Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (7. kapitola)

30.11.2010 (20:15) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1266×

„Takže Jasper bojoval vo vojne s novorodenými.“ Pozrela som na Esme zamyslene.

„Odtiaľ má aj toľko jaziev.“ Prikývla.

„Jaziev?“ Nechápala som.

„Pre ľudské oko neviditeľné,“ povedala kľudne.

„Esme, rozmýšľala som, že či by si ma ty nemohla naučiť ovládať svoje dary? Viem, bude to možno ťažké, predsa len, nemáš s tým žiadne skúsenosti a ani sama nemáš dar. Ale ja sa vážne nechcem stretnúť s tvojou rodinou a myslím, že deda Alana budem hľadať len ťažko.“

„A keby sme o tebe povedali len Jasperovi?“ nádejala sa Esme.

Na malú chvíľu som sa zamyslela. Mohla by som tiež Alana privolať v myšlienkach. Ale ako to funguje? Na diaľku?  Pretože bohvie, kde je teraz. Možno by ma ani nepočul... Ale tak, za pokus to stojí. S Jasperom by som nevydržala. Predsa len, je to bojovník. Kto vie ako by somnou zaobchádzal. Preto som sa rozhodla napojiť na deda.

Dedko? - spýtala som sa v mysli potichu. Dedo! Haló, počuješ ma? Alan! – zvrieskla som.

Bella, nevrieskaj, prosím ťa! – zahučal mi do hlavy dedo.

Šokom som až zapišťala. Esme sa na mňa pozrela ako na blázna.

„Asi viem jednu z Alanových schopností,“ povedala som priduseným hlasom.

„Vieš?“ spýtala sa Esme neveriacky.

„Mám rovnaký dar ako on. Dokáže niekomu prehovoriť do hlavy,“ vysvetľovala som a nasávala nepotrebný vzduch.

„On... on sa ti ozval?“

„No, vrieskala som naňho, takže musel.“ Diabolsky som sa usmiala. „Myslím, že Jasper nebude potrebný,“ skonštatovala som.

Zrazu som na východ od nás počula niekoho bežať, smerom ku nám. Odhadujúc od ľahučkých, takmer nepatrných nášľapov, je to Alice.

„Alice,“ povedala som len a už som zmizla.

Nestihla by som utiecť, to viem celkom určite. Radšej som sa preto schovala do koruny stromov, môj pach určite nezachytí... Teda! Ako som mohla byť taká hlúpa? Ja mám piaty dar! Nevedela som, či sa mám radovať alebo byť nahnevaná, ale povedala som si, že tento dar nikomu neublíži. Práve v tej chvíli vtrhla na čistinku Alice, ktorej bol za pätami Jasper. Asi sa k nej pridal neskôr.

„Esme, čo sa stalo?“ vyhŕkla Alice hystericky.

„Nič, čo by sa malo stať?“ prehovorila Esme kľudne. Tá je teda herečka.

„No, ja... ja som stratila tvoju budúcnosť. Proste, ako náhle si odišla, videla som v spojení s tebou len tmu. Akoby si... akoby si zomrela,“ zafňukal ten škriatok. „Neviem, čím to je. To sa mi ešte nikdy nestalo, Esme, nikdy! Dokonca aj vystopovať ťa bolo ťažké. Akoby vietor rozfúkal tvoju vôňu. A dokonca ani Edward nepočul tvoje myšlienky... Čo tu vlastne robíš?“ spýtala sa Alice podozrievavo.

Esme pokrčila ramenami. „Možno som pre Edwarda moc ďaleko a tu som chcela len popremýšľať o niektorých veciach. Sama.“ Zdôraznila posledné slovo.

V tom sa na lúku prirútil bronzovlasý upír. Zrejme Edward.

„Čo sa s vami stalo?“ spýtal sa celý bez seba. „Vôbec nepočujem vaše myšlienky. Ani teraz. Vôbec. Len ticho. Prečo vás nepočujem?“ kričal vystrašený.

„Ani ja neviem ako sa cítite,“ ozval sa Jasper. Všetky pohľady sa obrátili na neho. „Vážne netuším, čo sa to deje. Akoby naše dary niečo... alebo niekto blokoval.“

„Ďalší upír?“ spýtala sa Alice.

„Je to možné,“ prikývol Edward. „Ale to by sme spozorovali, prípadne by sme ho aspoň ucítili.“

Esme doteraz nič nepovedala. Pozrela som na ňu. Zdala sa mi nejaká nesvoja. Prešľapovala z jednej nohy na druhú a neisto sa obzerala okolo seba, akoby... akoby ma hľadala. Pohľadom potom spočinula na tých troch.

Na to ani nemysli! – vyšla som po nej v myšlienkach, až ju heglo.

„Esme, si v poriadku?“ spýtal sa Edward starostlivo. Len prikývla, neschopná slova. Stála tam ako socha z kameňa.

Prepáč. – ospravedlnila som sa jej v myšlienkach. Nepatrne kývla hlavou.

„Asi by sme už mali ísť,“ prehovorila Esme po chvíli. „Onedlho príde Carlisle. Mali by sme byť doma.“

Alice s Edwardom len prikývli, pustili Esme pred seba a dali sa do behu, keď sa Alice zastavila. „Ty nejdeš?“ spýtala sa Jaspera, ktorý stál na mieste.

„Prepáč, zlato, ale sľúbil som Geraldovi, že im nájdem Bellu. Kamsi zmizla. Odvtedy ako ju Rose videla zmiznúť v lese, ju nikto nevidel. A na viac sa už stmieva.“

„To preto je Rosalie celý deň taká podráždená? Teda, viac ako normálne?“ spýtala sa Alice.

„Vraj videla ako ju chce Newton...“ nedopovedal.

„Prasa!“ skríkla Alice.

Len prikývol. „Dúfam, že mu ušla.“

„Pomôžem ti!“ povedala.

„To nie je potrebné, podľa pachu ju vystopujem rýchlo.“

„Preto si ju doteraz nenašiel?“ spýtala sa neveriacky.

„Zlato, zvládnem to. Teraz sa radšej poponáhľaj domov,“ povedal a pobozkal ju.

„Tak si dávaj aspoň pozor, dobre?“

Len sa usmial, objal ju a pozoroval ako jej postava mizne v tieni lesa. Potom sa vydal kamsi na sever. Keď jeho kroky utíchli, zliezla som zo stromu a vyšla na nechránenú čistinu. Sadla som si do stredu, a snažila sa myšlienkami privolať Alana.

Alan? – ozvala som sa myšlienkami do ticha. Nič. Dedo? – nič. Mám kričať? – spýtala som sa diabolsky.

Len to nie! – ozval sa v mojej hlave. A prosím ťa, nevrav mi dedo, cítim sa strašne staro.

Pretože nemáš cez tristo rokov, však? – spýtala som sa skepticky.

Vlastne mám päťsto šesťdesiatdva rokov. Ale to nie je predmetom témy. Tak čo chceš? – spýtal sa mierne otrávene.

Kde si momentálne? – spýtala som sa.

Prečo by som mal vravieť mladej, hlúpej upírke, kde sa nachádzam?

Pretože tá mladá, hlúpa upírka je náhodou tvoja pravnučka, ktorú si zachránil pred idúcim vlakom, čím si ju nepekne nahneval. A práve táto mladá, hlúpa upírka, ktorá mimochodom dávno nemala žiť, má zrejme šesť darov, čo je dvojnásobne viac ako máš ty, milý deduško. Takže? – spýtala som sa presladenou... myšlienkou.

Neďaleko od teba. V Seattli. – priznal.

Mohol by si prísť za mnou? – spýtala som sa.

Nemohol. Necítim tvoj pach. Čo potrebuješ? – vyzvedal.

Budem ťa navigovať. – ponúkla som sa. Chcem aby si ma trénoval.

Trénoval? Ja teba? – pýtal sa neveriacky.

No, niektoré dary som zrejme zdedila po tebe. Ty vieš ako ich ovládať. Mohol by si ma to naučiť. K Volturiovcom nechcem. Pozri, viem že si nomád, samotár. Stačí mi preto, len aby si ma naučil ovládať moje dary. Potom si zase môžeme ísť každý svojou cestou. – vysvetlila som.

No čo s tebou. Si môj jediný žijúci potomok. Tak kde si? Momentálne sa nachádzam v lese, severovýchod od Seattlu.

Vezmi to okľukou. Na sever šiel jeden upír, choď východom na juh. Nájdeš ma na lúke, asi osem kilometrov na juh. – navigovala som ho.

O chvíľu som tam. – sľúbil.

Počujem ťa. – zajasala som po chvíli.

Nemožné. – zamietol mi to hneď.

Mám vylepšené zmysly. – vysvetlila som. Predsa som mala v sebe upírske gény ešte ako človek.

Viac sa už neozval, miesto toho si priplachtil na čistinu hnedovlasý upír. Vyzeral tak na dvadsaťdva rokov. On že je môj dedo? Musela som sa rozosmiať. Alan sa na mňa nechápavo pozrel, no potom sa mu kútiky tiež nepatrne zdvihli.
Nezabudla som však na to, čo mi spravil, preto som sa sústredila na jeden malý blesk, tesne vedľa neho. A podarilo sa. Alan sa zľakol až vyskočil dva metre nad zemou. Smiech som zadržať nedokázala a vybuchla som.

Zrazu ma zasiahol elektrický prúd.

„Čo robíš?“ vybehla som po ňom.

„To aby si vedela, že to sa nerobí,“ povedal s úsmevom.

Vyplazila som naňho jazyk a otočila sa mu chrbtom.

„Ak chceš, ja odídem,“ prehovoril pokojne.

„Nie!“ vykríkla som.

„No vidíš. Takže odteraz budeš poslušná. Pekne budeš robiť, čo ti poviem, nech máme trénink čím skôr za sebou. Potom ťa môžem naučiť aj zopár bojových taktík a pokúsime sa zistiť, či máš ešte nejaké dary. Nie vždy som totiž po ruke, mala si veľké šťastie, že som bol náhodou v Seattli.“

„Tss, náhodou, to iste.“ Pretočila som očami.

Neodpovedal, len po hodnej chvíli sa ozval: „Dobre, tak mi ukáž, čo v tebe je.“

späť | ďalej

Prepáčte mi, ale dnes som sa k internetu nedostala, preto neskôr. Dúfam však, že splnila vaše očakávania a nesklamala. Ďalšiu sa pokúsim dokončiť čím skôr.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (7. kapitola):