Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dcéra vlkolaka 2. kapitola: Úkryt

07.05.2012 (21:30) • JaneVolturyCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1647×

„Ministerstvo padlo. Minister mágie je mŕtvi. Prichádzajú. Prichádzajú. Prichádzajú.“ Patronus sa rozplynul a v stane nastal zmätok. Hermiona sa držala Rona, mňa a hľadali sme Harryho. Prebehli sme stan, až sme ho našli.

Z miesta, kde bol Patronus sa začali objavovať Smrťožrúti. Všade vládla totálna panika. Ľudia utekali kade ľahšie. Premiestňovali sa jeden za druhým a niektorí dokonca opätovali útok. My sme sa pochytali a ja som začala s kúzlom. Predstavila som si Edwardovu izbu, ako sme vtedy sedeli na dlážke a počúvali hudbu. Zatvorila som oči a...

„Bella?“ Keď som ich otvorila, sedela som na dlážke vedľa Edwarda. Rýchlo som sa k nemu privinula a objala ho. Bolo také super, že sa mi to podarilo. V premiestňovaní nie som až taká dobrá. Väčšinou, keď sa premiestňujeme, to robí Remus, alebo keď ma to nechá robiť, musí mi dopomôcť. Raz sa mi dokonca stalo, že keď s nami išiel jeden Remusov známy, rozštiepil sa.

„Edward, som taká rada. Podarilo sa mi premiestniť,“ zvýskla som mu do ucha. On ma stisol o trochu silnejšie. No na jednu vec som úplne zabudla. Zabudla som na to, že tí traja sú tu a my sa tu pred nimi predvádzame. Táká nezdvorilosť. Ronald si odkašľal, čo som aj čakala.

„Prepáčte. Vy ma asi nepoznáte. Ja som Edward Cullen. A ty musíš byť Hermiona. Bellina spolubývajúca a kamarátka na ponocovanie za knihami.“ Edward vystrel ruku k Hermione a ja som prevalila oči. Zasa to robí. Ron ostal s otvorenými ústami a Harry nemal k tomu stavu ďaleko. Hermiona sa zapýrila a zaklipkala očami.

„Ehm. Ja som Ronald Weasley.“ Vystrel ruku Ron a tým odstrčil tu Hermioninu. Hermiona urazenie odfúkla a dala ruky v bok. Harry sa zachichotal a Ron na neho urazene pozrel. Hotová komédia.

„Aha. Ronald Weasley. Brat Georga a Ferda? Tých, o ktorých si mi vravela? To je brat tých ponožkových kráľov?“ Ron sa pri týchto slovách značne začervenal. Tak som to Edwardovi nepovedala, ale on ho chcel len trochu postrašiť. Teraz sme sa začali smiať všetci, až na Ronalda. Vždy bol urážlivý a niekedy, až príliž, ak to nie je nevhodné podotknúť.

„Bella.“ Do izby vletela Alice. Na sebe mala riflovú minisukňu a prekrásne tričko, ako predpokladám, priamo od návrhárov. Vyčarila ten svoj preslávený detský úsmev a ja som sa nemohla mračiť. Začala som sa smiať ešte viac, postavila som sa a objala som ju okolo pliec.

„Alice, dovolí ti to Jasper nosiť? Veď ťa ešte niekto na ulici chytí a narobí s tebou neplechu,“ zasmiala som sa a ona ma potľapkala po chrbte. Vedela, ako to myslím. Keby sa jej niekto, čo i len chcel dotknúť, Alice ho spacifikuje skôr, ako by jej stihol povedať ahoj. Byť taká každá žena, chlapi si nič nedovolia.

„Remus!“ vykríkla som. Bola som zdesená, bála som sa, že sa mu čosi stalo. Že ho dostali a že to proste neprežil.

 V diaľke sa zjavil Remusov patronus. Vletel do izby.

„Bela, neboj sa o nás. Sme v poriadku. Sme v dome Fénixovho rádu. Keď budeš môcť, príďte za nami, sú tu všetci. Drž sa. Dúfam, že vás nenašli. Nimf ťa pozdravuje.“ Patronus sa rozplinul. Všetci pozerali, ako vyjavení a ja som len nechápala. Bola som rada, že sú v poriadku, ale bála som sa, že by nás mohli vystopovať. Nie, do centrály sa nedostanú.

Zrazu sa však stalo to, čo nikto nečakal. Pred dom sa niekto premiestniil a začal vrhať zaklínadlá. V jednej sekunde som stála a v druhej som padala k zemi. V jednej sekunde som videla Edwardov zdesený výraz a v druhej len čistú a čistú tmu...

Keď som sa prebrala, nado mnou stál Harry a Edward. Obaja sa usmievali, pomaly mi pomohli vstať. Ale hlava mi dunela a nevedela som na nič poriadne myslieť, až na... Remusa

„Hermiona. Ideme.“ Pomaly a tackavo som sa postavila a chytila ju za ruku. Edward sa ku mne presunul a dal mi bozk. Vedela som, aj bez Jasperovho talentu, že sa o mňa bojí. Ale on mohol vedieť, ak sa bojím o Remusa aj bez talentu, ktorý má. Harry a Ron sa Hermiony chytili.

„Si si istá? Ledva stojíš?“ Carlisle ma nechytil, len ku mne vystrel ruku a ja som len prikývla. V tom sme sa začali presúvať. Ja som zatvorila oči. Neviem, čo by sa stalo, ale mne sa začala šialene točiť hlava a otvorila som ich, až keď som pod nohami... Otvorila som oči a boli sme pred domom Fénoxovho rádu.

Vyšli sme po schodoch k dverám a dvere sme pomaly otvorili. Keď som nakukla dovnútra, pred nami v dverách bola čiasi silueta. Zľakla som sa, že nás našli aj tu, ale keď sa ozval Remusov hlas, bola som si istá že sme v bezpečí.

„Bella. Si v poriadku? Vyzeráš príšerne.“ Remus sa mi rozbehol oproti a ja som mu chcela vysť v ústrety. No nesústredila som na na to, aby sa moje nohy nepomotali a už som padala k zemi. Bola som našťastnie k Remusovi len dvadsať centimetrov, čiže ma stihol chytiť pred tvrdou zemou.

„Remus, som taká rada, že ste v poriadku. Som rada, že sa vám nič nestalo.“ Vzdychla som si do jeho plášťa a pomaly som zavrela oči. Bola som s Remusom. Nikto nás nenájde. Nikto už viac nebude ohrozovať moju rodinu. Nikto. O to sa postarám, aj keby ma mal on osobne zabiť.

„Bella. Ale čo sa stalo tebe,“ prehovoril Remus a ja som nedokázala odlepiť od seba viečka, len som zamrmlala niečo v zmysle, že neviem a nemám ani len tušenia, že čo sa stalo.

„Bol to Snape,“ počula som Harryho rozhodný hlas a až ma zamrazilo na chrbte. Neviem prečo, ale z toho chlapa som mala vždy čudný pociť, ale prečo sa ma pokusil zabiť, to teda netuším. Aký by vlastne mal na to dôvod. Nič zlé som neurobila, akurát to, že som mu v treťom ročníku, omylom skočila do reči.

„Toho som sa bál.“ Otvorila som oči a rýchlo som sa posadila. Prečo sa toho bál? Čo je medzi tým Smrťožrútom a mnou? Čo nás spája nejaká nitka minulosti, alebo čo? Chcem to vedieť a zabiť toho hajzla.

„Bella, toto som ti nikdy nechcel povedať, ale Snape zabil tvojich rodičov. Teba nechal a on to nevedel. Držali sme ťa v tajnosti, ale teraz, pravdepodobne, chce tvoju smrť. Vieš, tvoj otec nebol tvoj biologický otec. Nevie o tom veľa ľudí, ale Bella, tvoj biologický otec je a navždy bude Severus Snape.“ Tie slová mnou prešli ako šíp. Zasiahli moje vnútro a cítila som sa ako človek, ktorý práve vykrvácal.

Môj biologický otec? Snape? On zabil mamu a ocka? Mama spala so Snapom?

Na tieto otázky by som radšej odpovede mať nechcela.

„Ja toho hnusáka zabijem. Zabijem ho. Chcel ma zabiť, aj keď vie, že som jeho dcéra? Zabil mi mamu, zabil mi otca, vyhráža sa tebe a Nimf,“ začala som vrieskať, ako zmyslov zbavená. Nechcela som tomu uveriť. Nemohla som. Správal sa ku mne horšie ako k handre a že je to môj biologický otec?

„Bella. Počúvaj. Bude to v poriadku, bude to v poriadku. Nič zlé sa ti nestane...“ Snažil sa znieť upokojujúco, ale veľmi mu to nevychádzalo. Pozeral na mňa zronenými očami.

Vybehla som hore na schody, až skoro k podkroviu a začala som plakať. Toto snáď nie je pravda. Nemôže. Nechcem, aby to bola pravda.

Na schod som si ľahla a začala som sa hrať s prútikom.

„Lumos, lumos, lumos.“ Vždy som to povedalala, keď koniec prútika zhasol. So svetlom som si začala kresliť asrdiečka. Ach, ko veľmi nerada som odišla od Edwarda. Ale bála som sa o Remusa, a to musí pochopiť. Musí pochopiť, že aj na vzdory všetkému, je Remus pre mňa, ako môj otec.

„Bella, Bella,“ ozval sa Nimfadorin hlas z dola a ja som rýchlo zhasala svetlo z prútika a utrela si slzy z tváre.

„Tu som,“ ohlásila som sa a po chvíli som to začala ľutovať. Mala som ostať sama.

„Isabela, ty si také moje malé citlivé dievčatko.“ Nimfadora si ma pritisla k sebe a objala ma. Tiež som ju objala a začala som jej plakať v náručí, proste to prišlo. Nechcela som to, ale proste sa to stalo.

„Nimf, prečo, keď som jeho dcéra, ma tak nenávidí, a prečo nenávidím aj ja jeho? Prečo je to tak? Prečo milujem vás a nie jeho?“ Neprestávala som plakať a Nimf sa odtiahla, aby sa mi mohla pozrieť o očí.

„Iz. Počúvaj. Tvoja mama a ja sme boli priateľky. Možno si to postrehla z rozprávaní. Túto krutú skutočnosť som donedávna poznala len ja. Nikto iný, čiže je možnosť, že sám veľký Severus, je totálne nepoučený o svojom otcovstve,“ zasmiala sa Nimf a zmenila farbu vlasov na fialovo.

„Ty vždy vieš, čo povedať,“ zasmiala som sa a znovu som ju objala, ale tentokrát silnejšie. Nimfadora mi bola ako mama a Remus ako otec. Oni dvaja ma spolu vychovali na prosbu mojich rodičov, a tak sa vlastne aj spriatelili. Myslím, že mám na tom svoj diel.

„Bella, Harry a spol chcú s tebou hovoriť. Niečo s horkraxmi.“ Nimfadora pri poslednom slove zvážnela a ja som vedela, že dojemná chvíľka je fuč.

...

Hore na schodoch bol nejaký zvuk. Šuch. Šuch. Niekto tam bol. Chodil. Pohyboval sa smerom dole. Vystreli sme prútiky, ale Remus mi ho sklopil.

„Bony!“ zvrieskla som a vyletela som hore schodmi. Môj verný kamarát bernardín. Milovala som toho psa. Mám ho od desiatich rokov a je mi viac ako priateľ. 

„Bella.“ Do izby vletela Alice. Na sebe mala riflovú minisukňu a prekrásne tričko, ako predpokladám, priamo od návrhárov. Vyčarila ten svoj preslávený detský úsmev a ja som sa nemohla mračiť. Začala som sa smiať ešte viac, postavila som sa a objala som ju okolo pliec.

„Alice, dovolí ti to Jasper nosiť? Veď ťa ešte niekto na ulici chytí a narobí s tebou neplechu,“ zasmiala som a ona ma potľapkala po chrbte. Vedela, ako to myslím. Keby sa jej niekto, čo i len chcel dotknúť, Alice ho spacifikuje skôr, ako by jej stihol povedať ahoj. Byť taká každá žena, chlapi si nič nedovolia.

„Ha-ha, Bella, fakt vtipné. Vidím, že správa došla včas. Bála som sa o tvoj presun.“ Alice bola ustaraná a začala si ma prezerať.

„Bella.“ Alice mi skočila okolo krku a objala ma. Bola som taká šťastná. Bola som pri priateľoch. O rodine sa to nedá povedať. Ktovie, kde sú Remus a Nimf. Kto vie, či ich nedostali a ktohovie, či sú živí, zranení, či mŕtvi.

Po chvíli dojatia, však nasledovalo čosi iné. Čosi, čo ani Alice nemohla predvídať. Pred dom sa ktosi premiestnil. Vedela som, že to Remus nie je. Vedela som, ako sa Remus a Nimf premiestňujú. No teraz som sa cítila inak. Bol to nejaký iný a divný pocit.

„Sectumsempra,“ vykríkol ktosi z vonku a ja som zrazu pocítila, ako mi čosi prešlo po hrudníku. Edward sa na mňa pomaly pozrel a ja som začala padať na zem. Bolesť v hrudníku silnela a cítila som, ako mi po hrudníku čosi steká. Krv.

„Sectumsempra,“ znovu ktosi vykríkol a ja som sa zložila na zem ešte viac. Bolesť mi prenikala cez celý hrudník. Krv sa valila čoraz viac.

„Čo to, dočerta, je? Neviete s tým niečo robiť?“ Edward sa snažil zúfalo niečo vymyslieť. Nevedel čo. Nevedel, ako by mi mal pomôcť.

„Sectumsempra.“ Začalo sa mi stmievať pred očami. Edward sa nado mňa nahol. Videla som, ako sa mu hýbu pery a ako so mnou zúfalo trasie. Postupne sa mi všetko rozmazávalo, no Edwardova tvár žiarila, no po chvíli sa znova ozvala tá bolesť a čierňava pohltila aj jeho krásnu a neobyčajne anjelskú tvár.

Tma bola neznesiteľná. Bolesť príšerná. Všetko bolo také divné a bolestné. No v jednom okamihu sa to zmenilo. Niečo sa ma dotýkalo na miestach, odkiaľ sa šírila tá neznesiteľná bolesť. A pri tom dotyku sa bolesť postupne neutralizovala.

„Bella, Bella.“ Cítila som, ako sa ma ktosi dotkol svojou teplou rukou a hneď som vedela, že to nebude Edward. Pomrvila som sa, ale oči nie a nie sa otvoriť. Boli ako zalepené. Nechceli sa otvoriť, keď som chcela. Moje telo ma prestalo poslúchať. Chcela som zdvihnúť ruku, no ruka sa nechcela pohnúť. Chcela som si pošúchať oči, aby sa konečne otvorili, ale ruka ma nie a nie počúvať. Chcela som zvriesknuť, ale ústa boli ako priklincované k tomu, na čom som ležala. Kopala som, teda, aspoň som sa snažila.

Vtedy som niečo skúsila. Sústredila som sa iba na jedno. Otvor oči. Otvor oči. Vtedy sa mi viečka, ako na povel otvorili a predo mnou sa zjavil Harry Potter.

Zalapala som po dychu a posadila som sa, boli tam všetci. Všetci - ako predtým a k tomu ešte aj Jasper a Carlisle, Esme a všetci Cullenovci.

„Ďakujem.“ Edward potľapkal Harryho po chrbte. Harry sa na mňa pozrel a vyzeral dosť ustarane.

„Prečo útočil na ňu. Nie je tá, ktorú on chce.“ Hermiona vyzerala výrazom, ako po zásahu elektriny.

„Bolo to zaklínadlo, ktoré som minulý rok našiel v knihe polovičného princa. Možno si to pamätáte. Keď to kúzlo bolo vyslané, najprv mi to nedošlo. Ale teraz už áno. Snape. Snape je Polovičný Princ. Minulý rok mi to povedal, ale nevedel som, že sa s tým niekedy stretnem.“ Všetci sa na neho pozerali s otvorenými ústami. Edward však nie. Edward sa pozeral na mňa ustarane a umučene. Carlisle tak isto.

„Bella. Je niečo, kvôli čomu by ťa mohli chcieť zabiť?“ Hermiona išla vždy k veci. 

Autor: JaneVolturyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dcéra vlkolaka 2. kapitola: Úkryt: