Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death Prológ a 1. kapitola

19.10.2011 (15:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1338×

Prológ

Hviezdy na temnej oblohe svietili ako drobné drahokamy. Takmer rovnako jasne žiarili aj karmínovočervené oči upírskeho vládcu menom Aro Volturi.

„Tak čo?“ zapriadol. „Rozhodli ste sa?“

Kúsok pod ním – pred stupienkami mohutného kamenného trónu - sa krčili tri postavy. Ani jedna z nich sa nepohla.

„Jane?“ Aro strácal trpezlivosť. Čo si títo ľudia o sebe myslia? Chce im dať nový život, nové možnosti a obrovskú moc. A oni? Namiesto toho, aby mu boli vďační, že ich ešte nepoužil na obed, sa ani neunúvali odpovedať mu. Teda... až doteraz.

Malá blond upírka sa zadívala na najmladšieho chlapca, ktorý sa celý triasol a zlovestne sa usmiala. Vzápätí sa chlapec rozkričal a v kŕčoch sa zvíjal na zemi. Vedľa neho stojaca žena sa rozkričala tiež. Ale nie od bolesti – od strachu.

Aro sa usmial, avšak bez štipky nadšenia.

„Beriem to ako áno,“ povedal spokojne.

Žena s mužom sa stali ďalšími školenými zabijakmi – ďalšími členmi Arovej gardy. A chlapec? Prosím vás, vy si naozaj myslíte, že nejaké osemročné decko je ako upír použiteľné? Nie. Tak vidíte. Prečo ho teda nechávať nažive?

Kapitola 1. - Obyčajný deň? Čo by som ešte nechcela.

Myslela som si, že toto bude deň ako každý iný. Respektíve viac obyčajný, alebo menej neobyčajný.

Ale mám taký zvláštny pocit, že to tak nebude. A to sa začal celkom nevinne...

„Bell! Bell! Vstávaj! Rýchlo!“

So značnou námahou som rozlepila oči. Ešte ani nesvitalo a deti pani Newtonovej, ktoré som mala na starosti, už behali po dome.

„Bell, počuješ ma? Vstávaj!“

Niečo väčšie sa mi hodilo na posteľ a zhodilo zo mňa prikrývku. Melinda. Koho iného som čakala?

Rýchlo som sa posadila, nemala som čas ani na to, aby sa mi začala točiť hlava a prehrabala si vlasy, aby som deti náhodou nevystrašila svojím zjavom. Aj keď, možno by sa potom na chvíľu upokojili.

Zadržala som zívnutie a usmiala sa. „Áno, zlatíčko?“

„Bell, teraz na zlato nemáme čas. Sú tu dôležitejšie veci,“ povedala vážne. Obočie nad modrými očami sa jej pritom zvraštilo.

Vzdychla som si. „Čo sa deje, Melinda?“ spýtala som sa. Pokiaľ sa nebudem vyjadrovať presnejšie, z tej malej nič nevytiahnem.

„Bell, Jonathanov kocúr Mondo vyliezol na strechu nad oknom a nechcel odtiaľ zliezť. Tak sa Jonathan vybral za ním, ale teraz sa odtiaľ nevie dostať. A vieš,“ poučne zdvihla prstík, „myslím, že ten kovový hák ho už dlho neudrží.“

Takmer som sa zadusila. „Melinda! Prečo ste ma neprišli zavolať skôr?“ zvolala som a počas toho sa obúvala. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

„Melinda, si už veľké dievča, isto chápeš, že keby sa vám niečo stalo, tak ma tvoji rodičia pošlú preč. A to znamená, žiadne strašidelné príbehy, žiadne uspávanky ani nič podobné. Rozumieš?“ Počas tohto viac-menej monológu som rýchlo utekala za Melindou.

Jonathan visel vonku len na kovovom háku, ktorý slúžil na zachytenie pre rebrík v prípade požiaru. A len tak mimochodom, nachádzal sa sedem metrov nad zemou.

Rýchlo som sa vyklonila z okna, zachytila Jonathana, zaprela sa nohami o stenu a vtiahla ho dovnútra.

„Jonathan, uvedomuješ si...“ Mala som v pláne poriadne mu vyčistiť žalúdok, pretože som sa strašne vyľakala, ale prerušilo ma neodbytné a jačavé upozornenie na seba. To bol najmladší príslušník rodiny Newtonovcov – malá Jess.

A tak som utekala zase naspäť.

A takto to pokračovalo takmer celý deň. Pripomínam, že úplne normálny deň.

xxx

Najstarší spomedzi Newtonových detí je Mike. Má sedemnásť a v poslednom čase sa mi celkom úspešne vyhýba. Dôvod je celkom jednoduchý, aj keď trochu netradičný; pred nejakým drobným časom mi vyznal lásku. Aj napriek tomu, že je skalopevne presvedčený, že som o dva roky staršia – teda, že mám devätnásť. Ja viem, klamať sa nemá, ale keď by som povedala pravdu, nikdy by som tú prácu nedostala. Skutočnosť bola asi taká, že Mike bol o dva mesiace starší odo mňa.

No, z istých dôvodov som bola nútená odmietnuť ho a povedať mu pravdu. V preklade, po prvé, som staršia (áno, áno, ja viem) a po druhé, nemilujem ho. Okrem toho je veľmi neprofesionálne nadobudnúť nejaký vzťah s osobou, na ktorú mám dávať pozor a som za to platená.

Potom je tu Lisa. Lisa má ledva pätnásť rokov, ale z nejakých citových pohnútok sa snaží správať ako dospelá. Sklamem ju, ale dosť neúspešne. A okrem toho ma nemá rada a je ďalšia z rodiny, ktorá sa mi snaží vyhýbať. Aj to neúspešne; z dôvodu, že sa mám o ňu starať, ju musím mať neustále na očiach. Koniec koncov, aj za to som platená.

Lisa by veľmi chcela byť staršou. Lenže čas neurýchli a tak sa snaží aspoň tak vyzerať. Podľa nej sa to dá dosiahnuť iba jediným spôsobom – maľovaním. Myslí si, že ju to robí krajšou.

No ani táto vec nemá úspech. Keď ju totiž naposledy videl jej otec, tak ho skoro trafil šľak (musím potvrdiť, že Lisa vyzerala naozaj strašne). Ja som z toho mala zle, pretože Lisa mala pomstychtivú náladu a povedala, že tie líčidlá som jej dala ja – naozaj nechápem, ako by to bolo možné, keďže ja sama uznávam prirodzenú krásu a maľujem sa naozaj len zriedkavo a veľmi striedmo - a pán Newton mi prikázal, aby sa to neopakovalo.

A tak som nútená vždy, keď sa Lisa zas doriadi, chytiť ju za vlasy, ponoriť jej tvár do umývadla a vydrhnúť jej tvár kefou. Aj mne sa to zdá ako veľmi drastická metóda, ale pán Newton ju považuje za vhodnú a okrem toho, tie líčidlá inak nejdú dole.

Lisa potom nejaký čas trucuje a potom v tom pokračuje zas. Ja vravím, že keď to takto bude pokračovať ďalej, o chvíľu jej neostane na tvári žiadna koža, ale očividne má veľmi rýchlo sa množiace bunky, pretože tú kožu ešte stále má. A pritom je naozaj pekná – má krásne veľké hnedé oči s jemným náznakom šedo-modrej, vlnité blond vlasy jej siahajú do polovice chrbta a postavu má štíhlu a rovnú. Ale to je jej vec.

Johnatan s Melindou sú dvojčatá. Obaja budú mať deväť rokov, no mne sa zdajú – hlavne Mel – na svoj vek vyspelí až príliš. Tak napríklad, Melinda vie už teraz bezchybne čítať, s menšími chybičkami aj počítať a písať. Johnatan to isté, ale tomu skôr idú počty a zaujíma sa o zvieratá a rastliny. A okrem toho sú to tí najmilší a najväčší šibali pod slnkom. Z akéhosi dôvodu ich mám nehorázne rada. No to sa stáva, keď ich má človek celý deň – a to už pomaly tri roky – na starosti. Aj s ich domácimi miláčikmi - kocúr Mondo, mačka Lea, malý biely psík Ronie, andulka Tereza a najnovší prírastok Silvester. Havran.

Melinda má veľké inteligentné modré oči a ako jediná tmavé hnedé vlasy. Mávala ich dlhé takmer po pás, ale pred troma mesiacmi sa aj s Jonathanom hrali na mušketierov a keďže Mel chcela byť naozaj pravý mušketier, ostrihala sa. Takže teraz má vlasy iba pod uši. No mohlo to byť aj horšie. Inak inokedy sa správa oveľa inteligentnejšie.

Jonathan má oči šedé ako búrkové mračná a vlasy rovnako blond ako Lisa s Mikeom. Napriek tomu, že sú s Mel dvojčatá, jediné, čo ich spája je vek, rodina a veľké vylomeniny. A tiež veľká obľuba strašidelných príbehov.

Ale oboch som mala rada rovnako. Sú ako deti, ktoré nemám, alebo skôr ako oveľa mladší súrodenci, ktorých nemám tiež. Sú to také dve svetielka, ktoré mi v temných chvíľach život rozsvietia. Niekedy až priveľmi.

Takmer by som zabudla na Jessicu. Malú krásnu potvorku. A hoci má len tri roky, je neuveriteľne čulá. A neznáša, keď ju niekto ignoruje – ako napríklad dnes ráno. Človek pri nej musí byť v neustálej pohotovosti. Pretože – ako som zistila – pani Newtonová nebola veľmi nadšená, keď prišla o svoj obľúbený porcelánový servis a súsošie od manžela.

Jess je taký malý neposedný čertovský anjelik. Vlásky má kučeravé a bielučké ako anjelik a oči nefalšovanej hnedej farby. V preklade, je nádherná a zbožňuje môj spev. Nechcem sa chváliť, ale asi spievam celkom slušne, pretože keď sa jej naposledy pokúšala zaspievať uspávanku pani Newtonová, rozplakala sa a povedala jej, že spieva ako zlý démon. Odvtedy sa pani Newtonová spevu v prítomnosti svojej najmladšej dcéry vyhýba.

No, keby sa vám táto rodina zapáčila viac a chceli by ste vidieť aj nejaké tie rodinné obrazy a fotografie, niečo by ste na tých starších našli. Totiž, že Newtonovci majú dvoch starších synov. Vlastne, mali ich.

Christien mal pred tromi rokmi sedemnásť. Bol najstarší spomedzi všetkých. Pani Newtonová vraví, že to bol veľmi výnimočný a inteligentný chlapec. Na fotografiách môžete vidieť, že bol pekný, celkom vysoký a tmavovlasý.

Ale čo sa nestalo, jedného dňa zmizol. Jednoducho si raz večer ľahol spať do svojej izby do svojej postele – mimochodom, tú izbu teraz vlastním ja – a ráno tam nebol. Vyhlásili pátranie a prečesali celý Londýn. No nenašli ho. Preto starú opatrovateľku vyhodili – na niekoho to predsa zhodiť museli, no nie? – a tak som sa sem dostala ja. Je vidieť, že niekedy môžem mať šťastie aj ja.

Možno sa vám táto rodina zdá úplne šialená a môj život v nej úplne hrozný, ale nie je to tak. Ja tie deti milujem a nevymenila by som ich za nič na svete. A túto prácu tiež nie. A okrem toho, stále to môže byť horšie; menším plusom napríklad je, že Mike netrávi doma veľa času, jedine na raňajkách, pri večeri a v noci. Keby sa neučil za predavača, tak by v dome trávil oveľa viac času. Lisa je doma tiež len poobede, pretože pánovi Newtonovi očividne záleží na vzdelaní svojich dcér a Lisa teda musí chodiť do školy.

xxx

„Bell, Bell,“ modlikali Mel s Jonathanom – oni totiž majú jednu izbu spolu a tak obom rozprávku na dobrú noc hovorím naraz. „Prosím, povedz nám tú s tým vlkom. Ako zožerie to dievča aj starú mamu.“

„Ale tú ste už počuli hádam miliónkrát,“ ohradila som sa.

Jonathan si ruky skrížil na hrudi. „To nevadí, ona je dobrá stále.“

„Tak fajn,“ vzdychla som si, „vyhrali ste.“

Moja náhla rezignácia ich potešila. A tak som im ešte ako bonus vlka zmenila na vlkolaka, pridala pár krvavých scén a všetci boli spokojní.

„Fajn, a teraz spať.“ Obom som dala pusu na dobrú noc a pobrala sa po svojom.

V izbe som si sadla do hojdacieho kresla pri okne a pustila sa do šitia – mali to byť červené saténové šaty pre Melindu k Vianociam. Teda, okrem sladkostí od Santa Clausa. Podľa môjho názoru si Melinda nové šaty naozaj zaslúžila. Ale nechcela som ju rozmaznávať tým, že ich jej dám len tak.

Keď sa s jemným zavŕzganím otvorili dvere a dnu zafúkal vietor, zľakla som sa tak až ma myklo a pichla som sa ihlou do prsta. Automaticky som zadržala dych a prst zabalila so vreckovky. Je to jedna z mojich slabostí - neznášam pohľad na krv, robí sa mi z nej zle.

Zadívala som sa ku dverám, no tie už boli zatvorené. A osobu, ktorá ich otvorila a ktorá teraz nesmelo stále predo mnou, som naozaj čakala najmenej.

„Lisa?“ spýtala som sa prekvapene.

Lisa sa chvíľu hanbila, ale potom si vzdychla a hodila sa mi okolo krku. Srdce jej prudko bilo.

„Ach, Bella, ja sa bojím!“ vzlykla.

Ostala som prekvapená. „Prečo?“

„Nie prečo. Skôr čoho.“ Stále mi šepkala so goliera blúzky.

Šaty som odložila nabok a posadila si Lis na kolená. Hlavu si okamžite zložila na moje rameno. Bez premýšľania som ju začala hladiť po chrbte.

Napriek tomu, že Lisa ma rada veľmi nemala a robila mi veľa problémov, ja som ju, naopak, mala veľmi rada. Bola tvrdohlavá a to sa mi na nej páčilo – pripomínalo mi to seba.

„Lisa, prosím ťa, neplač a povedz mi, čoho sa bojíš,“ prihovárala som sa jej ticho.

Lisa pokrútila hlavou. „Ja... bude sa ti to zdať hlúpe a budeš sa mi smiať.“

„Lisa,“ oslovila som ju vážne, „nech je to hocako čudné a neprirodzené, prisahám, že sa ti nebudem smiať a spravím čokoľvek preto, aby som príčinu tvojho strachu odstránila.“

„Naozaj je to čudné.“

Pousmiala som sa. Keby vedela, kto naozaj som a čo v skutočnosti dokážem, asi by si nejaké reči o čudáctve okamžite odpustila. Alebo ich presmerovala iným smerom – ku mne.

„Bella, mám taký čudný pocit. Ako keby som cítila nebezpečenstvo. Myslím, že v pivnici máme Smrťa.“ Pri tých slovách sa začervenala. A teraz som to bola ja, komu srdce začalo biť šialeným tempom.

„Hm... Smrťa, vravíš?“

Lise vyhŕkli slzy. Vedela som, že sa chystá povedať niečo ako ‚ja som vedela, že mi nebudeš veriť‘ a tak som sa radšej rýchlo zdvihla a povedala jej: „Tak sa na to idem pozrieť.“

„Ale ty to nechápeš! Ja si nevymýšľam!“

„Lisa, ja ti verím a som si istá, že si nevymýšľaš. No ver, či never, so Smrťom už nejaké skúsenosti mám a ak tam naozaj je, a preto sa bojíš, treba, aby odišiel. Takže teraz, prosím, ver aj ty mne a nechaj ma tam ísť.“

„Ty chceš ísť do pivnice?“ spýtala sa so značným obdivom.

„Pokiaľ ma pustíš a pôjdeš do postele, tak tam pôjdem,“ potvrdila som jej.

„Bella?“

„Áno, miláčik?“

Usmiala sa. „Ak odtiaľ odíde, sľubujem, že sa už nikdy nenamaľujem,“ povedala.

Úsmev som jej opätovala. „Odíde. To si píš.“

xxx

Starostlivo som zatvorila dvere do pivnice.

Ahoj, Isabell, ozvalo sa.

Vzdychla som si. „Oci, čo tu robíš?“

Táto kapitola bola viac-menej iba úvod do Bellinho života a prostredia, v ktorom žije, takže dúfam, že to nikoho neodradí. Sľubujem, že v nasledujúcej kapitole už bude aj trocha viac napätia.

Kvapku som sa nechala inšpirovať knihou Otec Prasiatok, takže ma, prosím, hneď nezabite ak nájdete nejaké tie podobnosti. Vopred ďakujem. :)

Okrem toho by som vás chcela poprosiť o dve maličkosti - prosím vás, napíšte mi, či ste neumreli od nudy a tiež, či má zmysel v tejto poviedke pokračovať. Ďakujem. Vaša Charlotte

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death Prológ a 1. kapitola: