Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dance of my heart 4.

17.09.2010 (10:00) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1247×

Nové mesto - nový život?

Sedela som v lietadle a pozorovala rozsiahle zelené plochy pod nami. Kam sa podela púšť Arizony? Rozsiahle plochy ničoho? Obrovské mestá večne zaliate slnkom? Kde je asi teraz moja najlepšia priateľka? Čo asi tak robí Rose? Ktovie, či na mňa tiež myslí. Je to len pár hodín, čo sme sa rozlúčili a už mi hrozne chýba. Čo si ja len bez nej počnem...

Zavŕtala som sa hlbšie do sedadla a premýšľala o Forks. Nemôže to byť až také zlé, keď som si to vybrala sama. Nie je to predsa koniec sveta. S Rose sa môžem stretávať, okrem toho niektoré zákazky preberať budem. Samozrejme, ale nie toľko ako predtým. Budem predsa navštevovať školu. Strednú školu vo Forks! Aké úžasné. Pomyslela som si ironicky, ale hneď som sa v duchu okríkla. Bella vybrala si si to, tak prestaň blbnúť! Je to len dočasné opatrenie. Okrem toho tam možno niekde nájdeš nejaké zapadnuté tanečné štúdio. Alebo založíš vlastné. Na prenájom priestorov máš peňazí ušetrených dosť. Celý zvyšok cesty som sa upokojovala. Veď to nemôže byť také hrozné, ako si to pamätám. Okrem toho je to lepšie ako trčať doma a počúvať mamine a Philove pokusy vyrobiť mi súrodenca. Na to fakt nemám. Všetko je lepšie, než byť teraz doma. Ešte, že je Charlie slobodný...

Práve letuška hlásila, aby sme sa pripútali. Už sme nad Seattleským letiskom. Otec vie, že prídem, ale nevie presne kedy. Chcela som si urobiť v Seattli menší nákup a tiež som si sem dala previesť moje nové autíčko. Nie je to žiadny červený kabriolet, skôr tmavý fešák. Jeho najväčšia prednosť je rýchlosť v spojení s eleganciou. Nie je to auto, ktoré každý obdivuje, preto nebude až tak vzbudzovať pozornosť. Ale jeho privezenie ma stálo dosť. Aspoň sa do Forks doveziem štýlovo. Charlie bude čumieť.

Pristáli sme a ja som si vzdychla. Nenávidela som všetky vybavovačky na letisku. Už aby som to mala z krku. Cestujem síce často, ale aj tak nie veľmi rada. Nie je to bohviečo, keď sa v meste zdržíte nanajvýš dva dni a polovicu z toho strávite na pódiu. Či už skúškami, alebo samotným vystúpením. Som rada, že tu môžem začať odznovu a úplne inak.

Po vybavovaní na letisku som sa vybrala po autíčko. Vzala som si taxík a odviezla sa k spoločnosti, ktorá mi ho priviezla. Prevzala som si kľúče a konečne sa posadila do môjho miláčika. Môj Opel Insignia. Phil mi ho dal k narodeninám. Vlastne som mu naňho zarobila ja, veď je môj manažér, takže som si ho zaslúžila. Zošliapla som plyn a vydala sa nájsť nejaké nákupné stredisko. Tu predsa ľahšie nájdem nejaké svetre a bundy ako vo Phoenixe. Zahla som na najbližšej križovatke, pretože mi to radilo GPS. Po chvíli blúdenia som narazila na veľké obchodné centrum, tak som zaparkovala vo veľkej garáži.

Vyviezla som sa preplneným výťahom. Hneď na prízemí bol obchod so značkovým oblečením, tak som doňho zapadla. Kreditka bola v pohotovosti, mohla som ísť nakupovať. Vybrala som si na fleku pár pekných svetríkov a dva kabáty. Ešte nepremokavú bundu a budem vybavená. Teda až na topánky. Musím si zohnať nejaké tenisky a čižmy. Ja mám iba lodičky, čo sme nakúpili s Rose a balerínky. Tie sa do typického washingtonského počasia asi veľmi nehodia. Vybehla som teda aj do obchodu s obuvou a vybrala dvoje uchádzajúce tenisky a čižmy. Tak som bola celkom vybavená. Otcovi som síce niesla pár drobností z Arizony, ale povedala som si, že by som si mala kúpiť aj nejaké veci do izby, na zútulnenie.

Vybrala som sa teda k najbližšiemu obchodu, ktorý ma zaujal, pretože manévrovanie s taškami nepatrilo medzi moje prednosti. Akoby som to predvídala. Priamo do cesty mi vletelo malé čiernovlasé niečo. Nestihla som si tú osobu ani všimnúť a už som ležala na zemi obklopená svojimi taškami. Zmätene som sa poobzerala.

„Och, prepáč. Nevšimla som si ťa. Si v poriadku?” spýtala sa vinníčka našej malej havárie. Pozrela som sa na jej ponúkanú ruku. Pomohla mi vstať. Stále sa na mňa priateľsky usmievala.

„Vďaka, som v poriadku. Len sleduj, kam ideš,” povedala som a vzala si tašky, čo mi podávala. Bola veľmi pekná, až sa tomu ťažko verilo. Nemyslím, že som stretla niekoho krajšieho. Ešte raz sa usmiala a rýchlo sa vyparila. Len som pokrútila hlavou a zapadla do obchodu. Vybrala som si pár maličkostí, zaplatila a zapadla do fastfoodu.

Bez Rose som na hamburger nemala ani pomyslenie, tak som si objednala len šalát. Sadla som si k stolu a zložila tú hromadu tašiek. Zmučene som sa pozrela na šalát. Vôbec sa mi doňho nechcelo, ale žalúdok o sebe dal vedieť, tak som chtiac-nechtiac niečo musela zjesť.

Pomaly som si vkladala sústo po súste do úst, keď som si všimla chlapcov pri vedľajšom stole. Jeden na mňa zvedavo upieral zrak. Odvrátila som sa a rýchlejšie jedla. Bol pekný, ale ja s chalanmi veľa skúseností nemám. Kvôli tancu som si ich všetkých držala od tela. Mala by som to zmeniť. Ak chcem začať úplne iný život, prečo si ho nespestriť vzťahom? Pretože by som mu nemohla klamať. Ale ani povedať pravdu. Prečo mám taký komplikovaný život? Aha, už viem. Sama som si ho skomplikovala...

Ale malý flirt nikomu neublížil. Otočila som sa späť, ale na moje prekvapenie som sedela tvárou v tvár jednému z nich.

„Ahoj,” usmial sa na mňa očarujúco. Aspoň myslím, že tak to chcel...

„Hmm... Ahoj,” odvetila som a pokúsila sa oplatiť mu úsmev. Z tej náhlej blízkosti som nebola práve nadšená. Popravde som chcela okamžite utiecť. Čo mi bránilo? No predsa tašky s nákupmi...

„Čo si taká sama?” spýtal sa nevinne. Jeho priateľské sivé oči hľadeli priamo do mojich.

„Čo si taký zvedavý?” odpovedala som otázkou. Ani toho chalana nepoznám a už ma začína vytáčať...

„Prepáč. Len ma udivuje, že také pekné dievča ako ty tu sedí samo,” povedal a venoval mi ďalší z hollywoodskych úsmevov.

„Prepáč, nechcem byť hrubá, ale už sa nejaká na takéto kecy chytila?” spýtala som sa ho ironicky. Neverím, že by s týmto u niekoho uspel.

„Ani nie,” zasmial sa.

„Ale skúšaš to ďalej? Tak buď si náramný idealista, alebo pekný truľo...” zasmiala som sa.

„Asi trocha z každého.” Pokrčil plecami a ospravedlňujúco sa usmial.

„Som Matt,” povedal a podal mi ruku. Zmätene som sa na ňu pozrela. Nie veľmi nadšene som odložila príbor a podala mu ruku.

„Bella,” povedal som. Zrazu som si všimla čas na hodinkách, ktoré mal na ruke. To už je tak neskoro? Chcela som predsa Charlieho prekvapiť!

„Prepáč Matt, rada by som pokračovala v konverzácii, ale musím už ísť...” Snažila som sa vykrútiť si ruku z jeho zovretia, ale on na mňa len zmätene pozeral.

„Tú ruku si so sebou beriem tiež,” poznamenala som a konečne vytrhla ruku z tej jeho.

„Och, prepáč. To som nechcel,” povedal a pozeral sa mi pritom na zápästie. Nebolelo to, len to nebolo veľmi príjemné.

„Môžem ťa aspoň odprevadiť?” spýtal sa s ospravedlňujúcim úsmevom.

„No... Prečo nie? Poď, auto mám v garáži,” povedala som, keď som si všimla jeho zničený výraz. Veď nie je nič hrozné na tom, že ma odprevadí k autu. Je to milý chalan, tak prečo si nevychutnať jeho spoločnosť. Zatiaľ je to prvý priateľský človek, čo som vo Washingtone stretla, tie predavačky boli strašné...

Chcela som sa vydať na cestu k výťahom, keď ma zrazu chytil za rameno.

„Počkaj, pomôžem ti,” navrhol s úsmevom a zobral mi pár tašiek. V Phoenixe by som pri niečom podobnom už kričala. Niečo vo výraze toho chlapca ma však upokojilo. Ani z ďaleka nevyzeral, že by sa s tými taškami chystal zdrhnúť. Začínala som uvažovať o tom, že tu ešte gentlemani nevymreli. Alebo aspoň jeden...

„Vďaka. Takže, Matt, ty si zo Seatllu?” spýtala som sa len tak na okraj.

„No ani nie. Vieš, naši sú rozvedení a ja na víkendy chodím k otcovi. Práve som bol na odchode domov, keď si prišla do toho fastfoodu,” povedal a roztomilo sklopil zrak. Pri stole vyzeral úplne sebaisto, ale teraz by som povedala, že sa za svoj výkon hanbí. Bolo to milé. Tanečníci si príliš veria... Tí, čo poznám si nikdy nepripustia chybu. Ale možno je to len o mužskej samoľúbosti...

„To poznám. Naši sa rozviedli ešte keď som bola malá. Práve sa sťahujem k otcovi, chystám sa zmeniť vzduch.” Usmiala som sa naňho bez toho, že by som to chcela. Pri tomto chalanovi bolo neskutočne ľahké byť spontánna.

„Počkať... Ty si Bella Swanová?” spýtal sa so šibalským úsmevom. Netušila som, čo má za lubom, ale už teraz sa mi to nepáčilo. Odkaľ pozná moje meno?

„Čo si ty, človeče? Špión, alebo jasnovidec?” spýtala som sa namrzene.

„Ani jedno. Stačí, že som z Forks. Tam o tvojom príchode aj vrabce štebotajú,” zasmial sa. Pozrel sa na mňa a div, že nešiel do kolien. Vyprskol smiechom a radšej s obzrel. Po chvíli to ale nevydržal a pozrel sa späť. Niečo v mojom výraze ho ale rýchlo presvedčilo, že by sa smiať nemal.

„Takže budúci spolužiak, predpokladám.” Nebola to otázka, skôr konštatovanie. Veď vo Forks budú asi všetci v mojom veku moji spolužiaci.

„Asi to tak bude. Nehnevaj sa na mňa, nechcel som ťa nahnevať,” povedal a zmierlivo sa usmial.

„Nie je to tvoja chyba. Asi som mala čakať, že už o mne bude vedieť celé mesto.” Pokrčila som ramenami a stisla tlačidlo podzemných garáží, nakoľko sme sa popri tom smiechu a hneve dostali konečne do výťahu. Nebol taký preplnený, ako som zvyknutá. Celou cestou dolu sme museli počúvať nejakú veľmi nerytmickú skladbu, ktorá je pre takéto výťahy typická. Ako to ja len nenávidím! To je predsa urážka hudby...

Vzdychla som si, ale pretrpela to. Matt sa vo výťahu len usmieval, nesnažil sa nadviazať komunikáciu a tie ostatné indivíduá som si radšej nevšímala. Namiesto toho som skúmala svoje nové čižmičky, ktoré som mala obuté. Celá nesvoja som poskočila, keď výťah zrazu zastavil v garážach. Matt sa zasmial a ja som vystúpila. Nevenovala som mu ani pohľad, ponáhľala som sa k autu.

„Bella? Mám na teba jednu prosbu.” Dobehol ma a zatváril sa previnilo.

„Hmm... Predpokladám, že to bude mať niečo spoločné s tvojím autom, keďže si nespomenul, že by tu tiež bolo. Takže sa spýtam na rovinu: Potrebuješ zviesť?” Matt sa trochu strhol a opäť mi venoval previnilý úsmev.

„Prekvapuje ma tvoj dokonalý dedukčný inštinkt. Nepremýšľala si nad kariérou detektívky? Bola by si iste dobrá. Máš pravdu, moje auto je v oprave, domov musím ísť autobusom.” Povedal a pokrčil plecami.

„Neboj, zveziem ťa. Ale budem u teba mať službičku,” zasmiala som sa.

„Platí,” povedal a podal mi voľnú ruku.

Cesta autom ubehla rýchlejšie ako som čakala. Matt sa celkom rozkecal a ja som mala čo robiť aby som stíhala sledovať jeho aj cestu. Najprv ale samozrejme vychválil moje autíčko až do neba. Ja ho tiež milujem, ale tí chlapi z toho robia niečo ako náboženstvo. Doslova na to auto zložil chválospev. Keď som ho vyhodila pred domom zostalo v aute neskutočné ticho. Nemám ticho príliš v láske, ale po vyše hodine takého monológu padne celkom vhod.

Cestu k otcovmu domu som si ešte celkom dobre pamätala. Okrem toho sa ten dom vôbec nezmenil, na rozdiel od niektorých v susedstve. Vystúpila som z auta a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu. Bol presýtený vlhkosťou, voňal lesom, stromami, machom, ale aj zemou a koláčom, ktorý piekli niekde v susedstve. Usmiala som sa a s rukami plnými tašiek sa vybrala k domu. Siahla som pod prasknutý črepník a nahmatala kľúč. Je hrozné, že ho má Charlie stále na rovnakom mieste.

Otvorila som dvere a z domu sa vyvalila vôňa domova. Tak dlho som tu nebola, a predsa to tu stále vonia rovnako. Stále je tu cítiť pizzu, čiže sa Charlie nenaučil variť. Tiež som cítila niečo nové. Nevedela som to identifikovať. Možno nový nábytok? V dohľade som žiadny nemala. Zhodila som tašky na zem a šla do auta po kufor. Neviem, či by som nemala preparkovať, keď chcem Charlieho prekvapiť. Hodila som kufor k taškám a preparkovala auto ďalej od domu, na druhú stranu cesty. Zamkla som ho a ponáhľala sa späť do domu. Vzala som všetko naraz do svojej izby. Cez tašky v rukách som dobre nevidela na cestu, preto som takmer vrazila do dverí mojej izby. Opatrne som ich otvorila a vpadla dnu. Všetky tašky sa mi rozsypali po zemi, ale ja som civela smerom do izby. Izba bola kompletne prerobená. Steny zdobila tapeta s jemným vzorom svetlomodrej farby. V strede izby trónila obrovská posteľ – na pomery izby. Tiež sem pribudol stôl, na ktorom bol červenou stuhou previazaný notebook.

Neverila som vlastným očiam. Už teraz som sa tu cítila ako doma...

Po chvíľke premýšľania som prišla na spôsob, ako sa otcovi aspoň trochu revanšovať. Zbehla som do kuchyne a skontrolovala zásoby jedla. Nebolo to veľmi slávne, ale niečo sa z toho ukuchtiť dalo. Keď sa už steak aj so zemiakmi piekol, napadlo ma, že by som mala zavolať Rose. Sľúbila som jej, že hneď ako prídem, zavolám. Vzala som si teda mobil a sadla na gauč v obývačke. Vedela som, že to bude dlhší rozhovor, ale vo varení som si verila natoľko, že som mohla ísť do inej izby. Vytočila som Rosino číslo a čakala.

„No to ti teda trvalo!” ozvalo sa z telefónu namiesto pozdravu.

„Aj ja ťa rada počujem, Rose,” povedala som s veľkou dávkou irónie v hlase.

„Prepáč, ale nemohla som sa tvojho telefonátu dočkať. Chcela by som ti povedať novinku, predtým ako začneš ty,” povedala vzrušene.

„Počúvam,” povedala som neurčito, pretože som tušila, čo bude nasledovať.

„Dnes som stretla Briana. Rozprávali sme sa najmenej dve hodiny. Ospravedlnil sa mi, presvedčil ma, že sa zmenil,” povedala zasnene. Teraz som si už bola istá, o čo ide. Brian je Rosin bývalý. Rozchádzajú a schádzajú sa už pekných pár rokov. Nikdy som ho nemala rada, je to úbožiak. Ničí ju, ona si to však nechce priznať. Naposledy sa však rozišli dosť drsne – nachytala ho v posteli s inou. Nemyslím, že ju vtedy podviedol prvýkrát, iba ho vtedy prvýkrát nachytala. Liečila sa z neho takmer tri mesiace. Toto by som mal okamžite zastaviť!

„Rose, ty vieš, čo si o ňom myslím. Nezaslúži si ťa. Som tvoja najlepšia priateľka a nechcem ťa opäť vidieť trpieť! A viem, že jediný, kto sa po opätovnom skončení toho nezmyselného vzťahu bude trápiť budeš ty!”

„Bella, ty to nechápeš! Ja ho milujem! Tebe možno nevadí, že si single, ale ja to nenávidím! Dám Brianovi poslednú šancu, či sa ti to páči, alebo nie!” povedala rozhodne a zložila.

Ja ju nechápem. Prečo je taká zaslepená? Vzdychla som si a hodila telefón na stôl. Veď ona príde na to, že na rozdiel od Briana ju nesklamem. Som jej najlepšia kamoška dlho, mala by veriť môjmu úsudku. Brian je len obyčajný idiot, ktorý myslí len na seba! Nič iné ho nikdy nezaujímalo...

S podobnými myšlienkami som sa presunula späť do kuchyne. Po chvíľke som mohla vypnúť zemiaky aj steaky. Nechala som to v trúbe, aby to nevychladlo, len som to celé prikryla alobalom. Nechcem predsa, aby to bolo suché...

Keď som mala v kuchyni všetko hotové, vrátila som sa do svojej vynovenej izby, aby som sa vybalila. Bola som v najlepšom, keď som počula šťuknúť zámok na dverách. Charlie sa vyzul, ale zrazu som počula, ako sa zakráda. Počula som nabitie pištole. Och, takto som to prekvapenie neplánovala! Rýchlo som sa postavila a pomaly prišla k schodom.

„Oci, odlož tú pištoľ, to som len ja!” povedala som a on sa na mňa obozretne otočil. Vyzeral ako z nejakej kriminálky.

„Bella, dočerta! Veď som ti mohol ublížiť!” zahromžil.

No tak tomu sa hovorí pekné privítanie...

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dance of my heart 4.: