Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dcéra Vlkolaka - 4. kapitola: Desivé kliatby a názory

28.07.2012 (17:30) • JaneVolturyCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1402×

„Bola som u Edwarda. Blízko nich na pristihli, a tak som sa o nich bála. No tesne sme sa minuli s Remusom. Nimf rodí. A prosila som ho, aby jej nehovoril o dnešku a o tých ostatných dňoch nič, nech sa neznepokojujú,“ usmiala som sa a postavila som sa. Chcela som odísť, no Harry ku mne načiahol ruku a ja som sa len mykla. Bol to reflex.

„Ja som ťa chcel len uchlácholiť,“ vysvetľoval Harry a ja som sa na neho pozrela cez ofinu. Divne sa zaksichtil a pozeral mi priamo do očí.

„Ty máš čierne oči?“ spýtal sa a ja som vedela, že sa to pokazilo. Budem musieť v knihách nájsť zaklínadlo na zmenu farby očí...

„Hej...“ Nevedela som, čo mu mam na to povedať. Ako mu vysvetliť, že mám oči čierne? Rovno mu vyklopím, že ma Carlisle uhryzol.

„Bella. Čo sa deje?“ otočila sa na mňa Hermiona a ja som si vzdychla. Bože. Už aj ona. Zase do mňa začnú rýpať a všetko bude v... Ale to sa stať nesmie. Musím to rýpanie nejako zvládnuť a vlastne, závisí na tom aj ich život.

„Nič. Ja len, ten útok bol hrozne blízko k ich domu. Sú nekúzelnici. Nevedia čarovať a keby sa dačo stalo, neviem, čo by robili.“ Čo by robili, ak by som zlyhala. Ako by dopadli a ako by som dopadla ja a všetci...

„Bella. Niečo sa deje. Čiernu, ktorú ti dala Alice, si na sebe nikdy nemala.“ Hermiona chytila šál a začala mi ho odmotávať.

Rýchlo som ju schmatla a zamotala som si ju naspäť na krk.

Zdalo sa mi, že vonku sa čosi pohlo.

„Niekto je vonku,“ zašepkala som a oni na mňa neveriacky pozerali.

Vyšli sme vonku a hneď som spoznala hnilobný zápach, ktorý naznačuje, že sme obkľúčení Smrťožrútmi. No. Nič sa nedá robiť. Nejako si musíme poradiť. A máme úžasný plášť...

Puk!

Ktorý práve zlyhal. Do frasa! Ako je to možné? Rozčulľovala som sa nad tým. Ako je možné, že ten úžasný a neprekonatelný plášť praskol.

„Krucio!“ vykríkol ktosi s drsným hlasom a ja som  sa ocitla na zemi a len som nemo pozerala na všetkých navôkol. 

Harry vybehol a postavil sa s namiereným prútikom priamo predo mňa.

Voldemort sa len zasmial a jedným švihom prútika Haryho zrazil na zem a pomaly sa približoval a ja som začínala mať trochu strach.

„Isabella. Ach, moja malá Isabella,“ vravel a začal mi odkrúcať šál a ja som sa na to len neveriacky pozerala. Nevedela som tomu zabrániť. Odhaľoval tu moje tajomstvo.

„Nechaj ju!“ zvrieskol Harry. Voldemort sa na neho pozrel a pustil mi šál. Vydýchla som si a aj som bola trochu rada. Nie sú na to ešte pripravení. V správny čas a na správnom mieste...

„Ach aký si hlúpi... Harry... Harry... Harry... Tu tvoja priateľka má zvláštny dar. Nevieš si ani len predstaviť aký. Keď  je s vami, treba ju zničiť. No keby sa pridala k nám, život by si mohla ponechať,“ zasmial sa a vravel to pomaly a hrozne poeticky.

Myslím, že z tohto každému dôjde na um, že Voldemort chce mňa. Ale čo to, dočerta, robí. Má sa držať ďalej a nie sa tu obšmietať.

Nevedela som, ako sa z toho dostanem. Ako na to.

„Prosím. Prosím,“ zastonala som a všetci do jedného sa na mňa pozreli. Všetci sa pozerali na upírku, ktorá trpí. Niektorí sa smiali. Iní stáli so zatajeným dychom a iní nejavili známky akejkoľvek nálady. Proste znudene stáli.

„Isabella. Neboj sa. Ušetrím ťa. Ale niečo mi sľúb. Až sa toto skončí a tvoji priatelia budú porazení, prídeš na moju stranu.“ Vedela som, čo je v tomto za háčik.

Zatvorila som oči a snažila som sa o tom premýšľať. Urobím mu tú radosť a zomrú moji najbližší, alebo poviem áno a aj tak nesplním to, čo som dala za sľub.

„Beriem to ako možno. No ja cítim, že vaša porážka sa blíži, čiže ti nechám čas.“ Postavil sa a ja som ďalej len vzlykala.

Všetci smrťožrúti sa postupne popremiestňovali a my sme ostali v lese sami.

Nemohla som sa však hýbať. Vedela som síce, že to postupne prestane, ale stále to hrozne bolelo.

Harry sa ku mne rozbehol a nahol sa nado mňa. Pozeral mi do očí. Mal také úžasne modré oči, ako jazierka v Tatrách. Také priezračné a modré. Také hlboké. Odhrnul mi jemne vlasy a neprestával sa na mňa pozerať.

„Všetko bude v poriadku,“ šepkal mi a hladkal ma po vlasoch.

Ja som na neho vydesene pozerala a neprestávala som fňukať. Bolesť síce prestávala v tele, ale v hrdle silnela. Keď sa už stratila natoľko, aby som sa mohla hýbať, hrdlo ma pálilo takým spôsobom, že by som ho najradšej vytrhla.

Začala som kašľať a Harry ma jemne podoprel, aby som sa mohla posadiť.

„Som v poriadku.“ Zdvihla som ruku a on troch ustúpil.

Keď odstúpil, mohla som sa nadýchnuť. Mohla som do svojich pľúc dostať aspoň trochu vzduchu.

„Ďakujem.“ Pozrela som na nich, ale nevedela som, prečo sa tak mračia.

„Bella. Vysvetli mi, prečo sa k tebe správal ako k svojej vlastnej. Prečo sa tváril, ako by si mu patrila. Prečo?“ Zreničky sa mu mierne rozochveli. Videla som, že má obavy.

„Vie, nie je to ľahké. Ten dar... Neviem, na čo to vôbec vyťahoval. Neviem, ako to mohol. Ale niečo viem naisto. Nemôžem vám to povedať. To naisto nie teraz. Až príde správny čas. Vtedy sa to dozviete. No prosím, nechaj mi čas. A mimochodom, nemusíš sa báť, neupíšem sa mu.“ Myslím, že som to povedala dosť jasne a zrozumiteľne. No on na mňa pozeral a niečo v hlave mi vravelo. Niečo bude zle. Zvoňte na ústup. A tak som radšej prestala hovoriť.

„Bella. Čo pred nami tajíš?“ Pozrel na mňa a začal mi odvíjať šál. Rýchlo som však vystrela ruku a vytrhla som mu ho z ruky. To si nemala robiť, znova mi šepkal hlások.

„Nič. Ja len, je to zložité. To ráno to nebolo ani zďaleka také ľahké. Oni zaútočili z tej bolestivej strany. A no...“ Teraz som už začala vážne pochybovať. Neprídu na to sami? Veď upíri sú predsa úplne iní ako ľudia alebo čarodejníci.

„Bella. Viem, že to máš zložité, ale niečo ti musím povedať. Alebo skôr ukázať. Nehnevaj sa, ale zatvor si oči.“ Jeho príkaz bol jasný a zrozumiteľný. Všetkému som rozumela na posledný výdych. Len jedno mi nedávalo zmysel. Prečo?

„A prečo by som ich mala zatvoriť?“ Zaklipkala som očami a on sa rozosmial z plných pľúc.

„Len ich zatvor.“ Nevedel sa prestať smiať. Oči som teda opatrne zavrela, ale nenápadne som pozerala popod viečka, čo sa chystá robiť.

„Drž ich zatvorené!“ Haryho prísny hlas stíchol. Jeho teplý dych sa pomaly približoval. Ja som zrazu vedela, čo chce robiť.

Ja som si však v tej sekunde neuvedomila, čo robím. Rýchlo, až veľmi rýchlo som sa postavila a odbehla som. No keď som si to vzápätí na to uvedomila, bolo už až príliš neskoro. Harry sa na mňa pozeral s vypleštenými očami a ledva dýchal. Sedel strnulo v jednej polohe. Začínala som mať strach, či náhodou nedostal infarkt.

Sedel tam tak riadnu chvíľu, až sa mu konečne nepohol prst na nohe. Bol už značne bez kyslíka, keďže začínal meniť farbu. Potom sa však nadýchol a začal lapať po vzduchu. Postavil sa z postele a začal sa zhlboka nadychovať. Keď som sa však pohla k nemu, aby som mu pomohla, vystrel ruku ku mne a zastavil ma.

„Čo si zač?“ Pozeral na mňa a stále lapal po dychu. Vo vystrašených očiach sa mu rozširovali zreničky. Postupne naberal dych a začal sa vyrovnávať.

Z diaľky som počula ako jeho krik privolal aj ostatných obyvateľov tohto príbytku. Ron a Hermiona bežali cez celý stan zistiť, čo sa deje.

„Čo sa to tu, preboha, deje?“ Harmiona roztiahla záclonu a pozerala sa raz na jedného a raz a druhého. Ja som sa len usmiala a pozrela na Harryho.

„Nič, ale zdá sa mi, že Harry má ten horcrax na krku hrozne dlho až začína byť paranoidný. Spadol, udrel si hlavu a začal lapať po dychu a začal tu vrieskať nezmysli.“ Začala som sa smiať a Hermione a Ronovi sa uvoľnilo napätie v tvári.

„Harry, daj Belle ten horcrux a choď sa vyspať,“ povedala Hermiona.

A zrazu mi niečo napadlo. Vzala som kabelku a začala som z nej vyťahovať veci. Kniha „Základy taliančiny“, potom zopár nohavíc a tričiek. Jedna taštička, až potom na úplnom spodku som našla knihu, ktorú som si kúpila v antiquariáte v Šikmej uličke. Ako si poradiť takmer so všetkým. Kúzelnícka príručka od A po Z.

Začala som listovať. Zrazu som narazila na to, čo som hľadala a začala som čítať nahlas.

„Zub Baziliska. Jeho jed dokáže zabiť, zničiť všelijaké príšery, aj druhy záhadných a nadprirodzených tvorov.“ Knihu som odhodila na posteľ a začala som sa prehrabávať v taške. Z tašky som vytiahla šesť zubov hada.

„Odkiaľ ich máš?“ Hermiona vydýchla všetok vzduch nahromadený v pľúcach a takou úľavou.

„Kto zo sebou nenosí zuby obrovského hada?“ zasmiala som sa a Harry sa na mňa prísne pozrel.

Odteraz si na neho musím dávať veľký pozor. Je to taký malý chlapec, ktorý sa podľa všetkého rád vŕta cudzím do ich súkromia.

Autor: JaneVolturyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dcéra Vlkolaka - 4. kapitola: Desivé kliatby a názory: