Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dobrý lekár či chladnokrvný upír? - 1. kapitola

09.04.2014 (07:30) • kikinka82243 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 979×

Už dlho som čakala, že ma preložia do nejakej nemocnice na okraji sveta, no to, čo mi dnes oznámili, som nečakala. Vedenie nemocnice ma prekladá do vojenskej nemocnice v okrajovej časti Angoly. Je to preto, že som jedna z najodvážnejších lekárok, aké tu sú a tam potrebovali presne toto. Možno sa mi tam aj bude páčiť.

Takto som rozmýšľala, keď som si balila veci. Už som mala zbalené dva veľké kufre a ten, čo som teraz balila, bol len taký maličký. Zavolala som si taxík a poslednýkrát som si prezrela celý byt. Netuším, ako dlho budem v Afrike a tak som dala všetko odstaviť: vodu, plyn aj elektrinu. Občas to tu príde skontrolovať moja kamarátka, inak bude byt bez dohľadu.

Ochotný sused mi pomohol vyniesť kufre pred dom a už som len čakala na taxík. Taxikár mi naložil veci do kufra a odštartoval moju africkú výpravu. Na letisku som bola presne na čas. Checking som mala rýchlo za sebou, veci na ceste do Afriky a ja som sedela ako kôpka nešťastia na letiskovom sedadle a čakala na svoj let.

Lietadlo nebolo zaplnené ani do polovice. No kto by už cestoval na kraj sveta? To sa môže stať len mne. Let mal trvať deväť hodín, tak som sa pohodlne usadila a čakala na zaslúžený spánok. Neviem, kedy sa najbližšie v tej nemocnici opäť poriadne vyspím. Tipujem, že v okolí budú neustále vybuchovať nejaké bomby a že tam bude neuveriteľný frmol. Myslela som na Afriku, aké to tam asi bude a niekde medzi myšlienkami som konečne zaspala.

Neviem ani koľko bolo hodín, ale zobudila som sa na hlásenie, že sa treba pripútať, lebo pristávame. Pristávanie prebiehalo hladko. Hneď po vystúpení z lietadla som zbadala svoje meno napísané na kartičke, ktorú držal v rukách chudulinký černoch. Bolo dobré, že hovoril po slovensky. Vlastne som mala nastúpiť do slovenskej nemocnice, tak neviem, prečo ma to tak prekvapilo.

Naložili sme moje kufre do auta a vydali sa na polhodinovú cestu do nemocnice. Šli sme po poľnej ceste a za nami sa len tak prášilo. Nemocnica bola maličká a opadávala z nej omietka. Presne, ako som si ju predstavovala. Černoch - dozvedela som sa, že sa volá Jim - ma zaviedol do mojej izby. Bola veľmi malá a bola v nej len posteľ a dve skrine. Mala bledo modrú farbu a bola veľmi útulná.

Jim ma nechal vybaliť a trochu oddýchnuť, pretože o necelú hodinu som mala nastúpiť do svojej prvej služby. Z izby viedli dvere do malinkej kúpeľne. Rýchlo som sa osprchovala po dlhej ceste, prečesala som si vlasy a umyla zuby. Vôbec som nebola unavená, keďže som prespala celú cestu a časový posun mi tiež nevadil. Obliekla som si tmavomodré rifle a obyčajné biele tričko. Mala som ešte desať minút, no už som nemohla vydržať v izbe a vybrala som sa do ambulancie. Cestu som hneď našla, pretože tam bola len jedna chodba. V ambulancii za tým starým stolom sedel lekár asi v mojom veku. Mal bronzové vlasy a zlaté oči, dokonalú tvár aj postavu. Zízal do nejakých papierov, tak som podišla dnu, aby som sa predstavila.

„Dobrý deň, ja som Isabella Swanová, nová lekárka," predstavila som sa.

„Dobrý." Na zlomok sekundy sa na mňa pozrel a bolo vidieť, že chce zasa skloniť hlavu do papierov, no niečo ho prinútilo, aby to nerobil.

„Ja som Edward Cullen," predstavil sa a pokynul rukou smerom na stoličku oproti nemu.

Posadila som sa. Dlho sme sa rozprávali o pacientoch aj pomeroch, v akých tu ľudia žijú. Dostali sme sa aj na tému minulosť. Porozprávala som mu o sebe a on mne zasa o sebe. Mal podobný osud ako ja, lenže on bol pekný, no niečím aj zvláštny. Šichta ubiehala rýchlo. Nepriniesli nikoho s vážnejšími zraneniami a tak som mala s Edwardom čas sa lepšie spoznať. Celú noc sme sa rozprávali aj keď on by mal teraz spať, pretože sme tu len dvaja lekári a ráno mal mať zasa šichtu on.

„Nemal by si si ísť ľahnúť, keď o pár hodín máš zasa mať zmenu ty?" nenápadne som sa opýtala.

„Ja som zvyknutý spať nanajvýš tri hodiny denne, keďže doteraz som tu bol lekárom len ja sám," vysvetlil mi, no začal si zbierať veci zo stola.

Usmiala som sa a nechala som ho, nech si pobalí veci.

„Tak príjemnú službu," poprial mi a zmizol v tme.

Sadla som si za svoj pracovný stôl a začala som si prezerať zdravotné karty pacientov, keď sa to vôbec dá nazvať kartami. Boli to len zdrapy papierov nastrkané v euroobaloch. Ako som si ich tak prezerala, všimla som si, že aj pacienti, ktorí mali závažné zranenia, sa vyliečili už za pár dní. V prvej karte som si myslela, že je to len preklep, ale všade sa to opakovalo. Nevedela som prísť na to, ako to je možné. Nakoniec som to vzdala. Veď som tu len prvý deň, ono sa to nejako vysvetlí. Nič nezvyčajné sa nedialo, tak som sa rozhodla urobiť trošku poriadok. Prach sa tu neutieral už najmenej tri roky, všetky papiere boli len tak porozhadzované a pomôcky boli chaoticky poukladané všade, kde bolo voľné miesto.

Ráno som šla na vizitu poprezerať si trocha oddelenie. Boli to len postele na chodbe pooddelované závesmi. Aj keď tu bolo veľmi horúco, pacienti boli studení. Pri niektorých by som si dokonca aj myslela, že sú mŕtvi, no bilo im srdce. Úplne na konci chodby boli divné dvere. Skúsila som ich otvoriť, no boli zavreté. Priložila som ucho na dvere a počúvala som. Spoza dverí sa ozývali tichučké vzlyky. Rozhodla som sa, že tie dvere otvorím za každú cenu.

Autor: kikinka82243, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dobrý lekár či chladnokrvný upír? - 1. kapitola: