Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 9

25.09.2010 (09:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1546×

9. kapitola - It was only my fault!

„Dva dni, Alice. Už sú to dva dni. A on sa v škole ani neukázal. Bella mi neberie telefon a on ho má radšej vypnutý!“

Edward sa prechádzal po izbe a jedným okom sledoval svoju malú sestru sediacu na mäkkej posteli.

„Musíš uznať, že si to trocha prehnal. Ty sám si mu podvedome vyťahoval myšlienky, ktoré si chcel vidieť. Načokoľvek si si pomyslel, on ti to musel ukázať. A bol by naozaj hlúpy, ak by si nevšimol, čo si urobil.“

„Alice. Pochop ma, to sa nedalo zastaviť. Ty si ani nedokážeš predstaviť, ako rád by som na tie hrozy, čo som vtedy videl, zabudol. Ale nejde to. Ani vtedy to nešlo."

„Ja ťa chápem, ale predstav si seba na jeho mieste. Tú doveru, čo si doteraz získal, si před včerom vrelo zahodil.“

Pomaly sa postavila a podišla k Edwardovi. Tuho ho objala.

„Nemám rada, ak sa trápiš!“

„A čo mám podľa teba robiť? Pohnojil som to tak, ako ešte nikto v celej hystorií hnojenia. Ja prosto nie som dobrý otec a ani ním nikdy nebudem.“

„To nie je pravda a ty to dobre vieš. Potrebuješ len trocha cviku.“

 ♦♦♦

Tiché brúsenie kovu o ľad sprevádzalo Damiána jeho tichými myšlienkami. Očami neprítomne hľadel na ľudí náhliacich sa k bránke súpera. Hokejky sa všemožne bili o puk, až kým nezaletel do bránky popod nohu nevšímavého brankára. Na jednej strane sa halou niesli  naštvané nadávky na druhej víťazní pokrik.

Sklamane pozrel na svoju starú hokejku opretú o vedľajšie kreslo a s povzdychom si zaboril tvár do hrejivých dlaní. Zotrval tak, kým odtiaľ všetci diváci i hráči odišli a potom ľahko vkorčuľoval na vybrúsený ľad.

Najskôr si spravil pár kolečiek a potom sa vrátil po hokejku a puk. Prikorčuľoval k mantinelu a jediným úderom ho poslal na druhú stranu. Puk však neostal v bránke, kam pôvodne smeroval, ale šmikom ju ťahal, až kým nenarazil na tvrdú stenu.

Damián sa pousmial a prikorčuľoval k puku. Hokejkou ho vytiahol spod bránky a jednou rukou ju pritiahol späť na jej miesto.

Hneď na to však zbystril pozornosť, keď na chodbe ktosi snažiac sa na seba upozorniť, slabo zakašľal. Zvuk korčulí narážajúcich na podlahu sa mu priniesol do uší ešte před tým, ako tá osoba vkročila na ľad. Zahľadel sa smerom k jedinému východu a zároveň aj vchodu, ktorým sa už o chvíľu prepchávala známa postava.

Damián tomu už nevenoval pozornosť a spolu s pukom sa náhlil na miesto, z ktorého strieľal. Vôbec mu nevadilo (alebo sa tak aspoň tváril), že kurčuľuje priamo k Jasperovi, ktorý tam strnulo zakotvil.

„Poslal ťa Edward?“ opýtal sa chladne.

Jasper pokýval hlavou. „Prišiel som len korčuľovať.“

Damián sa na neho neveriaco pozrel s väčším dôrazom na jeho nohy.

„Vieš sa korčuľovať?“

„Jasné,“ uistil ho Jasper a aby mu to potvrdil, urobil nepatrný pohyb ľavou nohou.

Damián sa zaškeril a povedal: „Tak veľa šťastia.“ Začal sa venovať puku, ktorý si striedavo prihrával zo strany na stranu.

„No dobre,“ zaskučal Jasper za jeho chrbtom, „na korčuliach som v živote nestál.“

Damián potlačujúc smiech sa za ním otočil a zhlboka sa nadýchol.

„Takže ťa poslal Edward,“ vydýchol a pohľadom prepaľoval jeho zlaté oči.

„Nie, neposlal.“ Nevinne na mňa mrkol. „To Alice,“ dodal napokon.

V tej chvíli, ako to povedal, mu vo vrecku zavibroval mobil a on ho s nevôľou vytiahol.

Prečítal si správu, ktorá mu prišla a mobil zastrčil späť do nohavíc.

„Alice?“ hádal Damián. Trafil sa celkom presne.

„Píše, že som idiot,“ vysvetľoval a pokrčil plecami.

„Ale uprímny idiot,“ obraňoval ho.

„Tak keď som ja, chudák, nútený vlastnou ženou postaviť sa na korčule už tu, nebolo by zlé, ak by ma niekto naučil korčuľovať.“

Damián sa zasmial nad jeho vynaliezavosťou. Položil hokejku a postavil sa vedľa Jaspera. Nohou mu naznačil, čo má robiť a Jasper to po ňom zopakoval. Potom to šlo rýchlejšie a rýchlejšie, až po klzisku lietali skoro nadzvukovou rýchlosťou. No chvíľka nepozornosti zavinila rýchli spád udalostí.

Hore na tribúne nikým nespozorovaná osoba zazerala na chlapca krúžiaceho okolo mantinelu. Sústredila sa len naňho, jej zanietený pohľad ho prebodával ako tisícky včiel. Sledovala jeho dokonalé pohyby aj jemné kĺzanie jeho nôh.

Skoro by si ani nevšimla, že muž vedľa neho ju spozoroval a kvôli jeho nepozornosti vrazil do chlapca tak nešťastne, že ich oboch zrazil na zem. Dievčina sa prudko mykla, keď hľadela na to, ako si chlapec so syčaním vyťahuje nohu spod mužovho tela. A však upokojená jeho žiarivým úsmevom odtiaľ rýchlo zmyzla ako para nad hrncom.

„Nič ti nie je?“ opýtal sa Jasper a podal Damiánovi ruku.

Chitil sa ho za zápestie a Jasper ho vytiahol na nohy.

„To je v pohode,“ povedal, ale keď pristúpil na ľad, tvár sa mu skrivila bolesťou. „Alebo nie?“ Trocha zazmätkoval a pristúpil ešte raz.

„Alebo nie,“ zopakoval Jasper a držiac Damiána za ruku ho pritiahol k tribúne. Pozrel na miesto, kde predtým zazrel ten prízrak. Nik tam už nebol.

Damián si sadol na kreslo a Jasper sa rozvalil vedľa neho.

„Počuj, odkedy ste tu, mám neuveriteľnú smolu, čím to asi je?“ opýtal sa a vyzul si korčuľu spolu s ponožkou.

„Ou!“ Jasper nadvihol obočie a prezrel si Damiánov modrajúci členok.

„Nie je to vytknuté?“ opýtal sa.

Damián pokrútil hlavou. „Viem o čo ti ide, ale ku Carlisleovi ma nedostaneš! Zajtra to bude v poriadku.“

„Ako chceš!“ Jasper zdvihol ruky v obrannom geste. „K ničomu ťa nenútim.“

„Veď preto,“ zasyčal a členok vsunul do botasky. Potom si prezul aj druhú nohu a počkal na Jaspera, kým to spraví tiež.

O pár minút vyšli na chladný nočný vzduch. Jasper sa ponúkol ako odvoz a Damiána vzal domov.

„Nechápem, prečo nemáš vlastné auto,“ zagánil Jasper cestou.

„Nie každý na svete je miliardár,“ uškrnul sa.

„Nemáte na to?“ opýtal sa Jasper a pochybovačne mrkol na Damiána v spätnom zrkadle.

„Mám všetko, čo potrebujem. Nemusíš sa báť. Po aute netúžim. Okrem toho, že sú to len hlúpe náhrady lenivých nôh, sú aj nebezpečné a…“ V prostriedku vety sa zasekol.

Jasper ho doplnil. „A tiež môžu niekomu vziať život. Na to si myslel?“

„O tomto sa s tebou nebudem baviť.“

Jasper prudko zastavil, až s obydvoma myklo. „A s kým?“

„S nikým.“

„Nezabúdaj, že ja som cítil presne to, čo aj ty a to som vnímal iba tvoje spomienky. Odrážali len zlomok bolesti a utrpenia, ktoré si musel prežiť. Tušíš, čo som vtedy cítil. Vieš to nie? Ten pocit…“

„Prepáč, ale to nie je tvoja starosť,“ prerušil ho, akoby sa bál toho, čo mu chcel povedať.

Damián sa vyhýbal jeho pohľadu, ako len mohol.

„Ale je,“ oponoval mu Jasper. „Ty sa nenávidíš, priznaj to. Ale pochop, že ty si ju nezabil."

„Tak potom kto?“ zavrčal. „Kto?“ Rozhovor pomaly prerastal do hádky.

„Ja som tam bol, ja som jej nebol schopný pomôcť, ja som sledoval, ako mi umiera v náručí, ja som ju nechal zomrieť. Tak kto za to kurva môže, ak nie ja?“ Z očí sa mu drali potlačované slzy. Priložil si na ne svoju dlaň a zhlboka dýchal.

„Ja sa o teba len bojím. Nechcem, aby si spravil niečo neuvážené.“ Jasperov hlas znel nerozhodne, no myšlienka tej vety bola jednoznačná!

„Chceš zistiť, či sa nehodlám zabiť?! Preto ťa Alice poslala? Nie, až taký hlúpy nie som. Znova by mi to už nevyšlo.“

„Znova?“ Japer naňho vyvalil oči. Mal strach. Strach prameniaci z tých nebezpečných slov. Zhrozene sa pozrel na svojho synovca, ktorý si práve uvedomil, čo povedal.

„Tak som to nemyslel,“ snažil sa zahovoriť svoje prerieknutie.

„Ako inak sa to dá ešte myslieť? Preboha, nad niečim takým nemožeš uvažovať.“

„A prečo nie? Nemám na to právo? Tak kto potom má? Tvoja existencia je možno super, ale môj život bol už od začiatku boj o právo žiť normálne. Čo ak sa mi už nechce bojovať? Nemožem to jednoducho vzdať?

Oči mu sčernali od zúrivosti. Otvoril dvere auta a čo najrýchlejšie vystúpil. Jasper sa náhlil za ním, no Damián mu chladne odvrkol: „Nenamáhaj sa. Dnes to nebude.“

Jasper len nemo sledoval, ako sa od neho vzďaľuje. Nebol schopný akéhokoľvek pohybu.

♣♣♣

Damián prudko rozrazil vchodvé dvere. Ostal tam stáť s neprítomným pohľadom. Bella sa nadvihla zo sedačky, na ktorej ležala a zhrozeným pohľadom pozrela synovi do tváre. Bol bledý ako stena a oči mu pohltila temnota. Takýto pohľad u neho videla iba raz v živote a dúfala, že ho už nikdy nebude musieť uzrieť znova.

„Čo sa stalo?“ zašepkala, ledva sa počula. Neodpovedal, len neprítomne hľadel, kdesi pomimo ju.

„Tak čo sa stalo?“ opýtala sa hlasnejšie. Pozrel na ňu, plytko sa nadýchol a rozbehol sa ku schodom tak rýchlo, ako mu to len boľavá noha dovoľovala.

Bella nemeškala a urobila to isté, nasledovala ho až do jeho izby. Bol rýchlejší než ona. Kým tam prišla bola polovica skríň a políc rozhádzaná.

Neurobil to zo zúrivosti. On niečo hľadal.

„Čo hľadáš?“ opýtala sa. Neozval sa. Bella stála na mieste, hľadela, ako sa prehraboval v šuflíku. Keď sa na chvíľu zastavil, pozrela sa, čo drží v rukách.

Damián si prezeral nádhernú tvár anjela a pri tom sa usmial, ale úsmev po chvíli vystriedal trpký výraz.

Fotku pomaly mliaždil v rukách. Puklo sklo. Rezarolo mu prsty, ale on neprestával. Zo zavrených očí mu stekali pramienky slanej vody.

„Nenávidím ju,“ zašepkal. Bella sa presunula za jeho chrbát. Chcela niečo povedať, ale akoby zrazu onemela.

„Tak veľmi ju nenávidím!“

Bella sa mu snažila vytrnút napoly rozdrvenú fotku z rúk, ale nedarilo sa jej to. Nereagoval na svoje meno, ani na nič iné.

„Shon, tak prestaň!“ zvrieskla naňho. Nechcela kričať, ale nenašla iný spôsob ako ho dostať zo šoku.

Keď Damián začul svoje druhé meno, na malú chvíľu mu oči nadobudli znova krásnu modrozelenkavú farbu. Nikto ho neoslovoval týmto menom. Jediná, ktorá to robievala… Tá ho už nikdy nevysloví.

Pri tej myšlienke sa mu oči ponorili do ešte väčšej tmy. Bella sa mu znova pokúšala vytrhnúť fotku z rúk.

„Nenávidím ju! Nenávidím, nenávidím,“ opakoval. Bella na neho hľadela, slzy jej stekali z očí. Cítila sa taká bezmocná. Silno ho objala. To bolo jediné, čo mohla urobiť.

Obaja sa zviezli na zem. Bella tíšila jeho zvlyky i svoje.

„Ako to mohla spraviť? Ako ma mohla len tak opustiť? Mala ma vziať so sebou. Sľubila, že ma nikdy neopustí… Tak prečo ma tu nechala?“

Bella mu vzlykajúco povedala. „Prosím, nesmieš takto rozmýšľať. Zomrela by som, ak by sa ti niečo stalo.“

Viac sa na nič nepýtala, nič nevravela, jednoducho bola pri ňom. Bola tam preňho a vždy bude.

Je jedno, ako sa s nimi bude život zahrávať. Vždy bude stáť po jeho boku, keď ju bude potrebovať.

Nie je doležité, aby matka v ťažkých chvíľach čosi vravela alebo robila… Občas stačí, ak len stojí a mlčí, stačí, ak je tam, kde ju jej dieťa potrebuje.

♦♦♦

Dievčina hľadela cez oblok do tmavej izby. Zvieralo jej srdce z toho, čo sa tam dialo. Tak veľmi túžila vojsť a utešiť ho. Chcela mu svojou rukou zotrieť márne slzy… No to nemohla spraviť. Ešte nie!

Ako nočný tvor zmyzla v šere mesiaca. Kým sa dotieravému slnku nenaskytne možnosť odkryť jej tajomnú tvár…

Osobitné poďakovanie patrí MatusQaDLS. Ďakujem za tvoju podporu, dúfam, že budeš Damiána aj naďalej sprevádzať šťastnými chvíľami i útrapami, ktoré mu v mojej poviedke prichystám. Tak ako aj vy všetci... Ďakujem za trpezlivosť! :)

8. kapitola --- 10. kapitola Ooo moje zhrnutie ooO

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 9: