s Emmettom.“  Opäť si povzdychla, ale tentoraz som v tom videl skôr iróniu, než zvyk.

Vstala a s úsmevom na perách za sebou zabuchla dvere.

Chvíľu som hľadel na tie sendviče a potom som do jedného zahryzol. Nepopieram, že krv mi chutí oveľa viac, ale ani toto nie je zlé.

Hneď, ako som dojedol, sa opäť zabuchli dvere na izbe a ja som si to hnal dole schodmi do miestnosti, odkiaľ sa niesli viaceré hlasy.

Práve som zoskočil z posledného schodu, keď mi ktosi vletel do náručia.

„Vieš, ako hrozne som sa  bála?“ vzlykala.

„Ale mami. Veď mi nič nie je,“ upokojoval som ju a pomaly od seba odťahoval.

„Ty vieš, že by som neprežila, ak by sa ti niečo stalo.“

Obzrel som sa po niekom, koho som ešte nepoznal. Až som narazil na veľkú kopu svalov, ktorá hneď na prvý pohľad prezrádzala, že bude posledný člen rodiny. Tvár mal priateľskú a úsmev, ktorý mu neschádzal z tváre ma čiastočne utvrdzoval v tom, že to bude rovnaký pohoďák ako ja.

„Ja som Emmett,“ natiahol ku mne ruku.

S neistotou som hodil očkom po Edwardovi, akoby som si pýtal povolenie. Prikývol a tak som mu ruku podal. Neviem, čo som vlastne čakal, ale keď sa nič nedialo s úľavou som si vydýchol. Nemá žiadnu schopnosť – nebudem ju mať ani ja. Chválabohu.

„Takže teraz už poznáš celú rodinu. Dúfam, že časom ju budeš pokladať za svoju,“ prerušila ticho, ktoré nastalo na dlhú minútu Esme.

Prikývol som a potom sme sa vrátili k ľahším témam. Počasie... Nie len žartujem! Tou ľahšou témou bol odchod mojich kamošov na akési cvičenie. Neviem, čo to presne malo byť, ale vraj, že ho absolvujú každý polrok. Samozrejme iba vlkodlaci. Čudné na tom je, že mi nikto, nič podobné nespomenul alebo som len zabudol?

„Mám ti poslať srdečné pozdravy od všetkých a prajú ti skoré uzdravenie,“ predávala odkaz Alice.

„Boli tu?“

„Áno. Viackrát, ale hneď skoro ráno museli odísť. Vraj sa celý ten výlet, či čo je to, pokúšali presunúť, no už to nebolo možné.“

V myšlienkach som sa zasmial nad predstavou, ako prehovárajú vodcu svorky, aby presunuli plánovaný tréning kvôli jednému upírovi! Zdôrazním slovo upír!

„A vôbec, ako to vlastne bude s nami? Veď sme predsa dve rozdielne rasy. Nemajú žiadne výhrady, že sme im narušili ich pokojný a bezstarostný život?“ opýtal sa Carlisle.

„Ich život nikdy nebol a ani nikdy nebude bezstarostný a pokojný už vôbec nie. Pokiaľ nikoho nezabijete, tak nebudú žiadne problémy. Zaručil som sa za vás a im to stačí. Zatiaľ...“

„Tak teda dobre,“ uvoľnene sa usmial. „No mám ešte jednu otázku. Mohol by si mi zodpovedať na pár ďalších otázok?“

„Ohľadne čoho?“

„Zaujímalo by ma viacero vecí...“

„Carlisle je proste blázon do vedy,“ prerušil ho Emmett, „ale bohužiaľ mu došli pokusné králiky.“

Tým chcel povedať čo? Že ja som na rade?

„Takto to nie je,“ bránil sa Carlisle, „iba ako som povedal, zaujímalo by ma pár vecí.“

„To nie je dobrý nápad,“ odpovedala mu za mňa mama.

Vedela, ako nerád rozprávam o veciach, ktoré sa ma priamo týkajú. Vlastne sa nerád rozprávam celkovo o mojom súkromí.

Carlisleova tvár trocha pobledla, ak sa to vôbec ešte dá a v jeho očiach pomaly dohrávali plamienky šťastia. Nahradilo ich nekonečné more sklamanie.

Nemohol som sa na to pozerať.

„To je v poriadku. Kedy chceš začať?“

Zdvihol hlavu. „Naozaj?! Teda, ak ti to nevadí aj hneď.“

„Tu?“

„Môžeme ísť do pracovne.“ Ani to nedopovedal a už ma ťahal schodmi do jednej z izieb.

Za sebou som počul tichý šepot a potom hrmotný Emmettov smiech. „Pomoc! Z Carlisla je opäť cvok! Má nový objav, chudák Damián. Keď ho raz Carlisle dostane, už nikdy ho nepustí zo svojich temných spárov.“

Dobre vedel, že ho počujem. S tým aj počítal. Už viem, prečo rovnako, ako teraz Carlisle aj Esme prevracala oči, keď spomenula zoznámenie s ním.

V izbe si Carlise sadol za písací stôl a ja som sa mal usalašiť oproti nemu.

„Ehm, nemohli by ste si presunúť stoličku takto? Ukázal som pred seba. „Teda chcem povedať, že mi to pripadá skôr ako výsluch než rozhovor.“

„Samozrejme,“ odvetil skoro okamžite. A presunul sa oproti mne, len so zmenou, že tentoraz nám v očnom kontakte nebránil stôl naložený hrbou kníh, až po strop. Rovnako, ako v ordinácii.

„Tak, čím začneme?“

„No najskôr by som ťa chcel uistiť, že nič z toho, čo povie Emmett, nesmieš brať vážne. A takisto ťa chcem za všetkých požiadať, aby si nám nevykal. Ja osobne sa potom cítim starý. Takže urobíme to takto,“ povedal a vytiahol spod jednej knihy notes a ceruzku.

„Budem ti klásť otázky a zapisovať odpovede. Môže byť?“

Prikývol som.

„Tak teda dobre. Začneme pekne po poriadku. Ako prebiehal tvoj pôrod?“

„Na to, by si sa mal spýtať skôr mami, ale podľa toho, čo mi hovorila, bol to pôrod ako každý iný. Nič nezvyčajné.“

„Kedy ste zistili, že si... No... Ehm... Že nie si tak celkom človek?“

„Ešte ako bábätko som stále plakal... od hladu. Niežeby som nemal, čo jesť. Len nebola to strava, akú som potreboval a tak mama vyskúšala niečo iné.“

„Aha,“ pokýval hlavou. „Takže aj teraz musíš piť krv?“

„Áno. Musím a dosť často. Inak sa neviem ovládať.“

„Ako to myslíš?“

„Stalo sa to iba raz. Dlhší čas som nebol na love a práve vtedy, ako na potvoru sme mali hodinu biológie. Preberali sme krvné skupiny.“

Carlisle znova pokýval hlavou. „Keď sa prvé dievča pichlo do prsta, skoro som to nevnímal, no keď to začali robiť všetci ostaný, smäd sa staval neznesiteľným.

„Čo si urobil?“

„To nie ja. Ja som nebol schopný ani dýchať. Sam ma odtiaľ dostal. Už ani neviem na čo sa vyhovoril, ale keby to vtedy nespravil... Neviem, čo by sa mohlo stať... Čoho by som bol schopný...“

„Takže krv ťa láka rovnako ako nás,“ konštatoval Carlise.

„Dalo by sa to takto povedať.“

„Takže, ako som pochopil musíš piť krv, ale zároveň aj jesť ľudské jedlo. Z toho ste asi vydedukovali, že si niečo medzi upírom a človekom. Dobre tak ďalej. Čo spánok? Edward mi spomínal, že toho veľa nenaspíš.“

„Nespím veľa, ale nie preto, že by som nemohol. Len...“ nachvíľu som sa odmlčal.

Je vôbec dobré hovoriť mu toľko vecí?

„Len čo?“ posmeľoval ma k odpovedi.

„Len často mávam nočné mory. Skoro každú noc. No keď zaspím, až nad ránom alebo dospávam cez deň, nesníva sa mi nič.“

„Aké sú to sny?“

„Aké sú asi nočné mory?! Veľmi živé.“

„Opíš mi to.“

„Na začiatku sa ocitnem na nejakom známom mieste. Všetko je v poriadku. Cítim sa skvele. Plný života a potom sa niečo stane a ja som na celkom inom mieste. Tmavom a desivom. Nedokážem sa pohnúť, nemôžem vykríknuť. Nikto mi nepomôže...“ Cítil som, ako sa mi začali triasť ruky. „Vždy to končí smrťou. Mojou smrťou! Najhoršie na tom je, že ja neviem rozoznať sen od skutočnosti. Všetko je také reálne, také bolestivé. Aj po prebudení mám pocit, akoby mi niekto zvieral krk.“

„Po prvýkrát som rád, že ja spať nemôžem.“

„Nedokončíme to neskôr? Som unavený,“ povedal som dúfajúc, že ďalším podobným otázkam sa vyhnem.

„Prosím, už len jedna otázka a nechám ťa na pokoji,“ prisľúbil.

„Tak dobre...“

„Čo tvoja sila a rýchlosť?“

„To závisí od okolností a nálady. Ak som nahnevaný dokážem do úderu vložiť takú silu, že by som pokojne dokázal päsťou preraziť stenu. Schopnosti využívam, ak je to potrebné, ale nie veľmi často. Som na pol upír, ale stále aj na pol človek. Môj mozog nezvládne neobmedzene spracovávať obrovskú rýchlosť alebo silu. Ak používam schopnosti vypýta si to aj svoju daň.“

„A tou je?“

„Povedal si, že...“

„Ja viem. No tak ešte jedna otázka. Prosím.“ Nahodil prosebný výraz.

„No čo už s tebou. Tá daň je pamäť, ktorá sa mi v malých množstvách vytráca. Každý občas zabúda. No moja teória znie, že čím viac schopnosti budem mať, tým menej si budem pamätať.“

„Ako si na to prišiel?“

„Povedal som. Je to len teória. Už môžem ísť? Som unavený...“

„Samozrejme,“ odvetil s veľkým premáhaním a šiel ma odprevadiť do Edwardovej izby.

„Bolo by dobré, ak by si túto noc ostal u nás na pozorovanie. Bella s tým súhlasila.“

„Už odišla?“

„Áno, musela ísť do práce, ale zajtra ťa príde vyzdvihnúť.“

„Nebude to Edwardovi vadiť?“

„Určite nie. On aj tak nespí.“

„A tú posteľ tam má potom na čo?“ vyzvedal som.

„Opýtaj sa ho,“ odvetil Carlisle a pomalými krokmi si to mieril späť do pracovne.

Otvoril som dvere. Edward sedel na malom koženom kresle pri okne. Zízal z neho na trblietavé kvapôčky dažďa, ktoré sa ľahko kotúľali po zarosenom skle.

„Môžem?“ opýtal som sa. Prikývol. Vošiel som a pomaly zatvoril dvere. Ruku som ešte držal na kľučke, keď sa od okna nečakane ozval s čudným konštatovaním.

„Takže to preto...“

„Hmmm?“

„To preto v noci nespíš!“ dokončil myšlienku.

„Počúval si nás?“ opýtal som sa, aj keď som dopredu poznal odpoveď.

„Som upír nie? A počujem Carlisleove myšlienky.“

„Aha,“ odpovedal som a sadol si na posteľ. Edward naďalej zízal kdesi do neznáma, neotáčal sa.

„Takže ťa dnes večer musím udržať hore?“

„Mohol by si.“

Konečne sa otočil. „Tak poď, chcem sa s tebou porozprávať.“

5. kapitola - 7. kapitola - moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 6: