Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Diablova milenka 1 - Echo

20.04.2010 (10:15) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1884×

1.kapitola – Echo

(Prach sme a na prach sa obrátime)

Všetko sa zosypalo. Zostala som sama. Tma. Len jemné čiastočky prahu rozvírené vo vzduchu obtierajúce sa o moju jemnú pokožku. Incest! Ako si to môžu dovoliť? Veď som z popola, oni nie? Vírilo mi v hlave a všetky okolnosti pohromy boli utajené. Sedela som, hľadela doblba. Prach sme a na prach sa obrátime!

„Bella?“ opýtal sa Erik, hlavný člen výboru pre mladých novinárov. Usmieval sa od ucha k uchu a klebety, ktoré boli pravdivé a rozšírené si nevšímal. Pokrútil hlavou a predral sa cez hŕstku ľudí pred mojím autom. Rozvíril prach, znovu. Incest. Predieral sa cez ľudí, dychtivo nasával vzduch. Vážil si života? Prach si a na prach sa obrátiš. Prečo nespomalíš? Som až taká dôležitá? Zrnko v piesku? V pláži? Som to ja? Zlato vyvierajúce v útrobách našej matky? Vzduch vylievajúci sa z našich otcov? Voda tečúca z bratov a sestier. Si prach a na prach sa obrátiš – nebež! Váž si život!

Občas si pripadám úplne odlišná. Pochody v mojej hlave, svetové názory, myšlienky či činy, všetko, čo spravím, vyslovím a napíšem sa líši od iných. Rozdielnosť – fajn? Čert ju ber. Ale prečo ja? A prečo v takejto miere? Vážim si život, lásku a priateľov. Vážim si rodinu a prírodu. Každí sme iní, no prečo práve ja vyčnievam z radu míľovými krokmi? Nechcem byť prach a na prach sa obrátiť. Nie som prach. Nie. Rasa, ktorá vzbudzuje odpor či nenávisť? Nie. Zviera, ktoré chladnokrvne vraždí? Nie. Som sama – Diabol? Boh? Existujú? Nie sú len výmysly ľudí bažiacich po peniazoch a krvi? Sú vôbec medzi nami tí, ktorí si doprajú život? Zaslúžia ho?

„O chvíľu zvoní. Prečo tu stojíš?“ Otázka visela vo vzduchu. Nemotorne sa predierala do mojich uší a hľadala odpoveď. Usmiala som sa, sústredene hypnotizovala Erikove azúrovo modré oči.

Bež! Zakričal môj vnútorný hlas. Bež a neobzeraj sa, kričal naplno. Bež a bež. Čo sa znova deje? Prečo sme tu? Prečo sa každý pozerá práve na mňa. Prečo som tu? Prečo som človek? Nechcem, nemôžem. Choď preč. Preč! Ďaleko, nevracaj sa. Prosím!

„Čo ťa to toho, Erik? Nikdy sme neboli priatelia. Prečo sa pýtaš? Nie je náhodou moja vec, či to tej školy pôjdem alebo nie?“ Krik neutíchal. Prečo tu je? Prečo tu stojí? Nie som prach. Nemôžeš ma odviať. Nie som tu. Nie je tu pýcha. Nie je tu nič! Prečo ma prosím ťa ničíš? Prečo sa to deje? Hluk v mojej hlave narastal a jeho intenzita pukala ušné bubienky.

„Choď preš, Erik!“ vykríkla som a dusivosť v mojej hlave sa zväčšovala. Rástla do nemožných rozmerov a drvila moje bunky. Mučila ich na škripci, váľala ich v ohni. Plakala som.

Nie som zviera, ba ani otrok. Som len rasa, ktorá nevymrie. Kto ma volá? Kto ma zbaví okov? Počujem hlasy, otáčam sa. Preciťujem vinu za pýchu sveta. A čo je pýcha? Márnivosť ľudstva, pohnem s ňou bez pomoci. Všetko sa zosypalo a ja padám. Nohy ukladám na kamennú dlažbu. Nemyslím, nejem, nepijem. Kde som? Kde som v tomto chaose? Bojím sa a ruky sa trasú, nohy tiež. Modli sa – prikazuje hlas, no pamäť zabudla. Kto som? Kde som? Nezabijem, to viem. Niekto ma povolal. Stratila som sa z nášho sveta. Nie som. Rozplynula som sa na piesok a vietor – och ten vietor slobody, odvial ma do ďalekých krajov. Nie, chcela som kričať, či protestovať. Nie, nemohla som nič. Unášať sa svetlom neba, chcela som, no skončila som.

Spomínam. Spomienky bolia a denník na mojom stole poľaví. Roztvorí svoju dušu. Sedím a spomínam. Na pýchu. Čítam.

„Bola som to ja,

čo postrehla slávu.

Nikde nič, len ja,

spustila som lávu.

Obnožie môjho sveta,

stalo sa iným domom.

Odtrhla som konáre,

tým najkrajším stromom.

Bola som to ja,

syna dcéra otcova.

Čo stále narieka,

myslí po svojky,

nechce chodiť s priateľmi,

nechce chodiť podvojky

.

Ja – pýcha,

Ja – slovo,

Ja – pravda,

Ja – olovo!“

Jasne si pamätám tie pocity a strach, ktorý som cítila blížiac sa do neznámeho sveta. Jasne som počula ten nárek duší.  Cítila temnotu a vlhký mach.

„Vitaj Isabella,“ poručila žena, ktorá sa pred mnou ocitla vo všetkej svojej kráse. V Evinom rúchu. Jej telo bolo dokonalé. Prsia pevné a plné, vypínajúce sa nad vypracovaným bruchom. Nehovoriac o stehnách. Jej hrdzavé vlasy sa v pramienkoch spúšťali po zadoček a obtierali sa o chúlostivé miesta. Vzdychla som. Jej krása bola dokonalá, diabolská. Satan v ženskom tele.

„Ešte predtým, ako sa dozvieš, čo sa od teba očakáva, musíš splniť tri úlohy. Úlohy smrti!“ Krivky jej hlasu sa odrážali od temnotou zahalených stien a jediným záchranným bodom bol číry vzduch prúdiaci z nevedno ktorej strany.

„Ja nepotrebujem úlohy, pani moja.  Stačí mi jedna otázka. Kde som?“ reč môjho tela, ktoré taktiež nebolo zahalené, nahováralo strach. Nohy sa mi triasli, žalúdok zvieral. Dýchala som rýchlo a splašený tep srdca sa v echu dostával do mojich spotených uší.

„Na otázky je priskoro, mladá dáma. Pýtať sa budeš môcť po prekonaní strachu.“

Už len pri pomyslení na jej dokonalé telo som sa otriasla. Očkom pozrela na to moje a div sa nerozvzlykala. Dokonalosť. Nie je prach, nemôže.

„Rozptyľuje ťa moja telo?“

Než som  stihla odpovedať, obrátila sa, vtiahla do víru sily a v sekunde bola spať. Jej telo bolo iné. Stála pred mnou stará dáma – zošúverená rokmi života. Prehnutá ťarchou osudu, no s úsmevom na perách. Záhyby jej tela boli staré, no stále pekné. Krásne. Ba dokonca krajšie, ako rovnosť toho predošlého. Nie je prach, nemôže byť. Hoc všetci, ba možno aj ja sme – ona nie. Jej kosti sú silné a bremeno strachu im odolá.

„Priprav sa Isabella,“  zahlásila žena a ja som sa stratila v myšlienkach. Počula som len hodiny. Tik – tak. Tik – tak. Čas. Vždy som ho nenávidela. Hnusil sa mi.

„Isabella, si vyvolená a vyvolenou zostaneš aj po tom, čo ťa ľudia oberú o zmysli, končatiny či myseľ. Isabella si vyvolená či podľahneš či vyhráš. Isabella – si naša záchrana!“ Hodiny dotikali a ja som sa rozplynula – vniesla do inej, bolestivejšej reality.

Zatvorila dom denník, usmiala sa a premýšľala. Nad životom, smrťou, diablom či bohom. Pozerala na zastavené hodinky uprostred bielej steny. Stoja, už večnosť. Pretože: Hodinky vraždia čas. Čas je mŕtvy pokiaľ sa odpočítava malými kolieskami; len keď sa hodinky zastavia, čas ožije.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Diablova milenka 1 - Echo: