Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 1. kapitola

18.10.2010 (17:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 8512×

Bella:

Sedeli sme v lietadle. Edward ma držal kŕčovite za ruku a strnulo hľadel pred seba. V hlave mi vírili bubny. Snažila som sa vymyslieť, ako z toho von. Edward chce zabiť naše dieťatko, Edward chce ublížiť tomu malinkému stvoreniu, ktoré mám pod srdcom. Spojením nás dvoch, dvoch milujúcich sa bytostí, nemôže predsa vzniknúť nič zlého. Premýšľala som a celé moje vnútro začalo pomaly zachvacovať šialenstvo. Ja si svoje dieťa ochránim. Ochránim to maličké, čo vo mne rastie. Nedovolím nikomu, ani svojmu manželovi, ani Carlislovi, aby sa ho čo i len dotkli. Rozhodla som sa. Postavím sa aj stovke upírov, ale dieťatko si nedám. Materský inštinkt, o ktorom som vedela len z biológie ma teraz zahalil do nepriedušného závoja. Bola som odhodlaná a mala som plán.

V kabíne lietadla sa rozsvietila výzva k pripútaniu. Letuška prešla celým lietadlom a kontrolovala stolíky a pasažierov. Keď prechádzala okolo mňa, na chvíľu sa pristavila. Musela vidieť, aká som skľúčená. Edward na ňu pozrel a ona inštinktívne ustúpila. Keď som sa mu zadívala do tváre, bola iná. Nepôsobil nahnevane a ani ustarane. Vyzeral tak nejako mŕtvo. Pilot pristál tak ľahko, že som si ani neuvedomila, že sme na zemi. Edward ma bez slova odpútal a pomohol mi na nohy. Bola som unavená a zničená. Podopieral ma cestou z lietadla. Keď sme už vychádzali z pasovej kontroly, nevinne som sa naň obrátila.

„Edward, musím na toaletu.“ Nesúhlasne zavrtel hlavou.

„Ja ale musím,“ naliehala som. Nervózne sa nadýchol a šli sme smerom k toaletám. Zastali sme pred chodbou a ja som len nevinne mykla ramenami.

„Choď nájsť Carlisla, určite nás čakajú. Stretneme sa v hale. Chvíľu mi to potrvá,“ povedala som s úsmevom. Snažila som sa vyzerať normálne a ovládnuť svoj dych, aby ma neprezradil. Edward sa na mňa dlho zadíval. Potom prikývol.

„Tak v hale. Buď opatrná,“ povedal šeptom. Otočil sa a pomalým krokom odišiel. Z toalety sa vyhrnulo množstvo žien. Boli to nejaké mladé športovkyne v teplákových súpravách. Zamiešala som sa medzi ne. Našťastie sa vybrali k inému východu než šiel môj manžel. Srdce mi splašene letelo. Snažila som sa zhlboka dýchať, aby som neodpadla. Zostala som stáť pred letiskovou halou a roztrasene som zodvihla ruku, aby som privolala taxík. Mysľou sa mi hnalo hotové myšlienkové tornádo. Začala som si uvedomovať, že ja vlastne utekám od svojho milujúceho manžela. Striedali sa vo mne pocity beznádeje, lásky, strachu a bolesti. V sekunde bol pri mne taxík. Trasľavou rukou som otvorila dvere a sadla si na zadné sedadlo. Dvere som pribuchla a ticho sedela celá skrčená s pocitom, že na mňa pozerá celý svet a ukazuje si prstom.

„No kam to bude, slečna?“ ozval sa taxikár.

„Do mesta, prosím,“ dostala som zo seba. Taxikár sa pohol a ja som tomu nedokázala uveriť. Nedokázala som uveriť, že som ušla, že sa mi to podarilo. Ešte raz som sa obzrela a letisko sme už mali za sebou. Schúlila som sa na zadnom sedadle a po lícach sa mi rozkotúľali slzy. Nevedela som, čo mám robiť a kam ísť, len som vedela, že ak chcem ochrániť moje dieťa, musím ďaleko od Forks, od Edwarda a jeho rodiny. Oni mi chceli dieťa zobrať. Edward sa tak veľmi bojí o môj život, že chce obetovať život nášho dieťaťa. Ja zaň ale budem bojovať. Nevedela som kam pôjdem a čo budem robiť. Môj plán skončil pri úteku, ale čo ďalej? Nemôžem ani za René a ani k žiadnej priateľke. Chvíľu som premýšľala.

„Odvezte ma na autobusovú stanicu,“ povedala som ticho taxikárovi.

„Ako si slečna praje.“

Vytiahla som peňaženku z vrecka a prepočítala som si hotovosť. Bolo to biedne. Mala som Edwardovu kartu, ale použiť ju by bolo šialenstvo. Taxikár zastal na červenú a ja som si všimla záložňu na rohu ulíc.

„Môžete mi ešte na chvíľu zastaviť pri tej záložni?“ usmiala som sa mu do spätného zrkadla. Taxikár ochotne pristavil pri chodníku.

„Taxameter ale beží slečinka,“ zakričal cez otvorené okno. Vbehla som dnu a šla rovno k pultíku. Stiahla som z prsta snubný prsteň Edwardovej matky a oči ma začali páliť ako žiletky. Položila som ho na zamatový vankúšik.

„Koľko mi zaň dáte?“ vykoktala som zo seba. Chlapík si založil na oko nejaké sklo a dlho si prsteň prezeral pod lampou.

„Nádherná práca a k tomu starožitnosť.“ Dal ho na váhu.

„Chcete ho predať, alebo založiť? Ak predať, dám vám viac.“ Vybral si z oka tú vec a pozrel na mňa.

„Založiť. Určite poň prídem,“ bola moja pohotová odpoveď.

„Dobre. Dám Vám 15.000, ale ak poň neprídete do troch mesiacov, tak ho predám." Uškrnul sa a začal ukladať peniaze na pult. Prikývla som, vzala peniaze a naskočila späť do taxíka.

Edward:

Už z diaľky som zbadal Carlisla. Zodvihol som ruku a zamával, ako to robia ľudia. Okamžite ku mne vykročil a v pätách mu bola Esme a Rose.

„Kde je Bella?“ vyhŕkla Rose namiesto pozdravu.

„Musela na toaletu, hneť príde,“ odpovedal som sucho a znechutene. Nikdy pred tým by ju ani nenapadlo pýtať sa na Bellu.

„Edward, táto situácia je veľmi ťažká. Nemáme veľa času. Doma som všetko pripravil,“ šepkal Carlisle a tváril sa ustarane. Prikývol som. Mal som strach. Mal som strach z toho, čo nás čaká. Ani vo sne ma nenapadlo, že upír a človek môžu splodiť dieťa. Ja som predsa mŕtvy a dokážem dať život. Bolo to fascinujúce a desivé zároveň. Milujem Bellu a milujem aj bytosť v jej vnútri, lebo je súčasťou mojej manželky, ale je žiaľ aj mojou súčasťou a ja som netvor. Nemôžem dopustiť, aby jej tá bytosť ublížila. Päste som mal stále zaťaté a nedokázal som sa ani na chvíľu uvoľniť. Stáli sme v hale a Carlisle stále vykladal o tom, aké je to celé fascinujúce a koľko toho ešte nevieme o našom druhu.

„Nie je tam pridlho?“ povedala po chvíli Esme a bolo to dnes prvý krát, čo niečo povedala. Tie slová mi vrazili do hrude ako baranidlo. Okamžite som sa rozbehol k toaletám. Dalo mi veľkú námahu bežať ľudskou rýchlosťou, keď som tam mohol byť v sekunde, ale nesmiem upútať pozornosť. Zastal som pred toaletami a poobzeral sa. Zhlboka som sa nadýchol, že hádam zachytím jej pach. Chcel som už vraziť na toaletu, keď ma zozadu zadržala Rose.

„Idem ja,“ štekla a vo chvíli zmizla za dverami. Napäto som čakal, aj keď som Bellu necítil, dúfal som, že ju Rose vyvedie von. Otvorili sa dvere a Rose len pokrčila ramenami.

„Nie je tam,“ znela sklamane. Teraz mi to došlo. Vzala to do vlastných rúk a ja hlupák som jej na to skočil. Nemal som ju spustiť z očí. Celým telom mi prešlo bolestivé mrazenie. Moje vyprahnuté žily sa ešte viac stiahli a z pľúc mi unikol aj posledný vzduch.

„Ona ušla. Moja žena odo mňa ušla!“ pretlačil som cez zomknuté pery. Všetci na mňa pozerali s otvorenými ústami.

„Edward, musíme ju okamžite nájsť. To dieťa ju zabije, musíme ju toho zbaviť čím skôr.“ Carlise je vždy tak rozvážny a istý, no teraz sa chvel. Siahol som do vrecka nohavíc a vytiahol peňaženku. Mal som tam zopár Belliných fotiek. Každému som dal jednu. Zadíval som sa do peňaženky a všimol si, že mi chýba karta.

„Tak predsa len urobila chybu. Má moju kreditku,“ vzdychol som si a Rose sa široko usmiala.

„A keď ju použije, tak ju máme.“ Prikývol som a všetci sme sa rozbehli ukazovať ľuďom fotku mojej manželky s otázkou, či ju pred chvíľou niekde nevideli. Stále som počúval len samé nie a nie. Sledoval som aj myšlienky Esme, Rose a Carlisla, ale dostávali rovnaké odpovede. Po asi hodine neúspešného behania po letisku ku mne pristúpila Esme a objala ma. Okamžite dobehla Rose a Carlisle.

„Nájdeme ju,“ chlácholila ma Esme. Mne sa chcelo kričať, udrieť, rozbiť niečo. Ako som mohol byť tak hlúpy. Bella nevie klamať a predsa ma oklamala. Už asi po päťdesiaty krát som siahol do vrecka a vytiahol mobil. Vytočil som Bellino číslo a čakal. Znova sa ozval záznamník.

„Bella, prosím zavolaj. Neboj sa miláčik.  Všetko vyriešime. Milujem ťa a neurobíme nič, čo nebudeš chcieť. Umieram strachom. Prosím.“ Nechal som už asi desiaty odkaz a zaklapol mobil.

„Možno ak by sme šli na políciu,“ napadlo Rose v myšlienkach. Len som na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a ona okamžite sklopila oči.

„Dobre, dobre...“ ozvala sa znova jej myseľ.

„Škoda, že ju Alica nevidí. To dieťa jej Bellu úplne rozmazáva,“ povedal Carlisle a na moje prekvapenie bol znova úplne vyrovnaný.

„Musíme sa poriadne zamyslieť, kam by mohla ísť a mali by sme do toho zapojiť aj ostatných. Začneme hľadať u jej priateľov a známich.“ Carlisle si veľavýznamne odkašľal, tak ako to robia ľudia keď chcú niečo zdôrazniť.

„A čo im povie, že od neho ušla po mesiaci manželstva?“ zabedákala Rose.

„Teraz nezáleží na tom, čo si o mne pomyslia, ale na tom, že ju musíme nájsť. To monštrum rastie rýchlo a môže ju zabiť.“ Tie slová ma zapálili v hrdle.  Keď som si predstavil Bellu tak bezbrannú a samú niekde ďaleko, zvieralo mi hrudník. Vyšli sme pred halu. Rozhliadol som sa po okolí. Zaklopal som na okienko jedného z rady stojacích taxíkov.

„Prepáčte, vy ste všetci od jednej spoločnosti?“

„Áno, od Taxitride. Majú zmluvu z letiskom. Čo mladý, niečo ti vadí?“ zasyčal uštipačne taxikár. Posunul si okuliare na koniec nosa. Vytiahol som z vrecka zväzok bankoviek a s úsmevom mu ich podal. Sadol som si na predné sedadlo k nemu.

„Potrebujem vedieť, či niektorý z vás neviezol peknú brunetku, bez batožiny. Mala na sebe modré džínsy a tmavozelenú bundu," prívetivo som sa usmial. Chlapík si posunul okuliare späť na oči a schmatol vysielačku. Zopakoval do vysielačky opis mojej manželky.

„Bral som tú kočku pred hoďkou. Teraz som ju vysadil na autobusovej stanici,“ ozvalo sa z vysielačky.

„Opýtajte sa, či niekde stáli, alebo či niekomu nevolala. Nehovorila kam chce ísť?“ nervozitou som mu skoro vytrhol vysielačku z ruky. Znova to zopakoval do vysielačky.

„Nevravela nič. Stáli sme len pri záložni na rohu Bran a Perns.“ Než sa taxikár spamätal, bol som už preč a na sedadle zostal len zväzok bankoviek.

Carlisle prudko zabrzdil pred záložňou. Vletel som rýchlo dnu a vystrčil na predavača Bellinu fotku.

„Bola tu táto žena?“ opýtal som sa asi až príliš rázne, lebo chlapík odstúpil pár krokov od pultu a zmätene sa poobzeral.

„Malo mi byť hneď jasné, že ten prsteň ukradla,“ zasyčal. Otvoril trezor za svojím chrbtom a vybral v zamatovej škatuľke prsteň. Celý som sa zachvel. Ona predsa nemohla založiť snubný prsteň. Dôkaz mojej lásky k nej. Nechápal som jej jednanie. Dobre predsa vie, čo pre mňa znamená.

„Koľko zaň chcete?“ Vytiahol som peňaženku z vrecka a prstom prešiel po bankovkách. Chlapík sa zarazil.

„Ona ho neukradla?“ povedal prekvapene.

„Nie! Je to moja manželka a rád by som jej ten prsteň vrátil. Len sme sa trocha pohádali. Nevravela kam ide?“ zasyčal som.

„Tak koľko? Povedzte sumu,“ znova som prešiel prstom po bankovkách. Muž sa len usmial, a mne bolo okamžite jasné, že to bude drahé. Vyplatil som mu sumu a nechal mu číslo, ak by sa Bella vrátila.

2. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 1. kapitola: