Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 14. kapitola

30.11.2011 (21:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 908×

Kapitola 14. – Milý Osud, niektoré veci už fakt prestávajú byť smiešne.

Usmiala som sa bez náznaku šťastia.

„Že sa poriadne sekla.“

Prácu Smrťovej pomocníčky som robila už niečo vyše dvoch mesiacov a nemienila som s tým skončiť. Možno sa to zdá totálne trafené, ale bavilo ma to.

Nie, nezabudla som prečo to vlastne robím. Ale počas tej roboty som aspoň na chvíľu prišla na iné myšlienky. A myslím, že to pomáhalo; už som nepreplakala celé noci, ale väčšinou som spala. (Teda, pokiaľ som nemala prácu, pretože pokiaľ ste si to ešte nevšimli, ľudia umierajú aj v noci.)

Stalo sa síce, že som niekoľkokrát mala slabú chvíľku a preplakala niekoľko hodín, ale to prešlo. Všetko prejde, keď človek chce. Lenže neustále som si kládla nepríjemnú otázku: Naozaj chcem zabudnúť? Odpoveď na ňu som však nepoznala, a tak som ju tak, ako mnoho ďalších, zamkla do šuflíka v najhlbších zákutiach mojej hlavy a nedovolila odtiaľ tým otázkam vyliezť.

XXX

Do úst som si vložila ďalší kúsok čokolády. Bola fakt výborná; ani príliš sladká, ani priveľmi horká. Bola presne akurát a rozplývala sa na jazyku.

Spravila som si krátku prestávku medzi dvoma ľuďmi a dovolila som si sadnúť na lavičku a užívať si chuť tej sladkej pochúťky.

„Smiem si prisadnúť?“ spýtal sa ma melodický hlas s trochu cudzím prízvukom.

„Samozrejme,“ odpovedala som automaticky a trochu sa posunula, aby mal dotyčný miesto.

Niekoľko sekúnd nato mi niečo došlo – on ma oslovil. Z toho logicky vyplýva, že keď vás niekto osloví, tak vás vidí. Umierajúci to byť nemohol, pretože najbližšie má nejaký človek umrieť v Somálsku, čo je od Škótska dosť ďaleko. Takže to znamená, že to je...

Kútikom oka som sa na prišelca zahľadela. Okrem ‚prekvapujúceho‘ faktu, že je neuveriteľne sexy, som si všimla, že ma hrozne bledú pokožku, súmerné rysy, je až neuveriteľne krásny a má blond vlasy.

Rozbúchalo sa mi srdce.

Hneď nato sa cudzinec otočil a ja som sa na svoju smolu stratila v pohľade jantárových zreničiek.

...je to upír.

Do kelu!

„Ste v poriadku?“ spýtal sa ma jemne, s obavami.

„Neviem,“ dostala som zo seba.

„Nebolí vás nič?“ zisťoval. „Keby vám niečo bolo, stačí povedať, som lekár, môžem vám pomôcť.“

Takmer som vyprskla do smiechu. Upír a lekár? To nemyslí vážne!

A potom sa mi v mysli vybavilo niekoľko slov povedaných tým najkrajším hlasom na svete tými najúžasnejšími perami v celom vesmíre.

„... Môj otec – Carlisle – je dokonca doktor. Je tuším jediný z nás, ktorý niečo také dokázal...“

Srdce mi vynechalo niekoľko úderov. Preglgla som hrču, ktorá sa mi objavila v hrdle.

„Carlisle?“ spýtala som sa s nádejou, že nebudem mať pravdu. (Prosím, prosím, nech ju nemám!)

„Áno,“ odpovedal prekvapene. „Odkiaľ ma poznáte?“

A potom to nejako išlo samé. Zrazu mali moje vlasy dve farby a náhly poryv vetra mi z nich zhodil kapucňu. A to ma donútilo postaviť sa.

„To snáď nie...“ nedopovedal. Len tak tam sedel a pozeral sa na mňa. „A ja som Edwardovi nechcel veriť,“ zašepkal si sám pre seba. No mal smolu. Ja som to počula. A to ma núti povedať, že tú smolu nemal on. Mala som ju ja. (Prečo?)

Slzy mi po lícach začali tiecť samé od seba. A bolo ich viac... a viac... a ešte viac.

Carlisle Cullen sa postavil a chcel mi niečo povedať. Ale ja som nebola schopná počúvať ho. Nechcela som to. Bála som sa, že povie niečo o ňom. A to som ja nechcela. Nezvládla by som to. A... a najskôr by som už zajtra bola na jeho prahu a prosila o odpustenie. Lenže on mi nemá dôvod odpustiť a ja, keby ma odmietol – čím som si bola istá -, ja by som v hrudi mala dieru ešte väčšiu. A najskôr by som urobila niečo, čo moderná veda nazýva ‚idiotský nápad‘.

„Nie!“ vykríkla som a zobrala nohy na plecia.

Bežala som ako hlupák cez celé mesto, potom som vysadla na Renée a keď som sa ocitla doma, mohla som sa v pokoji vyplakať. Nehovorila som pred pár chvíľami niečo o tom, že to už celkom zvládam? Pretože som sa, tuším, mýlila.

A spravila som ďalšiu obrovskú chybu. Veď... bola som tak blízko, mala som skvelú šancu aspoň sa dozvedieť ako sa má. A či je šťastný. Ale ja som to počuť nechcela. A viete čo? Tak mi treba. To mám za to, že som taký hlupák.

A tak ma moje nohy v stave úplného zúfalstva samé nasmerovali ku kuchyni a keď sa Albert na chvíľku stratil z dohľadu, ukradla som si z komory fľašu poriadne silnej whisky. V izbe som sa zvalila na posteľ a pila, čo mi hrdlo ráčilo. A tuším aj viac, pretože o niekoľko chvíľ som o sebe akosi nevedela.

Koniec koncov, aj ja som iba človek a spiť sa pod obraz boží je úplne ľudské. Takže mi to opovážte niekto zazlievať.

XXX

Ráno som sa zobudila s tým, že mám o niekoľko desiatok mozgových buniek menej, pretože sa utopili v alkohole. Podstatnejšie však bolo to, že ma príšerne bolela hlava. Ja som v živote alkohol ochutnala len niekoľkokrát a aj to len víno. Je teda celkom logické, že ma po stiahnutí celého litra kvalitnej whisky bolí hlava ako hovädo.

Hlavu som si celú namočila do vedra plného ľadovej vody a vypila poriadny vandlík silnej kávy. To ma postavilo na nohy.

Pozerajúc sa do svojho odrazu v zrkadle som s potešením zistila, že včerajšia terapia alkoholom svoj účel splnila; nemala som žiadnu chuť prelievať slzy alebo si hodiť povraz na krk. Nemala som chuť na nič. Bola som prázdna ako taká mydlová bublina. Nemala som žiadne city.

A tak to bolo dobre.

XXX

Veľmi cieľavedome som zabočila do jednej z uhorských uličiek. Je naozaj hrozné, ako dokážu byť niektoré krajiny zaostalé. Pochybovala som totiž, že je to iba tým morom, pretože som bola v časti Uhorska, kde nebol až tak veľmi rozšírený.

Pomaly som vošla do jednej zadymenej krčmy s názvom Pod Pražským hradom a zamierila si to do pivnice. Tam jeden milý krčmár skladoval sudy plné alkoholu. A presne ten jeden milý krčmár každý jeden sud prederavil aby z nich alkohol vytiekol. Pravdepodobne to chcel nahlásiť ako krádež alebo ujmu na majetku, aby získal peniaze.

Lenže určite nerátal s tým, že jeden veľmi smädný veliteľ drábov zíde do tej pivnice a bude sa snažiť zapáliť kresadlo.

„Do ****,“ zaklial. „Je navlhnuté, sviňa. To aby som si pre poriadny rum išiel po tme,“ frflal.

Pomaly si to namieril cez pivnicu až k jednému sudu. Ale čo čert nechcel, zakopol a spadol rovno do vyliateho alkoholu. Ťarbavo sa postavil, zafrflal si a potom opäť vybral kresadlo v snahe vykresať iskru. Pri tom stále stál v alkohole, ktorý – len tak mimochodom – veľmi dobre horí.

Pánko to ešte stále nepochopil a stále sa s kresadlom mordoval. Rozhodla som sa mu pomôcť.

„Páči sa, zober si toto,“ povedala som mu a podala mu svietnik s horiacou sviečkou.

„Ďakujem,“ zamrmlal. Urobil dva kroky dopredu a potom zastal, akoby si náhle niečo uvedomil. Otočil sa naspäť a zahľadel sa na mňa.

Videl postavu s kapucňou, celú v čiernom a s vytaseným mečom v ruke.

Jednou rukou si pretrel oči v geste ‚nesníva sa mi?‘ a ešte raz si ma premeral. A potom asi pochopil, pretože celý jeho výraz sa zmenil.

„Ale nieee,“ zatiahol.

Ľadovo som sa usmiala.

„Ale áno.“

Mečom som sekla presne v momente, keď to výpary z alkoholu neuniesli a vznietili sa. O chvíľu som spokojná, že polovica toho mesta je v plameňoch, sedela Renée na chrbte a mierila si to ďalej.

XXX

Naozaj som netušila, že španielsky kráľ má až takú veľkú fóbiu z toho, že by na ňom mohol byť spáchaný atentát. Preto si zavolal najväčších mágov, aby jeho komnatu zabezpečili všelijakými kúzelníckymi táraninami. On sa samozrejme poistil aj tým, že celá izba bola obložená železnými platňami a mnohými inými hlúposťami. Okrem toho mal okná zabarikádované a na dverách deväť zámkov.

Kráľ si spokojný so svojím výtvorom ľahol do postele a spokojne zatvoril oči chystajúc sa na spokojný spánok, pretože bol maximálne spokojný s tým, že sa už nemusí znepokojovať.

Ja by som na to mala iný názor. Prečo?

Zabudol však na dýchacie otvory.

A tak sa milý kráľ o dve hodiny zobudil a očividne bol prekvapený, že svietnik so siedmymi horiacimi sviečkami, ktorý si dal vedľa postele zhasol a teraz horela už len jedna. Prekvapený bol určite aj z nedostatku vzduchu.

Potom pohľad zamieril k nohám svojej postele. Presne na mňa. Tohto čumenia som ja však mala už dosť a tak som netrpezlivo sfúkla aj poslednú sviečku.

Pousmiala som sa asi tak, ako sa smeje cencúľ – veľmi studeno.

„Tma ako v rohu, však?“ ozval sa do tmy môj hlas a ja som sa rozohnala.

„Čo to malo znamen...“ Kráľ - respektíve jeho duch - bol z vývoja udalostí naozaj veľmi prekvapený a okrem toho sa mu jeho osud očividne nepozdával. Nemala som naňho nervy, a tak som proste jeho dušu nechala vypariť sa uprostred slova.

Potom som navštívila akúsi dedinu niekde na konci sveta - v Mongolsku -, ktorú vypálili aj s obyvateľmi, ktorí pokojne spali. Tam som si urobila svoju robotu a už som chcela odísť, ale do dediny zrazu vklusal akýsi muž. Stojac pár metrov odo mňa a rovno pod nestabilnou konštrukciu vstupnej brány sa okolo seba obzeral. Potom pohľadom zavadil o mňa. Zatváril sa prekvapene.

„Myslel som, že všetci umreli,“ povedal zmätene.

Pousmiala som sa bez náznaku vrúcnosti.

„Aj tak sa dá povedať.“

A potom kamenná konštrukcia povolila a ja som mala po robote.

XXX

Smrť mi do ruky strčil niekoľko presýpacích hodín.

„Čo to má byť?“ spýtala som sa prekvapene.

Tvoja robota, dostala som odpoveď.

Zamračila som sa. Odkedy Smrť podporuje moju činnosť? To nezvykol. Teda, odkedy som mu vynadala, nezvykol.

„Tak fajn,“ zamrmlala som a zobrala si ich.

Cestou do stajne za Renée som sa pozrela, kam mám namierené. Na prvých hodinách sa písalo: Angela Weberová, Volterra.

Takže Volterra. Uf.

No nič, mám prácu, musím ju dokončiť, pomyslela som si a Renée udala smer.

Lenže niekde hlboko v hrudi som mala zvláštny pocit, že sa niečo stane. A že mne sa to veľmi páčiť nebude.