Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 6. kapitola

03.11.2011 (16:45) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1500×

Špeciálne venované všetkým skvelým ľuďom, ktorí boli takí zlatí a nechali mi krásny komentár. Ďakujem. :)

________________________________________________________________

Kapitola 6. – Ja nie som Superman. Je teda celkom pochopiteľné, že si občas poplačem.

Kiežby sa to nikdy nestalo.

Bella:

Tak dosť!, povedala som si. To by už vážne stačilo!

Oni sa za celý čas, ktorý som tu strávila, neunúvali ani len priniesť mi jedlo, alebo hoci len obyčajnú vodu! A o svetle ani nehovorím. To im vážne nedošlo, že keď miestnosť nemá okno a sviečky zhasli, je tu tma ako v rohu?!

No a okrem toho, mala som čudný pocit z toho, že som na sebe doslova cítila, ako ma prepaľujú tmavé oči môjho spoluväzňa. Bola som z toho dosť nesvoja.

Keď sa k tomu všetkému hladu a smädu pridala ešte aj štikútka, myslela som si, že na mieste odpadnem.

Zamračila som sa.

Vstala som z postele, v ktorej som sa až doteraz chúlila, a podišla k dverám. Ani som sa nenamáhala búchaním, dobre som vedela, že pred nimi určite niekto stráži a že ma budú počuť.

„Vážení,“ prehovorila som zvýšeným hlasom, „rátam do troch! Ak ani dovtedy nikto neotvorí tie posr... dvere, máte sa na čo tešiť!“ Dúfala som, že to zaberie.

Nič. Úplne ma ignorovali. Rovnako ako môj spoluväzeň.

„Počúvaj,“ otočila som sa k nemu. Vedela som, že sedí v tom kúte najďalej odo mňa. Akoby som mala mor alebo čo. „Vadilo by im, keby som umrela?“ spýtala som sa ho.

„Myslím, že áno,“ dostala som odpoveď. Spokojne som sa usmiala. Fajn, lepšie to byť nemôže.

Poriadne som kopla do dverí – sykla som, keď som si narazila prst – a sadla si na kraj postele.

„Mimochodom, od hladu sa umiera!“ zakričala som a čakala, či sa rybka chytí.

A usmiala som sa ešte pokojnejšie, keď sa dvere otvorili a v nich sa zjavil ten Christien aj s podnosom. Presne takto to má byť.

Edward:

Povedal by som, že Bella zjedla aj za dvoch. Naozaj som nechápal, kde sa toho toľko zmestí. Ale koniec koncov, podľa môjho odhadu nejedla už dobré dva dni. To sa vie, že potom je obyčajný človek veľmi hladný. A tiež poriadne smädný. O svojom smäde ani nehovorím.

Mám taký dojem, že Aro naozaj nerozmýšľa.

XXX

Pozorne som sa na Bellu zadíval. Sedela na posteli po krk zakrytá prikrývkou a očami hypnotizovala strop. Som si istý, že jej to veľmi nepomohlo, keďže posledná sviečka zhasla pred tri a pol hodinami a pre jej oči tu určite bola tma ako vo vreci. Christien jej svietil len počas jedenia a potom sa jednoducho zobral a odišiel aj so svetlom. Mne to veľmi nevadilo, ale im by nezaškodilo niekedy aj trochu logicky uvažovať. Bella upír nie je. Zatiaľ.

Obaja sme za ten čas neprehovorili ani slovo. Ja preto, aby som sa nemusel nadýchnuť. A ona... vyzerala, že nad niečím usilovne premýšľa. A ja som ani za svet nevedel prísť na to, čo to bolo. Hrozne ma to iritovalo.  Skúsil som nadviazať rozhovor. Možno keď sa mi trochu otvorí, bude to jednoduchšie do nej preniknúť.

„Bella?“ ozval som sa. „nad čím premýšľaš?“

Neodpovedala. Iba sa zdvihla a namierila si to ku mne. Dúfal som, že niekde zakopne a to ju donúti vrátiť sa späť, ale sukňu si podvihla a kráčala opatrne. Na polceste som to už nevydržal.

„Nehýb sa!“ varoval som ju.

Neposlúchla ma.

„Varujem ťa!“ povedal som pridusene. Chcel som, aby to znelo hrozivo, ale v pľúcach som už nemal vzduch na ďalšie slová. Musel by som sa znova nadýchnuť a tým by som riskoval jej život. Zvlášť, keď bola tak blízko.

Bella ma neposlúchla. Zastala až keď bola tesne pri mne. Posadila sa oproti mne.

„Rozmýšľam...“ začala a mňa ovial jej teplý sladký dych. Zaťal som zuby a päste. Jej srdce sa rozbehlo rýchlejšie. Zhlboka sa nadýchla skúsila to ešte raz.

„Premýšľam nad tým, že som ani raz pred tebou nespomenula svoje meno a ty ho aj napriek tomu poznáš.“

„Premýšľam aj nad tým, že všetci naokolo sa správajú maximálne čudne a majú naozaj nezvyčajné oči. A premýšľam aj nad tým, že si tu minimálne toľko, čo ja a ani raz si nejedol a nepil. Hanbíš sa alebo čo?“ Ostala ticho, akoby mi dávala čas na odpoveď. Keď som nereagoval, len si vzdychla.

„Vidíš? Presne o tomto hovorím!“ zvolala a spravila len jeden pohyb. Jej teplá a jemná dlaň sa dotkla mňa.

A ja som sa neudržal.

Bella:

Chcela som mu zdvihnúť hlavu a spýtať sa ho, prečo ma ignoruje. Prečo mi neodpovedá. Chcela som mu povedať, že keď mi už zachránil život, mohol by mi veriť.

No namiesto toho som sa tak rýchlo, že som si to ani nestihla uvedomiť, ocitla pritlačená k stene. Jedna jeho ruka sa opierala o kamennú stenu a druhá mi zvierala hrdlo s takou silou, že som sa nemohla nadýchnuť.

Jeho tvár bola len kúsok od mojej. Moje oči si už trochu zvykli na všadeprítomnú tmu, a tak som bola schopná rozoznať obrysy jeho tváre. Tváril sa zúrivo. A najzvláštnejšie na tom bolo, že som sa nebála. To poznanie ma vydesilo.

„Takže po prvé, keď ťa varujem, aby si sa nehýbala, nehovorím to len tak. Po druhé, naozaj pochybujem, že by si chcela vidieť, ako ja jem a po tretie.“ Do tváre mi zavial jeho sladký dych.

Privrela som oči.

„Prosím ťa, naozaj ťa prosím, počúvaj ma, keď ti niečo hovorím. Inak to nemusíš prežiť.“

Moje nohy to neuniesli. A keď jeho ruka povolila stisk na hrdle, bezvládne som sa zviezla popri stene na zem.

„Došľaka!“ počula som nadávku.

Potom mnou niekto zatriasol.

„Bella! Bella, dýchaj! Počuješ ma? Dýchaj!“ prikazoval mi nejaký hlas.

Poslúchla som ho a nasala do pľúc vzduch. Temnota pred mojimi očami sa začala rozplývať.

Zažmurkala som očami. Jeho tvár bola rovno nado mnou a tváril sa vystrašene, priam bezmocne. Priala som si uveriť, že to, čo sa udialo pred chvíľou, bol len sen. No vedela som, že nebol.

Bez najmenšieho upozornenia mi z očí začali tiecť slzy. Najprv pomaly, ale keď sa už predrali spod viečok, tiekli čím ďalej, tým rýchlejšie. A ja som sa po prvýkrát v živote rozplakala ako malé decko. Až som sa zadúšala.

„Šššššš, Bella, to bude dobré. No tak, ššššššš.“ Jeho jemný a melodický hlas sa ma snažil utíšiť. No nie veľmi úspešne. Dosiahol akurát tak to, že som sa rozplakala ešte viac.

Takmer akoby sa bál, že ho uhryznem, natiahol ruku a pohladil ma po vlasoch. Druhou rukou mi zotrel slzy z tváre. Vzápätí ich nahradili ďalšie.

„Bella, ššš, neplač.“

Mala som pocit, že nevie, čo má robiť. Určite bol zo mňa v rozpakoch. „To je dobré.“

Rázne som zavrtela hlavou. Nie, nič nie je dobré. A tak to vyzerá, že v najbližšom čase ani nebude.

Moje správanie si vysvetlil inak. Ruku stiahol a skrúšene sa na mňa pozrel.

„Bojíš sa?“ spýtal sa opatrne. Akoby sa bál odpovede.

Prikývla som. Zvesil hlavu.

„Ale n-nie teba,“ vytisla som zo seba. Plač začal ustupovať.

„Čoho potom?“ stále sa tváril akoby ho niečo veľmi mrzelo.

„Budúcnosti,“ zašepkala som.

Edward:

Keď plakala, vyzerala taká bezmocná. Ako bábika. Neodolal som a natiahol k nej ruku. Snažil som sa ju utíšiť, ale nevedel som ako. Hoci mám za sebou sto rokov života, toto som naozaj nikdy nerobil.

Moju ruku striasla. Chápal som to, ale... potreboval som vedieť jednu vec. Aj keď odpoveď na ňu som už viac-menej poznal.

„Bojíš sa?“ spýtal som sa opatrne.

Prikývla. Ja tiež. Kto by sa ma po tamtom nebál? Hnusil som sa sám sebe. No na druhej strane, bol som svojím spôsobom rád – nemyslím si, že po tomto už za mnou niekedy pôjde, a tak je tu veľká šanca, že jej neublížim.

„A-a-ale nie te-teba,“ povedala po niekoľkých sekundách trhane.

Zmohol som sa iba na dve veci; ako prvé mi zo srdca spadol obrovský balvan a druhou bola prekvapená otázka.

„Čoho potom?“

Odpoveď ma prekvapila. Bola až príliš múdra.

„Budúcnosti.“ Chrbtom ruky si zotrela slzy, no z očí jej tiekli stále ďalšie, takže jej to veľmi nepomohlo. No všimol som si, že má prekrásne oči. Mali tú najkrajšiu farbu horkej čokolády. Presne takej, po akej voňala. Bola rozkošná.

„Ja ani len netuším, čo bude ďalej,“ pokračovala. „A bojím sa. Mám taký zlý pocit, že... že to nebude pekné a že sa mi to nebude páčiť.“ Vzdychla si.

Ďalší záchvat plaču prerušil moje úvahy o jej budúcnosti. Nemožno povedať, že by bola ružová.

Bella:

Nemohla som inak. Proste to bolo silnejšie ako ja a znova som sa rozplakala. Ani neviem opísať, ako rada by som vedľa seba mala Mel, Lisu, alebo proste kohokoľvek, o koho by som sa mohla oprieť a na koho ramene by som sa mohla vyplakať.

Jeho ruka - ľahká ako motýlie krídla - znova prešla po mojich vlasoch. A ja som sa mu úplne bez premýšľania hodila do náruče a schúlila sa tam. Stuhol, keď som sa ho dotkla. Okamžite som si spomenula na scénu spred desiatich minút – aj tá bola vyvolaná mojim dotykom.

„Prepáč,“ zamrmlala som a chcela sa vrátiť späť na zem pri stene. Zadržala ma však ruka silná ako stisk medveďa.

„To je... fajn.“

Nenamietala som.

XXX

Keď som sa vyplakala a v slzných kanálikoch mi neostala už ani jedna slza, uvedomila som si jednu vec – nič nepočujem. Cítila som, ako sa jeho hruď rytmicky dvíha. No nenasávala žiadny vzduch. Nedýchal. A nepočula som ani tlkot jeho srdca, ktorý rozhodne nemal chýbať.

Stuhla som. Postavila som sa ako vystrelená z kanóna. On vstal tiež a spravil pohyb smerom ku mne. Zdvihla som ruku pred seba.

„Stoj!“ prikázala som mu.

Poslúchol ma. Asi vedel, koľká bije. Alebo to aspoň tušil.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Neješ a nepiješ. Oveľa lepšie počuješ. Si bledý a studený ako ľad. Vrčíš. Nemusíš dýchať a tvoje srdce nebije. Si rýchlejší než čokoľvek, čo som doteraz videla. A prisahala by som, že si silnejší, než dávaš najavo.“ Spomenula som si na ten stisk okolo hrdla a jeho päsť, ktorá drvila kamennú stenu.

„Všetci, ktorých som doteraz videla, mali červené oči a dokázali niečo nadprirodzené.“ Takmer ma striaslo. „A stavila by som sa, že aj ty niečo skrývaš.“

„Som tu už niekoľko dní a zatiaľ nemám ani šajn o tom, čo bude ďalej a tiež prečo a kde to vlastne som. Takže chcem na revanš počuť jednu odpoveď. Myslím, že si to zaslúžim.“

Nasledoval hlboký nádych a výdych.

„Čo. Ste.“

__________________________________________________________________________

Tak som uvažovala, že sa na ďalší osud poviedky spýtam vás. Chcela by som vás teda poprosiť, napíšte mi, či chcete pokračovanie, alebo mám poviedku ukončiť skôr. Pokiaľ ste za tú prvú možnosť, chceli by ste pokračovanie plné napätia a nečakaných udalostí alebo oddychovú poviedku? Očakávam vaše reakcie. Vaša Charlotte. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 6. kapitola: