Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Divoká - 2. kapitola

13.03.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1628×

2. kapitola

Postarať sa o seba vie každý, ale nechať, aby sa niekto o teba staral, to bolo u mňa doteraz nemožné... bytosť sa mení.

Death Cab for Cutie - Soul Meets Body

Nakoniec som v ten večer spokojne zaspala, ale záhadou pre mňa bolo zobudenie, pretože som bola prikrytá nejakou teplou, hnedou dekou. Prekvapene som sa obzerala okolo seba až som si nakoniec všimla nepatrného pohybu medzi stromami. Rýchlo som sa postavila a pripravila do obrannej pozície a v tom na mňa vyštartoval z lesa.... zajac! Krvilačne som sa usmiala. Dúfam že si zajačik užil svojich posledných chvíľ. Oblizla som si pery a už aj sa vrhala po bezbrannom zajačikovi.

Dnes som mala šťastie, nenarazila som do žiadneho stromu, takže zajačik bol môj. Spokojne som si na ňom zmlsla. No a zase raz ma čakal dnes pekný deň. Vedela som, že už dnes by som zase mala ísť na „nákupy“, pretože moje oblečenie vyzeralo viac než hrozne. A tak som sa aspoň pre efekt šľahla do jazera, trochu sa pokúsila upraviť a vzpriamene sa vydala bližšie ku mestu.

Prechádzala som už okolo prvého domu, bol krásny, ale nikde nemali vyvesené oblečenie a tak som išla ďalej. Došla som až ku jednému domu, ktorý bol tiež ešte na začiatku mesta. Nenápadne som sa ku nemu prikradla a zo šnúry s trhnutím vzala spodné prádlo, rifľové kraťasy a čierne tielko. Zase som rýchlo odbehla do lesa na moje miesto, kde som spala.

Toto je už naozaj čudné... Na mieste, kde bola pred tým deka, boli tentoraz dva uteráky a jedna fľaša, asi minerálky. Neisto som pristúpila ku tomu miestu a nasala vzduch... Hmmm... medovka, moja obľúbená, usmiala som sa a zvala do rúk uteráky aj s minerálkou. Keď už tu mám uteráky, treba to využiť. Nadšene som zamrkala na jazierko a už sa aj hnala ku nemu. Aspoň pôjdem čistá, do nových vecí. Jazierko malo pre človeka chladnú, ale pre mňa príjemnú teplotu a tak som v ňom ostala o trochu dlhšie.

Hrala som sa s vodou a zatiaľ zase rozmýšľala nad tým, čo bude. Môj dôvod žiť, neexistuje, ale nejako nedokážem nájsť odvahu, aby som svoj život ukončila. Občas som túžila dostať sa do toho stavu duše... cítiť sa ako v nebi, i keď by bol zázrak, keby som sa dostala do neba. Tieto moje úvahy, ma raz asi zabijú. Pomaly som vyšla z jazierka a pozabaľovala sa do uteráku. Tak dávno som sa už takto o seba nestarala. Väčšinou som sa hneď obliekla a prebehla sa, aby som čo najskôr uschla. V zime, to teda bolo naozaj o život.

Rýchlo som sa poutierala a dala si na seba moje „nové“ veci. Celkom mi to aj sadlo, teda, tričko bolo trochu väčšie, ale to bolo úplne v poriadku. Raz som kradla u starej pani a to som si tam ukradla také bombarďáky, že keď som v nich bežala, musela som si ich stále povyťahovať hore. Nakoniec som ich trochu roztrhla a gumu, ktorá v nej bola som tuhšie zaviazala. Vyzerala som ako blbec, ale aspoň som niečo mala na sebe. Aj tak som sa celá už dávno nevidela.

Odraz vody mi dá akú, takú predstavu, ale je dosť hmlistá... Takže viem, len o tom, že  mám dlhé, červené vlasy. Sú spostupnené, ale už iba dole, pretože ešte pred nejakými piatimi rokmi, som sa ešte tak trochu starala o seba a sama som sa ostrihala. Trčalo mi to do všetkých strán a vyzerala som ako vrabec, ale bola to aspoň zmena. Teraz, to vyzerá celkom fajn, ak teda odraz vo vode neklame. Moja postava je chudá, ale svalnatá, ani  sa jej nečudujem, pri mojej hyperaktivite.

Ako som sa premenila, moje telo sa strašne zmenilo. Dostalo ženskejšie tvary a náhodou mi na hrudi vyrástli aj dva kopčeky... áno, tými kopčekmi myslím vážne prsia... Nie sú vôbec veľké, také nenápadné... I keď, keď mám na sebe biele tričko, sú nápadnejšie, než by mali byť... Nohy mám až príliš dlhé... Ku mojej postave sa mi moc nehodia, ale neviem ani aká vysoká som, pretože meter som už nevidela pár rokov, vďaka Bohu. Moja matka bola na metre zaťažená. Vždy, keď som pribrala len gram, tvrdila mi, že mám o milimeter väčšie brucho, takže som každú chvíľu držala diétu, pretože ona by si nemohla dovoliť tučnú dcéru, bola jednoducho blázon.

Death Cub for Cutie - Transatlanticism

Teraz by bola zo mňa určite nadšená, pretože sa ani nemusím dívať do zrkadla a viem, že som dostatočne chudá a jediné, čo obaľuje moje kosti, sú už len svaly. Moje zmysli asi neboli dostatočne vyvinuté, keďže aj chytiť malého zajaca, mi občas robí problém... A to máte tak, beháte jak mauglí po lese a naháňate zajaca a nakoniec ho aj tak nechytíte, ale zase nejaká časť vašej váhy, je v prdeli... nie doslovne, pravdaže.

Práve som rozmýšľala nad tým, že by som začala zase nejako inak žiť... Na chvíľu sa tu usadiť, urobiť si niečo ako „domček“ a chvíľu tu požiť, veď takéto krásne miesto som snáď ešte ani nenašla... A tak som sa začala hrať na staviteľa. Z lesa som si doniesla pár drevených palíc, ktoré som povrážala do zeme tak, aby ostali trčať v tej istej výške. Palice viedli od Skál dva metre dopredu.

No a teraz už nájsť len niečo, čím si to prikryjem. Vydala som sa teda do lesa. Hľadala som nejaké väčšie listy, či kôru, ale nič také tu nebolo. Rozmýšľala som nad tým, že listy do seba popriliepal blatom a nechám to stuhnúť, to by potom šlo... Ale ako som si všimla, tak toto mesto je väčšinou zachmúrené, takže pochybujem, že by to blato vydržalo. Nešťastne som sa vrátila späť ku môjmu „domčeku“ a skepticky som sa naň chcela pozrieť...

Lenže to som nemohla... Ono to už nebol len taký domček. Miesto toho, tam už stál skoro naozajstný dom... no skôr chalúpka. Celé to bolo drevené a malo to aj dvere. Ja viem, že som bola trochu dlhšie preč, ale žeby až tak dlho? Mohli to byť nanajvýš tri, štyri hodiny, keďže som si ešte skočila na „obed“. Nechápavo som skúmala to dielo. Bolo to, ako keby ho niekto práve zhodil sem a len tak, tu ostal stáť.

Potichu som otvorila dvere. Podlaha bola dokonca z dlaždíc... ja snáď snívam. Vo vnútri bola posteľ, ktorú som už pár rokov nevidela a už vôbec necítila. Bol tam stôl na ktorom boli asi tri tašky plné, snáď jedla... Podišla som ku taškám a začala sa v nich prehrabovať. Dokonca som tam našla zubnú pastu a kefku... Nuž, aspoň si ju už nemusím tiež zháňať. Dokonca tam bolo aj vedro. Na posteli ležala ešte jedna taška. Bolo tam spodné prádlo, troje kraťase, 3 trišká a tri tielká.

Tak z tohto sa asi nespamätám asi rok... Toto je snáď sen... V hlave mi to šrotovalo, kto, kto to asi mohol byť? Komu by záležalo na tom, či mám kde spať, čo jesť a či mám niečo na seba? Nikoho takého nepoznám, lebo nik už nepozná mňa. Unavene som sa posadila na posteľ. Hmmmmm... taká mäkká... Zhodila som tašku s vecami a rozvalila sa na posteli. Keďže som už obed mala za sebou, nemala som teraz chuť na niečo iné a tak som sa ostala len rozvaľovať na posteli, až kým som nezaspala...

Cítila som, ako mi niečo studené behá po tvári, bolo to tak veľmi príjemné... Jemne som sa zo spánku zavrtela... I keď som už bola hore, nechcelo sa mi otvárať oči, bála som sa že ten jemný, chladný dotyk, z mojej tváre v tejto chvíli zmizne. Pomaly som natiahla ruku pred seba, potrebovala som vedieť, či je tu niekto. I keď som cítila vo vzduchu medovku, potrebovala som sa ho dotknúť, cudzie dotyky mi chýbali...

Jemne som prstami prešla po chladnej pokožke, až som sa jemne roztriasla. Chcela som ho vidieť, ale hneď, ako som otvorila oči, ma už chladný dotyk opustil a po ňom ostal len prudký vietor, ktorý zatvoril dvere. Žeby to bol len sen, len hlúpy sen? Povzdychla som si... Ja už mám aj halucinácie a po ich dotykoch volá moja osoba... Toto už naozaj nie je normálne. Vonku bola tma, ale ja som pravdaže aj tak skvelo videla. Poslednou dobou, sa už vôbec nesprávam na môj vek...

Kedysi som sa ešte vysmievala sama sebe a aj iným, dokázala som sa smiať, ale teraz som už zúfalá... Priala by som si raz, stretnúť niekoho ako som ja, niekoho, kto by mi objasnil, kto, či čo, vlastne som... Či som len nočná beštia, ktorú treba zabiť, alebo človek, ktorý je o niečo iný, o niečo silnejší, rýchlejší, o niečo výnimočnejší, ako normálny ľudia. Vyšla som z môjho nového domčeka a porozhliadla sa po okolí. Moje oči sa rozšírili, keď som medzi stromami zahliadla nejaký pohyb.

Rýchlo som strhla hlavu ďalej, ale už tam nebol... Sakra... Možnože on, sa tak o mňa postaral. Znovu som sa povyzliekala a len v spodnom prádle ponorila moju horúcu hlavu do mrazivo studenej vody, ktorá mne práve teraz pomáhala. Moja myseľ tento krát úplne vypla. Len tak som ležala na hladine a jemne rukami pohybovala a nadnášala sa.

****

„ Ty nikdy nebudeš sama...“

Jemne si ma ku telu privinul a objal ma svojimi mužnými rukami.

„ Ja viem Swen, s tebou nikdy...“

Šepkala som a objímala vtedy môjho krásneho brata...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Divoká - 2. kapitola: