Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dream of liberty Love 4. kapitola

17.03.2010 (17:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2292×

4. kapitola

Zatvorila som dvere za poslednou zákazníčkou. Vzdychla som si a otočila ceduľu OTVORENÉ. Obrátila som sa a vyčerpane kráčala k pultu. Angelina urovnávala vzorky látok na kôpku, zatiaľ čo Luisa sedela v rohu miestnosti a ani sa nepohla. Od tej nehody s ihlou len sedela v kúte. Keď som ju o niečo požiadala, samozrejme hneď vyskočila, ale stále sa tvárila zničene. Prešla som za pult k Angeline, ktorá netrpezlivo poklepkávala prstami po masívnom dreve pultu. Dlžím jej vysvetlenie. Ráno som jej Luisu iba predstavila, na dlhšie debaty nebol čas. Až doteraz sme v obchode neboli samy. Roznášku dnes urobí otec, nakoľko bol za včerajšok dosť nahnevaný. Neviem, čo matke povedal, ale keď sa dnes stavila skontrolovať obchod, bola na mňa ako med. Mala som z toho zimomriavky. Bolo to horšie ako včera, na tom doktorovom švagrovi jej musí fakt záležať.

Ale na Luisu má ťažké srdce. Madam Worranová matke, samozrejme, povedala, čo sa dnes Luise prihodilo. Doma to matka Luise zráta. Ale ja to tak nenechám. To dievča za to predsa nemôže. Je milá a veľmi usilovná. Ale ešte neprešla skúškou. Ale nenechám si na ňu kričať, to môžem len ja. Je to predsa moja komorná. Ale možno by som matkin výstup mohla využiť vo svoj prospech. Ak Luise vynadá, možno budem vo výhodnej pozícii. Túto vypočítavosť mám zaiste po nej.  Potriasla som hlavou a otočila sa k Luise.

„Mohla by si to odniesť, upratať sklad a priniesť mi kabát? Počkáme na otca a pôjdeme domov,” usmiala som sa na ňu povzbudivo. Prikývla, zdvihla sa a pomaly odkráčala dozadu. Pozrela som sa na Angelinu. Vyzerala zmätene a nahnevane. A to je u nej dosť neobvyklé. Nevedela som ako začať.

„Konečne pokoj, však?” usmiala som sa na ňu. Pokúsila som sa o nezáväznú konverzáciu, zjavne sa mi to nepodarilo.

„Ty si zo mňa strieľaš, však Bella?” Zazrela na mňa Angelina zlostne. Chvíľku sa na mňa mračila, potom sme sa obe naraz rozosmiali.

„Takže už som Bella a nie Isabella? Čo keby ťa teraz počula madam Berta?” uškrnula som sa na ňu.

„Tá tu už dnes bola. Málokedy chodí dvakrát,” povedala a pokrčila plecami.

„Ale ja teraz mám gardedámu, ktorá má isto za hlavnú úlohu informovať matku o každom mojom slove a kroku. Preto je tu, musela som ju vziať. Vraj aby som domov nemusela chodiť sama. Pretože dve bezbranné ženy sú zaručene viac ako jedna,” preniesla som znechutene a ironicky. Matka to mohla aspoň lepšie zamaskovať, je to veľmi priehľadné. Nie som predsa hlúpa. Buď chcela, aby som to vedela, alebo o mne nemá najvyššiu mienku. Každopádne som ju prekukla a uvidím, čo má vlastne v pláne.

„Takže dnes vybaví roznášku tvoj otec?” spýtala sa Angelina.

„Mal včera s matkou o tom debatu, takže to dnes urobí on. Aj tak je toho dnes priveľa a on to bude mať rýchlejšie, určite pôjde automobilom.” Mykla som plecami.

„Nejako sa na ten diabolský vynález spolieha.” zamračila sa. Angelinina rodina je veľmi nábožensky založená a neschvaľuje "výdobytky techniky". Teda aspoň nie automobily. Popravde mám aj ja radšej konské povozy. Kone sú krásne, ušľachtilé a inteligentné zvieratá, žiadna technika sa im nevyrovná. A ten otcov automobil sa pomerne dlho uvádza do činnosti, takže aj v tomto sú kone výhodnejšie. Ale otec musí mať všetky nové vynálezy, je tým doslova posadnutý.

„No keďže sme dve, môžeme ťa odprevadiť až k domu,” navrhla som.

„Dnes idem ku kasárňam. Keďže nemusíme roznášať, môžem ísť s Williamom. Nemusíte ísť kvôli mne cez polovicu mesta. Aspoň sa s Willym konečne poriadne porozprávam,” žmurkla na mňa. Angelina vedela, že sa mi William páči skôr, ako som to vedela ja sama. Bola z toho nadšená. A stále je, myslí si, že raz budeme rodina. Už teraz sme ako sestry, tak prečo nie aj oficiálne? A jej brat je na to vhodný prostriedok. Lenže vo svojich plánoch neráta s Robertou. Predpokladám, že ani otca by to nepotešilo, ale bol by spokojný, keď by ma videl šťastnú. Ale je William skutočne to, čo chcem?

Možno to teraz tak cítim, aj keď tým si tiež nie som istá. Ale čo bude o pár rokov? Dokázala by som sa uspokojiť s malou chalúpkou na okraji mesta a hŕstkou detí pobehujúcich po dome? Manžel príde večer unavený z práce a aj tak neprinesie dosť, aby sme nakŕmili deti. Ťažko sa to predstavuje. Ale verím, že s láskou by som prekonala všetko. Lenže lásku, tú skutočnú, som ešte neokúsila na vlastnej koži. S Williamom je to istý druh poblúznenia spojený s istotou. Dobre ho poznám, má všetky vlastnosti, ktoré by som od budúceho manžela očakávala. Ale možno nie je ten pravý.

Neviem, čo by so mnou urobila láska, preto si nemôžem byť istá, čo k nemu cítim. Ale ak to nie je láska, tak je k nej určite blízko. Nič podobné som k nikomu necítila. Je to viac ako len očarenie. Je to viac, ako tie zlaté oči, ktoré stále vidím pred sebou. Také opovrhujúce, také chladné. Až ma z toho mrazí na chrbte. Ako dokáže človek nezáujmom vzbudiť záujem ostatných? Neviem, ale pánovi Edwardovi... Ani neviem jeho priezvisko. Tak a tu končí poblúznenie. Bella sústreď sa! Žiadne zlaté oči, žiadny Edward, žiadni Cullenovci. Vráť sa na zem. Ten pán Edward je len namyslený mestský panák, ktorý myslí na dve veci - peniaze a ženy. Na čo iné môže muž v Londýne myslieť? Teda taký, čo má peniaze a vyzerá aspoň obstojne sa to snaží využiť, preto ani tento nebude iný. Takých už poznáš, nezmenia sa. Len a len sklamanie, teba budú brať tiež ako majetok... Vráť sa na Zem, prestaň snívať...

„Tak ťa odvedieme aspoň k bráne kasární.” Odmietala som zahodiť šancu vidieť Williama. Už dlho som nemala príležitosť porozprávať sa s ním. Chýbajú mi naše rozhovory. Samozrejme sme sa nikdy nerozprávali pred matkou, ale keď sa raz za čas zastavím u Angeliny doma, máme vždy aspoň chvíľu. Rozprávame sa o živote, o rozdielnych svetoch, v ktorých žijeme. On ma chápe. Neodsúdil ma predtým, ako ma spoznal. Tak to robí väčšina. Hodnotia vás podľa postavenia alebo rodičov a ani vás nepoznajú. Ale nerobím to isté aj ja? Je pravda, že mám isté predsudky, ale nemôžem za ne. Bola som vychovávaná striktne a konzervatívne. Takmer žiadne prejavy lásky, nieto ešte na verejnosti. Dámy musia byť ticho, keď sa muži rozprávajú, majú svoje postavenie, ale aj tak sa k nim správajú menejcenne. Prečo? Ženy sú skrátka druhoradé. Muži sú politikmi, živiteľmi rodín. Zastávajú úrady a podobne. Žena v tejto spoločnosti nemá veľké postavenie. Máme za úlohu "udržiavanie rodinného krbu". Ale sú tu ženy, ako moja matka. Také, ktoré ťahajú za nitky, ale nikto o tom nevie. Alebo nechce vedieť.

Z mojich zapletených úvah ma prebral zvonček nad dverami.

„Dobrý večer, dámy!” pozdravil dôverne známy hlas. Nesmierne ma potešilo, že ho počujem. Okrem toho, že mi týmto oficiálne skončila práca, mám svojho otca rada. Aj keď matka prejavy citov odsudzuje, s otcom sme sa ich nikdy nevzdali. Aj preto som vybehla spoza pultu a otca objala.

„Bella, dievčatko. Čo tak nadšene? Už sa tak veľmi tešíš domov? Alebo sa chystáte niekam inam?” zasypal ma otec hneď otázkami.

„Nemôžem byť rada, že vás vidím otče? Nevidela som vás predsa od rána. A nie, nechystáme sa nikam inam, neteším sa domov. Teda nie tak hrozne,” zamotávala som sa do vlastných slov.

„Dobrý večer, pán Swan,” pozdravila Angelina a urobila malý podrep, ako sa na mladú dámu patrí. To ona by mala byť dcérou mojej matky, s jej správaním by bola Berta spokojná.

„Dobrý večer Angelina, ako sa majú rodičia?”

„Dobre, vďaka za spýtanie.” Zdá sa mi to, alebo sa naozaj začervenala? Viem, že Angelina má voči otcovi veľkú úctu. Vďačí mu za prácu. Ale nikdy som nepochopila to, akým spôsobom sa naňho pozerá. Takmer ako na Boha.

„Odkáž im môj pozdrav.” Otec sa otočil späť ku mne.

„Samozrejme,” hlesla Angelina a vbehla do skladu. Odtiaľ vyšla zmätená Luisa s mojím kabátom v rukách. Pokrútila som hlavou.

„Tak tu sú objednávky, dnes je ich dosť. Máte to uložené tak, aby ste nemuseli ísť z jedného konca mesta na iný a späť, takže to rozvážajte po rade. Máte tam napísanú adresu aj sumu, ktorú má daná pani za šaty zaplatiť. Rozumiete, otče?” Zadávala som inštrukcie.

„Samozrejme Isabella, začo ma máš? Ešte nie som senilný starec, tak ľahko sa ma nezbavíš,” zažartoval.

„To nie je veľmi vtipné. Dávajte si na seba pozor,” zamrmlala som vzdorovito.

„Neboj sa o mňa, dievčatko.” Usmial sa a pobozkal ma na temeno.

„Angelina môžeme vyraziť? Chcem stihnúť večeru. Ak nestihnem ani dnes, matka ma dá zavrieť do veže,” uchichtla som sa a otec so mnou. Luisa mi navliekla kabát, sama už bola oblečená. Zo skladu vyšla oblečená Angelina. Po včerajšom večere sme sa poučili a vzali si aj kabáty, aby sa to nemuselo opakovať. Včera som skoro zmrzla. A ešte ten opilec... Skrátka noc, na ktorú by som radšej zabudla.

Rozlúčila som sa s otcom, zamkla predajňu a išla aj s Luisou odprevadiť Angelinu. Angelina sa celou cestou rozprávala s Luisou a ja som sa znova ponorila do úvah. O čom? To ani sama neviem. Keďže podľa matky sa nepatrí, aby mladá dáma hrala na nejaký nástroj, prípadne robila hocičo manuálne, musela som rozvíjať najmä svoju fantáziu a myslenie. Prečítala som už desiatky, možno stovky kníh. A teraz zase len snívam. Nie je to snívanie v pravom zmysle slova. Ja som pragmatická osoba, nenechám sa uniesť. Len myšlienky mi blúdia v budúcnosti. Až príliš sa zaoberám tým, čo bude a tým kto som. Alebo tým, kto nechcem byť. Musela som rýchlo zastaviť prúd takýchto myšlienok, tak som sa započúvala do rozhovoru Angeliny a Luisy.

„Takže tvoj brat pracuje s koňmi? To je úžasné! Ja mám sestru, tá je doma. Jej manžel pracuje v bani,” švitorila Luisa. Doteraz toho veľa nepovedala, ale pri Angeline sa akosi uvoľnila. Bezstarostne sa rozprávali o svojich rodinách, o zážitkoch z detstva, o plánoch do budúcnosti. A znova som bola pri svojom vnútornom rozjímaní. Blížili sme sa ku kasárňam a ja som videla postavu opretú o stenu. Tie žiarivé hnedé vlasy vyzerali v tme čierne, jeho tmavé, hlboké oči sa vpíjali do mojich.

„Dobrý večer, slečna Swanová,” usmial sa na mňa. Videla som to, ešte nebola taká tma.

„Dobrý večer, sestrička,” pozdravil Angelinu a pobozkal ju na líce. Toto ja s Walterom nikdy nerobím. A dúfam, že ani nebudem musieť. Už len pri pohľade naňho sa mi dvíha žalúdok. Kvôli tomuto sú tie matkine pravidlá dobré...

„A vy slečna, vás som ešte nestretol. Volám sa William, som brat Angeliny,” usmial sa na Luisu a pobozkal jej ruku. Takmer sa zložila, keby ju nedržím za druhú ruku, už by bola na zemi. Nečudujem sa, William vie omámiť. A v noci mu to ide asi ešte lepšie. Ale ja si zachovám aspoň nejakú dôstojnosť...

„Dobrý večer William. Toto je Luisa, moja gardedáma,” predstavila som ich.

„Hmm... Predpokladám, že to bol nápad vašej drahej matky.”

„To predpokladáte správne. A keď už ste spomenuli matku, ospravedlňte nás. Musíme ísť, aby sme stihli večeru,” ospravedlnila som sa a otočila sa na odchod.

„Bella, to chcete ísť samy?” zvolal William a Angelina ho štuchla medzi rebrá. Škaredo na ňu zazrel, ale potom pochopil.

„Slečna Swanová, nemám vás odprevadiť?” preniesol medovým hlasom.

„Nie William, vďaka. Nebudem vás zdržovať, dobrú noc.”

„Krásne sny!” hlesol za mnou William. Počula som ako ešte sykol, ale neotáčala som sa. Angelina si nedá pokoj...

Kráčali sme s Luisou po ulici a rozprávali sme sa. Hovorila mi o svojej rodine, ktorá žije v Edenbridgi. Ona žila tu so svojou starou mamou, ktorá bola služobná madam Rosveltovej. Bohužiaľ zomrela a matka vzala Luisu so sebou k nám. Nebola taká utiahnutá, ako sa zdala. Bolo to príjemné, mladé dievča. Bola dobrou spoločníčkou, aj keď nevedela čítať. To ale môžem napraviť. Ak bude lojálna, môžem ju naučiť veľa vecí...

Kráčali sme okolo baru, z ktorého niekto práve vychádzal. Pridala som do kroku a ťahala Luisu za sebou. Tá stále rozprávala, nevšímala si ma. Za mnou sa však ozývali ťažké kroky a ja som mal pocit, že niečo podobné som už zažila. Cítila som na sebe niečí pohľad a kroky sa približovali. Zovrelo mi žalúdok.

„Ale, ale sestrička, kam sa tak ponáhľaš?” ozval sa za mnou povýšený hlas. Samozrejme som ten hlas poznala, patril predsa môjmu naničhodnému bratovi. Zastavila som sa a otočila.

„Domov na večeru, na rozdiel od teba, braček,” odpovedala som prosto a chystala sa otočiť, keď ma schmatol za rameno.

„Správaj sa slušne, nie si tu sama. Kto je táto mladá dáma? Už ťa omrzela tá tvoja vandráčka?” prskol na mňa. Bol celkom triezvy, ale aj tak sa mi z neho zdvíhal žalúdok.

„Angelina nie je žiadna vandráčka. Má viac rozumu ako ty. A okrem toho sa vie tiež správať,”  vyprskla som a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

„Ale šaty ani spôsoby z nej dámu neurobia, stále bude len úbohá dievčina z okraja mesta,” štekol namyslene.

„Nie je o nič horšia ako ty! Videl si sa vôbec niekedy? Poznáš porekadlo - Podľa seba, súdim teba? Ak áno, tak nad tým skús popremýšľať, ak ti to priveľmi neublíži,” zavrčala som a nahnevane sa otočila.

„Ale sestrička, hádam nechceš takto odísť? Ja som bol taký rád, že ťa vidím a ty mi chceš utiecť. To sa predsa nerobí. Počkaj, odprevadím vás.”

„Ty si vari ešte pamätáš, kde bývame? Ak by si aspoň raz za čas bol doma, vedel by si, že toto je moja komorná Luisa a že Angelina u nás stále pracuje. Ale ty už domov nechodíš...” Pokrčila som plecami a pokračovala v ceste. Luisa sa nechápavo pozerala raz na mňa, raz na Waltera, ktorý nás dobehol. Snažila som sa ho ignorovať, aby som rodičom neurobila hanbu. Aj tak už na mňa má Roberta ťažké srdce, nepotrebujem ďalší problém.

„Nebuď na mňa taká. Ospravedlňujem  sa, za svoje správanie. Predstavíš nás teraz?”

„Už som ti povedala, že je to Luisa. Viac vedieť nepotrebuješ. Je to moja komorná, takže ruky preč. Nech ťa to ani nenapadne!” sykla som, aby to nebolo veľmi počuť. Samozrejme som si bola istá, že Walter ma počul a vie o čom hovorím.

„Dobre, dobre! Len sa hneď nečerti! Nie je dobré, keď sa dáma príliš poddá emóciám. Čo by len na taký výstup povedala matka?” Nesúhlasne zakrútil hlavou.

„Ty mi ideš robiť kázanie, milý braček? Už každý v Londýne vie, čo si zač. Pred tebou držia svoje dcéry pod zámkom. Preto ti už zostáva len návšteva verejného domu. A ten je skutočne verejný, každý už o tom vie. Ja rodičom hanbu nerobím.” Odfrkla som si.

Čakala som nejakú reakciu, ale on zostal ticho. Ďalej som kráčala a on s nami. Stále som mala zvláštny pocit, že nie som sama. Ale to som nebola. Okrem Luisy s nami išiel Walter, ktorý bol asi zahĺbený v myšlienkach. Bol až príliš ticho. Vedela som, že sú so mnou, ale akoby tam bol ešte niekto nevidený. Potriasla som hlavou a sústredila sa na cestu. Už som asi paranoidná, vidím nebezpečenstvo tam, kde nie je. Luisa zostala ticho, letmo pozorovala Waltera. Ten kráčal so sklonenou hlavou a niečo mrmlal. Nič som nerozumela, možno si dokonca pospevoval. Snažila som sa predstierať jeho neprítomnosť a kráčala som ďalej. Takto bez slov sme prišli až k domu. Otvorila som dvere a vkĺzla dnu. V hale nás už čakala matka...