Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (3. kapitola)

13.11.2010 (15:30) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1314×

„Bells!“ Budila ma opatrne Irena.

Ospalo som zažmurkala a pred Ireninou rukou som sebou prudko trhla. Do pekla aj s Derreckom!

Irena si z toho našťastie nič nerobila a ďalej mi šepkala do ucha: „No tak, vstávaj! Dnes je tvoj veľký deň, ideš do školy.“

Neochotne som sa posadila na posteli a začala sa naťahovať. Dnes som bola u Ireny a Geralda presne mesiac. Bolo to také krásne. Konečne zase raz cítiť tú slobodu. Prvé dni so mnou chodila vonku Irena, pretože môj zmysel pre orientáciu bol beznádejný a Gerald mi vybavoval doklady, no to mi absolutne nevadilo. Toto sú tie najkrajšie dni za posledných päť rokov.

A dnes, dnes som mala ísť do školy. Po prvý krát sama medzi toľko ľudí. Síce mi Irena školu už viac krát ukazovala, zrazu som mala pocit, že tam netrafím. No vážne, najradšej by som šla teraz do lesa. Božský kľud a pohoda.

Hm, dnes je dosť upršané ráno, pochybujem o tom, že slnko vykukne spoza tých ťažkých mračien. Nesvedčí to o niečom? Už, už som chcela Irene povedať, že do školy nechcem ísť, no pri pohľade na ňu a jej nekompromisný výraz, som radšej nenamietala. Tak som sa odšuchtala do kúpeľne, poriadne dlho som sa sprchovala a umývala si zuby. Potom som sa rozhodla pre ľahký makeup a vlasy som si natočila kulmou do lokien. Tak, keď už idem prvý krát do školy, hádam musím nejako vyzerať, nie?

V izbe na posteli som si našla už pripravené oblečenie. Jeden z mojich nových outfitov. Nad topánkami som síce musela zakrútiť hlavou, ale radšej som to nechala tak. Spod matraca som si ešte vybrala svoj náhrdelník. Predsa len, potrebujem dnes v škole nejakú útechu.

Zišla som do kuchyne na raňajky a čakala, čo sa bude diať. Cítila som sa divne, pretože Irena aj Gerald si sadli naproti mne a pozerali po mne zatiaľ, čo som jedla chlieb s maslom.

„Tak, čo sa deje?“ vyhŕkla som, keď sa to už vážne nedalo zniesť.

„Nič Bella, iba rozmýšľame... Ty asi nemáš vodičák, čo?“ spýtal sa ma Gerald.

Pokrútila som hlavou a ďalej na nich nechápavo pozerala, pretože mi stále nedošlo, čo odo mňa chcú.

„Bells, musíš pochopiť, že ja ani Gerald, ťa vždy do školy nebudeme môcť voziť, preto by nebolo na škodu, keby si si spravila vodičský preukaz.“ Usmiala sa na mňa Irena.

„Vodičský preukaz? A na čom by som ja jazdila do školy?“ pýtala som sa.

Irena sa rozžiarila ako slniečko. „To je ďalšie prekvapenie,“ prehodila zvesela.

„Poď za mnou.“ Zavolal ma Gerald a ja som ho poslušne nasledovala von.

Na terase som zostala prekvapené stáť s ústami dokorán. Musela som sa oprieť o zárubňu dverí, aby som nespadla. Pevne som zavrela oči a počítala do desať. Predsa je to len sen. Otvorím oči a to božské auto tam už nebude. Lenže nie. Aj po desiatich, dvadsiatich sekundách, po štípaní a prefackaní sa, tam stále stálo.

Nemohla som tomu uveriť. Gerald a Irena ma len spokojne s úsmevom na perách pozorovali. Bez váhania som sa otočila a rozbehla sa k nim.

„Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!“ Skočila som im okolo krku.

Našťastie som si skoro uvedomila, že sa im to možno nemusí páčiť, tak som o krok odstúpila a chvíľu skúmala ich dojaté tváre. Potom som ich však pevne objala.

„Vy ste to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť,“ šepkala som a pritom zadržiavala slzy, aby som si nerozmazala celé líčenie.

„Ale no tak, dievča. Už bolo toho dosť. Nechceš hádam prísť prvý deň neskoro?“ karhal ma naoko Gerald, no ja som vedela, že sám má čo robiť, aby zadržal slzy.

Odstúpila som od nich a podišla ku Geraldovmu autu.

„Nechceš ísť svojím?“ spýtal sa ma Gerald nechápavo.

Záporne som pokrútila hlavou. „Už tak budem stredobodom pozornosti. Nechcem, aby ma otravovali ešte viac,“ vysvetlila som mu.

Len prikývol a už nasadal do svojho malého autíčka. Rýchlo som naskočila k nemu a ani neviem kedy, a už sme boli na školskom parkovisku.

Všetky pohľady sa rázom obrátili na nás.

„Bells? Škola je tam,“ nadhodil opatrne Gerald, keď si všimol, že sa nikam nechystám.

„Ja viem,“ zašepkala som kŕčovito. „Ale Gerald, ja tam nechcem ísť,“ povedala som a otočila sa naňho. „To, čo mi spravil Derreck je moc. A ty vieš, ako reagujem na vás a to som tu už mesiac. Čo myslíš, ako sa asi budem cítiť obklopená davom?“ vykrúcala som sa.

„Bella, ja to viem, lenže nemôžeš sa celý čas schovávať a skôr či neskôr budeš musieť ísť medzi ľudí, tak na čo čakať?“ chlácholil ma Gerald.

Porazenecky som si povzdychla a vystúpila som z auta. Venovala som mu ešte trpiteľský úsmev a chystala som sa zavrieť dvere, keď ma zastavil.

„Hej, Bells?“ zavolal na mňa ešte Gerald.

„Hmm?“

„Máš krásny náhrdelník,“ pochválil ma.

Rozžiarila som sa. „Vďaka, ten patril mame.“ Gerald na mňa ešte povzbudzujúco žmurkol a ja som zatvorila dvere od auta.

Chvíľu som tam ešte stála a pozerala, ako jeho auto mizne za zákrutou. A potom som sa čelom otočila ku škole... A ku všetkým tým pohľadom. Doteraz som ani nepostrehla, aké je na parkovisku ticho, no teraz to na mňa doliehalo dvojnásobne. Okamžite ma pohltil strach. Rýchlo so sklonenou hlavou som prebehla cez parkovisko a zamierila do budovy. Chvíľu som poblúdila, kým som našla riaditeľňu, ale šlo to.

Za pultom stála príjemne vyzerajúca dáma. No aj keď som bývala u Geralda a Iriny, moja dôverčivosť bola nulová. Stroho som sa predstavila a vysvetlila jej, kto som. Ona ku mne bola milá a v jej očiach som videla ľútosť.

No jasné. Pred dvoma rokmi som prišla o rodičov. Keby len vedela, ako na tom som skutočne, pomyslela som si.

Rýchlo som schmatla papiere, rozvrh a mapku školy, a ponáhľala sa na prvú hodinu. S nosom zaboreným do plánu som dorazila na prvú hodinu. Dejiny. Zložila som sa v poslednej lavici a prezerala si prvé učivo, ktoré by sme mali dnes začať preberať. Udivilo ma, keď som zistila, že to poznám.

U Derrecka som sa totiž musela učiť aj keď len doma. No kvôli sociálnej kontrole to bolo potrebné, a tak mi Derreck nakúpil snáď päťdesiat učebníc. Učila som sa vždy, keď som mohla, pretože ma to krásne odreagovalo a popritom som sa vlastne vzdelávala.

Mrkla som na pár stránok dopredu a zistila som, že pár učív dopredu už viem. Skontrolovala som aj učebnice z ostatných predmetov a dozvedela som sa, že z každého viem minimále jedno učivo dopredu. A ja som si myslela, že som na svoj vek neskutočne hlúpa!

Usmiala som sa sama pre seba a ďalej študovala dejiny. V tom som na sebe pocítila niečí dotyk. Poskočila som na stoličke hádam dva metre a natisla som sa chrbtom na okno, vystrašene hľadiac na človeka, ktorý ma vyrušil.

Podával mi ruku a usmieval sa ako mesiačik na hnoji. Znechutene som sa od neho odvrátila, čím som jasne dala najavo, že nemám záujem zoznamovať sa. Popritom som z neho však nespúšťala oči. Chlapec však zjavne nepochopil, tak si jednoducho odsunul stoličku a sadol ku mne.

„Ahoj, ja som Mike Newton,“ prehodil až príliš sebavedomo.

Posunula som sa ešte bližšie k oknu a len aby sa o mne nezačali šíriť klebety, usmiala som sa a s hraným záujmom sa mu predstavila: „Čau. Isabella Sw... Cullenová.“ Opravila som sa okamžite.

Všimla som si, ako ten chlapec... Mike na moment ustrnul, potom sa so mnou zase dal do reči, no na rad prišli úplne iné otázky.

„Máš niečo spoločné s Cullenovcami?“ spýtal sa vážne.

„S kým?“

„Takže nie,“ prehovoril si skôr pre seba ako mne.

„Kto sú Cullenovci?“ spýtala som sa. Vedela som, že existuje Alice Cullenová a akosi som aj rátala s tým, že bude so mnou chodiť do ročníka, ale ich je viac? Ja som taká blbá...

„Oni...“ začal vysvetľovať Mike, no potom sa pozrel do dverí, z ktorých vchádzal do triedy nejaký chlapec a nedopovedal, ale rýchlo zmizol na svoje miesto.

Trochu som si vydýchla, až kým sa daný chlapec neusadil vedľa mňa. Hm, bol veľmi pekný, to musím uznať. Teda, pekný je slabé slovo. Bol krásny. Hustá hriva blond vlasov, ostré črty tváre, bledá pleť, no predsa vyzeral ako anjel. A však po mojej skúsenosti s mužmi ma moc nenadchol. Aj Derreck bol veľmi sympatický. Zo začiatku.

Nechcene som začala spomínať na svoju minulosť odvtedy, čo som prišla o rodičov až po časy, čo som sa dostala do Derreckovej starostlivosti.

Zrazu však chlapec vedľa mňa prehnane nahlas vydýchol a mňa tým vrátil do reality. Prestala som myslieť na tú bolesť. Je to za mnou. Začínam odznova. Ale dá sa to vôbec? Zabudnúť na všetko, čo sa so mnou za posledných päť rokov dialo? Veď to predsa nejde. A ešte pri toľkých ľuďoch? Však ten Mike. Dotkol sa ma, len mi položil ruku na plece a ja som si ihneď spomenula na Derrecka a zaspätkovala som. Nechcem nadväzovať žiadne známosti, pretože ktokoľvek sa ma len dotkne, vráti ma späť do minulosti. Takže, dá sa to? Odpoveď je jasná. Nie, nedá. Jednoducho to nejde. Veď to, čo som prežila...

Z myšlienok ma vytrhol prudký pohyb chlapca, ktorý sa otočil ku mne. Okamžite som sa stiahla a chrbtom pritlačila o okno. Prekvapilo ma to, no viac som sa divila pohľadu do jeho očí. Nielenže odzrkadľovali to, čo som momentálne cítila, čiže bolesť, strach, hnev, utrpenie, ale aj on mal oči zlaté, presne ako tá čiernovláska... Alice? A môj lev. Chlapec sa mi uprene díval do očí, potom sa na mňa jemne usmial. Iné dievčatá by z toho šli do kolien, no ja nie. Nechápavo sa na mňa zahľadel. Ja som však musela odvrátiť oči a pozrieť von oknom, aby si nevšimol, ako sa mi do očí tlačia slzy. A jedna mi aj ušla. Mrcha malá! A to len kvôli spomienke na Derrecka. Mihom ruky som ju zotrela.

Vzápätí ma zaplavil pokoj. Nechápala som to. Niečo ma nútilo siahnuť si na náhrdelník, popritom som však pozrela na chlapca sediaceho pri mne. Ten zasa pozeral na môj náhrdelník s ústami dokorán. Mierne som sa začervenala a sledovala výklad učiteľa. Neušlo mi však, že ten chlapec ma stále pozoruje. Keď neprestal ani po pätnástich minútach, vytrhla som si so zadnej strany papier a napísala naň odkaz.

Som si istá, že s mojím náhrdelníkom sa nič nestane aj napriek tomu, ako dlho ho prepaľuješ pohľadom. Prepáč za moju drzosť, ale máš problém.

Chlapec len chvíľu čítal môj odkaz a potom rýchlo odpisoval. Hm, má pekné písmo.

Nie, prepáč, len mi to niečo pripomenulo. Mimochodom, ja som Jasper Cullen.

Písal stručne. Takže to je tiež Cullen. Zrejme budú s Alice súrodenci. Radšej sa ho spýtam.

Ty si Alicein brat?

Chvíľu prekvapene pozeral na lístok.

Nie, manžel. Odkiaľ Alice poznáš?

Manžel? Zvláštne, akí sú si podobní. Obaja krásni, bledí a majú dokonca aj rovnaké oči. Hmm, ale veď je to ich vec. Ale nad jeho otázkou som sa musela pousmiať. Asi nie je najvhodnejšie písať mu, že som do nej vrazila v obchode.

Aha. S Alice sme sa stretli v obchode.

Trochu pozdvihol obočie, vzápätí sa však zachmúril a potom sa zasmial. Učiteľ to našťastie nepočul a tak Jasper začal písať.

Jasné, tak to si ty. Tá čo nedáva pozor na cestu... Počuj, prečo ťa nezaujíma, prečo sme si s Alice tak podobní a pritom sme manželia? Vôbec sa tomu nečuduješ? Neudivuje ťa to?

Pri prečítaní prvej vety som sa prudko začervenala, ale ďalej som už zostala vážna.

Je to vaša vec. Viem si asi predstaviť tie večné otázky ohľadom tvojej a Alicinej osoby, a ako sa hovorí, čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ty im. Samozrejme, že sa tomu čudujem a udivuje ma to, ale nepovažujem to za životne dôležitý poznatok, preto sa nepýtam.

Jasper sa trochu pousmial a vzápätí už písal.

Nerada o sebe hovoríš?

To vystihol.

Asi tak. Nerada som stredobodom pozornosti.

V tom prípade bola zrejme chyba presťahovať sa do Forks, najmenšieho mesta Ameriky, a prihlásiť sa na miestnu školu.

Tak tieto slová ma nesmierne napálili. Ako by to mohla byť chyba?! Doterajší život bolo vôbec to najhoršie, čo ma v živote stretlo a on tvrdí, že toto je chyba? Samozrejme, nemôže vedieť, čo som prežila, tak som sa mu rozhodla odpísať, keď mi práve posunul lístoček.

Si v poriadku?

Áno, prepáč. Ja len, že to nebola chyba. Vždy je toto lepšie, než miesto, kde som bola minule.

Čo to robím?! Vykladám tu totálne neznámemu človeku svoju minulosť?! Bláznim? A však skôr, ako som stihla preškrtať to, čo som napísala, už mi Jasper podával papierik.

Povieš mi aspoň, ako sa voláš?

A zabil. Čo mu mám povedať? Volám sa Isabella Cullenová? Hlúpa náhoda, však? Ja som blbá, blbá, blbá. Keď ma však štuchol do rebier, spamätala som sa a napísala som len:

Isabella. Ale radšej mám len Bella.

Stručné. Takto sa možno vyhnem priezvisku. Omyl.

A priezvisko?

Čo teraz? Čo teraz?!

„Cullenová!“ vyvolal ma náhle učiteľ.

Skončila som. Všetky pohľady v triede, vrátane Jasperovho sa otočili na mňa.

„Áno?“ ozvala som sa neisto.

späť | ďalej

Tak, ďakovať za vaše komentáre snáď ani netreba, len dúfam že viete, ako si to cením. Táto kapitola sa mne osobne páči a ospravedlňujem sa za taký koniec, ale dlhšia kapitola by sa už nikomu čítať nechcela, tak som to vyriešila takto. Dúfam že zase zanecháte komentáre a rada by som aj nejakú kritiku, aby som vedela čo prípadne zlepšiť.

A ak môžem poprosiť o radu... S kým sa stretne Bella v ďalšej kapitole? Upozorňujem okrem Edwarda, ten je nakoniec ;).

Vaša tikina

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (3. kapitola):