Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa noci - 3. kapitola

23.06.2010 (21:30) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1358×

... V tej chvíli by som dala čokoľvek na svet za to, aby sa dieťa na mňa spokojne neusmialo a ja som pri tvári nepocítila hrejivý dych. Dych toho, ktorý ma znetvoril na celú večnosť...

Zrazu, akoby sa celý svet zastavil. Zemeguľa sa prestala točiť, oblaky plynúť po oblohe, vtáky spievať, živočíchy dýchať. Bola som len JA a ON. Nikdy by ma nenapadlo, že ho opäť stretnem. Stretnem práve tu a teraz. V tento deň, na tomto mieste, pri tomto dieťati. Bolo to, akoby mi niekto vrazil nôž priamo do chrbta. Nie! Presne do srdca.

Stála som tam ako socha a on pomaly prešiel okolo mňa. Oči som mala pevne zavreté, ale cítila som, ako na mňa fľochol. Vedela som, že ide k dieťaťu a to som nemohla dopustiť.

Náhle sa strhol boj!

Skočila som po ňom, akoby vôbec nebol jeden z najobávanejších tvorov, akých kedy tento svet nosil. Na všetko som v tej chvíli zabudla, dokonca som sa zabudla premeniť a vedela som len jedno: nedovolím, aby ublížil aj tomuto dieťaťu. Hrýzla som ho, driapala, kopala, ale všetko bolo zbytočné. Tak ako predtým aj teraz ma ľahučko dostal na lopatky. Ležala som pod ním a naše pohľady sa stretli.

Ako som sa pozerala do tých nádherných zelených očí, celý svet opäť zastal. Nebolo to však od strachu alebo čírej nenávisti. V duchu som si prehrávala naše posledné, avšak nie prvé, stretnutie.

Bola nedeľa popoludní a ja som sa prechádzala po malej skrytej záhradke uprostred kamenných múrov Voltery. Keďže o nej vedelo iba málo obyvateľov hradu, nebála som sa, že by ma niekto vyrušil. Aro bude určite vo svojej pracovni, Caius s ním alebo v knižnici, Marcusa som sa neobávala vôbec, keďže od smrti Didyme vychádza zo svojej izby iba v prípade dôležitej porady alebo súdu, Athenodora so Sulpiciou určite zvádzajú nejakých nových upírov. Takto vyzerajú asi všetky moje dni v tomto väzení. Zrazu som dostala nápad, že sa prejdem po meste. Slnko už pomaly zašlo a tak mi nič nestálo v ceste, ako keby mi nebolo jedno či svieti, alebo nie. Súhlasu od Ara som sa preto nebála, aj keď mu už tak veľmi nezáleží na tom čo robím, vždy sa ho musím ísť opýtať na súhlas. Akoby som stále mala desať. Nemohla som inak, ako sa nad touto myšlienkou neusmiať. Kde len sú tie časy môjho detstva.

Nerozmýšľala som preto ani sekundu a vydala sa za Arom. Míňala som stovky dverí, čí už drevených, zlatých alebo oceľových. Veľmi dobre som vedela, čo sa za nimi skrýva. Vlastne, poznala som všetky izby v hrade. To je jedna z výhod, keď žijete večne a na dlhšie výlety vás nepúšťajú. Za celý svoj dlhý život som bola iba na jednom takomto dobrodružstve. Samozrejme, že do mesta som mohla chodiť hocikedy.

Ani neviem ako, ocitla som sa pred krásnymi dubovými dverami, na ktorých bilo do očí veľké V, napísané cez obe krídla dverí. Okraje tvorili písma najrôznejších kultúr a národov. Ak by to uvidel človek, ktorý nepozná všetky jazyky starého sveta, ťažko by tomu porozumel. V spleti tých symboloch bol vyrezaný dlhý príbeh. Príbeh troch bratov, zakladateľom najstrašnejšej ríše, akú kedy tento svet zažil. Avšak, pre ľudí zostala dodnes tajomstvom a bude tajomstvom ešte dlhé veky.

Na môj vkus som dvere otvorila až priveľmi dramaticky, ale čo už so mnou narobia. Ako som si myslela, Aro sedel vo svojom kresle za originálnym stolom zo sekvoje. Niečo si písal, ale akonáhle ma zbadal, odložil pero a zdvihol jedno obočie.

Ja som sa len usmiala a s dobrou náladou som prehodila: „To je dnes ale nudný deň, však? Zišlo by sa ísť k večeru trošku na...”

Na moje veľké šťastie ma prerušil z mojej prednášky o dnešnom večere mávnutím ruky a dodal: „Dobre, choď si prečistiť hlavu, ako to zvykneš hovoriť, ale do rána nech si doma, vzbudzuješ až priveľa pozornosti.”

Odmlčal sa ale hneď pokračoval: „Vlastne, keď nad tým uvažujem, mohla by si ísť s gardou vyriešiť zopár vlkolakov, ktorí sa vymykajú spod kontroly. Je to v Afrike, čo sa ti určite bude páčiť.”

Ach jaj, to si zase „oddýchnem”. No, čo už. Keď to nezvládnu bezo mňa. Prikývla som na súhlas a už sa poberala preč.

Ako som zatvárala dvere dodal: „A zober zo sebou Athenodoru, potrebujem, aby tam bol aj niekto iný z kráľovského rodu.”

Už som chcela namietať, ale nakoniec som si zahryzla do jazyka. Pri troche šťastia ju zabijú a bude konečne svätý pokoj.

A tak sme sa vybrali na cestu naprieč Afrikou. Do púšte Kalahari. Garda tam pred pár rokmi objavila krásne lesklé, čisté a hlavne, ako naša pokožka tvrdé kamene. Dlho sa špekulovalo o názve, keď mi raz vykĺzlo „adamas” a po malých úpravách bol na svete „diamant”. Aro tam hneď poslal najlepších mužov, tí mali premeniť pár domorodcov, naučiť ich naše zvyky a zákony a mali ťažiť tento krásny kov. Aro ho potom predával, tak na Európskych trhoch, ako aj na Ázijských.

Teraz ho však obsadili vlkolaci a my sme mali na starosti dostať ich odtiaľ. Ako som si myslela, Athenodora sa stále sťažovala, prečo nemôžeme ísť na koňoch alebo ťavách. Krava, ona asi v tej krásnej hlave naozaj nič nemá.

Z Volteri sme vychádzali tesne predtým, ako krajinu pohltila chladná noc a Kalahari nás vítala nad ránom. Pravdaže, boli by sme tam aj skôr nebiť našej madam, ktorá musela mať pomaly po každej pol hodine prestávku, nehovoriac o tom, že si chcela sušiť šaty, keďže sme to vzali skratkou cez Stredozemné more. Ešte aby som sa kvôli nej trepala cez Arabský polostrov. Ona asi fakt padla na hlavu. Skrátka, akonáhle si po tretíkrát sadla, že si oddýchne, využila som svoje nadanie a potom bola tichučko ako muška celú cestu. Jasné, že ma po príchode bude v hrade čakať hotové peklo, ale za tie stratené nervy mi to stálo.

Rozostavili sme sa okolo bane. Vlci o nás hneď vedeli a aj napriek tomu, že nás bolo aspoň 50, mali sme môj dar a najlepších bojovníkov, obkľúčili nás a boj mohol začať.

Nevedela som, ako je možné, že môj dar na nich vôbec nepôsobí. Rovno som bránila Demetriho, ktorý pálil najmenej troch vlkov naraz, keď na mňa skočil jeden z nich. Vyzeral ako vodca, pretože ostatní sa trochu stiahli a nechali ho, aby so mnou bojoval. Boj prebiehal asi pätnásť minút. Nakoniec ma zrazil na zem a ja som nebola schopná čítať mu myšlienky, preto som si mohla iba domyslieť, čo si myslí vo chvíli, keď mi jeho pazúr jemne prešiel po pokožke, a ako najjemnejšie vlákno ju roztrhol. Tá bolesť sa nedala s ničím porovnať. Horelo mi celé telo a bolo to horšie ako pri premene. Cítila som, že musím mať aspoň teplotu supernovy a každým pohybom srdca sa to pomaly zmenšuje. Počkať!

SRDCA?!

Rýchlo som otvorila oči a ocitla som sa vo svojej izbe. Niekto mi musel kúpiť posteľ, pretože som ju nikdy nepotrebovala. Vedľa mňa sedel na stoličke Aro, vlastne boli tam všetci „najvyšší”. Porozprával mi, ako som začala horieť, a to doslova. Vlkolaci sa rozutekali a naši museli počkať, kým to prestane. Potom ma rýchlo vzali a odniesli do hradu. Od tej chvíle nebolo nič ako predtým. Mohla som chodiť do mesta, kedy sa mi zachcelo. Nezáležalo, či svieti slnko alebo nie. Vôbec som sa netrblietala ako ten môj diamant. Začala som uprednostňovať zvieraciu krv a objavila som nové schopnosti. Neviem, ako sa mohlo do mňa zmestiť toľko nadania. Odvtedy som žila inak. Viac som chodila s gardou na cesty a ostatní boli ku mne stále viac a viac odmeranejší.

Mala som v sebe vlkolačí jed. Jed tých, ktorých nenávideli.

Teraz som tu len ležala a nebola schopná pohybu. Nedokázala som sa prestať pozerať do tých očí. A vtedy sa celá scenéria zmenila...

2. kapitola zhrnutie poviedok 4. kapitola

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa noci - 3. kapitola: