Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dream of liberty Love 8. kapitola

20.10.2010 (21:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1785×

8. kapitola

Bella:

Cesta domov z plesu bola hádam nekonečná. Žmúrila som von z okna koča do tmy, v ktorej som nič nevidela. Bolo to však zaujímavejšie, ako sa venovať debate mojich rodičov. Poklepkávala som si rukou nervózne po kolene. Tie kone akoby naschvál šli pomaly. Skôr by som domov prišla aj pešo.

„A ako si sa bavila ty, dcérka?‟ vyrušil ma zo zamyslenia otcov hlas. Nechcelo sa mi veľmi klamať, ale nechcela som povedať celú pravdu. V jeho očiach som predsa dobrá dcéra. Nemôžem ho sklamať.

„Bol to zaujímavý večer, otec. Som len trochu unavená,‟ zhrnula som, aby som musela otcovi klamať len minimálne. Bola som unavená. Toľko vína, čo som vypila za tento jeden krátky večer, som hádam ešte nevypila. Okrem toho som po nepostrehnutom odchode Edwarda Masena putovala od jedného tanečníka k druhému. Mala som pocit, že sa na mňa stálo v rade. Aspoň mi to trochu pomohlo zabudnúť na tú znepokojivú situáciu v záhrade. Pokrútila som hlavou a snažila sa myslieť na niečo príjemnejšie. Určite budem mať práve dosť času na to, aby som na to myslela.

„Všimol si si, kedy ten Masen odišiel?‟ spýtala sa matka zvedavo otca, no pritom sa spýtavo pozerala na mňa. Otočila som sa a viac si ich rozhovor nevšímala. Bolo nanajvýš zvláštne, že nikto pána Masena nevidel po tom, čo so mnou odišiel do záhrady. Jeho sestra bola trochu sklamaná, že svoj odchod neprišiel oznámiť. Popravde som na tom bola podobne. Čakala som, že za mnou príde, že sa bude chcieť nejako brániť. Ale celý zvyšok večera sa mi venoval hádam každý okrem neho. Nič ma na tej situácii nerozčuľovalo tak, že som si priala, aby ma držal v náručí on...

Sústredila som sa radšej na rytmický zvuk konských kopýt dopadajúcich na štrkovú cestu. Bol to ukľudňujúci zvuk, ktorý mi pomohol vytesniť z mysle spomienky na malý výlet do kráľovskej záhrady. Miesto božskej tváre Edwarda Masena však zaujali značne odpudivejšie tváre mojich neskorších tanečníkov. Prechádzala som z rúk jedného do rúk iného tak rýchlo, že som si nestihla ani poriadne obzrieť ich tváre. Viem však, že som o veľa neprišla. Bolo len pár osôb, ktorým sa v niečom nevyrovnali a Lordovi Goldwinovi nikto nesiahal ani po členky. Taký odpor vo mne vedel vzbudiť len on. A nielen vo mne. Raz za čas som mala aj voľný tanec. Radšej som venovala pozornosť parketu ako oduševnenej debate rodičov s rôznymi zbohatlíkmi. Jeden tanec si u mladej madam Cullenovej rezervoval aj drahý Lord Goldwin. Samozrejme, som sledovala ich, pretože boli jednoznačne najzaujímavejším párom. Vznešenosť madam Cullenovej ostro kontrastovala s Lordovou zavalitou postavou. Keď sa začali pohybovať v rytme valčíka, Lordova ruka si samozrejme nedala povedať. Zablúdila tam, kam nemala. To som predpokladala. Nečakala som však reakciu madam Cullenovej. Lord dostal po neposlušnej ruke, a tak madam rozčúlene priviedol späť k stolu. Jeho miesto okamžite prebral doktor Cullen, ktorý ju odviedol späť na parket.

Keď začali tancovať Cullenovci, akoby zastal čas. Všetci tancujúci sa zvedavo otáčali na nich. Zvedavosť u niektorých čoskoro nahradila závisť. Nečudovala som sa. Cullenovcom zjavne neprekážalo, že sa okolo nich utvoril kruh. Dokonca aj princ sa prišiel lepšie prizrieť na ich umenie. Inak sa ich tanec nazvať nedal – bolo to dokonalé umenie. Akoby som sa preniesla do rozprávky...

To, ako plávali po parkete ohromilo každého. Akoby sa vznášali na neviditeľnom obláčiku, vznášali sa nad parketom. Z každého pohybu vyžarovala elegancia, vznešenosť,  dokonalosť. Nič krajšie som nevidela. Vyzerali vznešene, ako labute na jazere. Krása a pôvab ich tanca, ako aj ich samých, pripomínala tieto krásne vtáky. My ostatní sme boli ako divé kačky. Nemohli sme sa rovnať ich kráse. Preto sa nikto neodvážil tancovať, kým tancovali oni. Len by sa zosmiešnil...

Nevšimla som si, kedy sa moje spomínanie zmenilo na snenie. Aj vo sne to vyzeralo tak skutočne. Alebo to v skutočnosti vyzeralo tak, akoby som snívala. Prebudilo ma až hlasné zaerdžanie koní. Otvorila som oči práve keď otec pomáhal matke vystúpiť. Mne kočiš otvoril druhé dvere, ale to už boli rodičia v dome. Ospalo som mu podala ruku a s jeho pomocou vystúpila.

„Ďakujem, Antonio,‟ povedala som bez toho, aby som sa naňho pozrela. Antonio bol našim kočišom už pár rokov...

„Ja ale nie som Antonio, slečna,‟ oslovil ma známy hlas. Inštinktívne som sa otočila a zahľadela sa do tváre môjho spoločníka. Po malej chvíli, keď si moje oči zvykli na tmu som uvidela tú dokonalú tvár. Tie krásne čokoládové oči...

„William! Čo tu robíš? Matka o tom vie? Nemala by som tu s tebou byť...‟ koktala som rozrušene. Nebolo toho na jeden večer dosť? Koľko prekvapení má pre mňa osud ešte nachystaných? A prečo sa správam ako nejaká sliepka? Isabella Swanová, kam si dala svoju pravú tvár? Kde je tvoja sebaistota a duchaprítomnosť?

„Bella, upokoj sa. Tvoja matka o tom vie. Tvoj otec ma požiadal, aby som dnes zaskočil za Antonia. Má chorú ženu...‟ odpovedal mi sklesnuto William.

„To je mi ľúto,‟ povedala som úprimne. Prehliadla som, že ma oslovuje inak, ako si protokol žiada. Na Williama protokol neplatí. Pri mne určite nie. Je to priateľ, nemusí sa hrať na niečo, čím nie je.

„Och prepáčte slečna, som nezdvorilý. Mal by som vás odviesť domov,‟ povedal, akoby mi čítal myšlienky. Šibalsky sa na mňa usmial a viedol ma ku dverám. Nešťastne som si povzdychla. Ako rada by som s ním trávila viac času. Možno by potom moju myseľ neovládala len jedna osoba...

„Čo sa deje?‟

„Je mi s tebou dobre. Len mi je smutno, že sme spolu tak málo,‟ povedala som a v sekunde som to oľutovala. Prečo mu to robím? On je dobrý chlapec, ale nie dobrý pre mojich rodičov. William skrátka žije v inom svete. Prečo som taká hlúpa a poviem všetko, čo si myslím? Asi som príliš unavená na to, aby som si strážila jazyk ako správna mladá dáma. Kedy som sa vlastne začala správať ako správna mladá dáma?

„Rád by som to zmenil,‟ usmial sa. Stála som už na schodoch, takže sme tváre mali na jednej úrovni. Utápala som sa v hĺbke a úprimnosti tých krásnych očí. Príjemne ma hriali. Boli tak odlišné od tých, ktoré ma stále mátajú v snoch.

„Mala by som ísť, ospravedlň ma,‟ povedala som a otočila sa na odchod. Prišla som až k dverám a ruku váhavo položila na kľučku. Naposledy som sa naňho s úsmevom otočila. Jeho rýchla reakcia ma prekvapila. Skokom prekonal vzdialenosť medzi nami, jemne mi chytil tvár do oboch dlaní a spaľoval ma svojím pohľadom.

„Dobrú noc, princezná moja,‟ povedal a priložil mi pery na čelo. Jemne ma pobozkal, pustil ma a bez slova odišiel. Zmizol aj s kočom v nočnej temnote. Takmer som sa neudržala na nohách. Omámená intímnosťou toho okamihu som stála na schodoch ešte pár minút. Bol preč. Vyparil sa veľmi rýchlo. Čo sa to deje? Čo to dnes s tými mužmi je?

Bez slova som vstúpila do domu. Chrbtom som sa otočila k dverám a zasnene sa o ne oprela...

Edward:

Bol som úplne šokovaný svojím novým zistením. Netušil som, čo mám robiť skôr. Chcelo sa mi skákať od radosti, že som konečne našiel zmysel svojho nekonečného života. Avšak, tiež sa mi chcelo plakať. Dnes sa zdalo, že to necíti rovnako. Dokážem sa zmieriť s tým, ak ma odmietne? Ak ju nedokážem presvedčiť? Bol som na pochybách. Ona bola stelesnenie nehy, krásy a nevinnosti. Ja som monštrum... Dokázala by ku mne niečo cítiť?

Bál som sa, pretože sa ona bála mňa. Videl som to dnes v jej očiach. To, ako ma odstrčila mi lámalo moje kamenné srdce. To odmietnutie bolo najhoršie, čo som v živote zažil. Prečo? Ten bozk bol tak dokonalý, opätovala mi ho. Netuším, ako som to pokazil, ale dokázal som to. Až tak, že ma prirovnala k tomu bezcharakternému indivíduu. Keby som len vedel, čo som urobil zle...

Pomaly som kráčal domov. Nemalo zmysel byť niekde, kde ona nie je. Nechcelo sa mi tam. Bol som zúfalý z toho, ako ten večer dopadol. Mohol som si celý večer užívať jej blízkosť, ohurovať ju svojou sveta znalosťou, preberať všetko, čo by nám napadlo. Lenže ja som chcel viac. Nedokázal som ovládnuť svoju túžbu po nej.  Tým som to pokazil. Musím vymyslieť spôsob, ktorým si ju získam. Spôsob, ktorým odčiním svoje dnešné správanie. Musím ju presvedčiť, že som jej hodný...

Bol som len pár krokov od domu, keď som zachytil myšlienky svojich rodičov. Ani som si neuvedomil, že som mohol loviť tak dlho. Alebo mi tak dlho trvala cesta? Bola pravda, že som sa práve neponáhľal. Kam aj? Tam, kam by som chcel, nemôžem. Otvoril som vchodové dvere a ocitol sa zoči-voči dvom nahnevaným pohľadom. Carlisle ma sklamane prebodával pohľadom, aj keď z jeho mysle sa nedalo vyčítať, z čoho je taký sklamaný. Dozvedel som sa len, že sa so mnou chce porozprávať osamote.

Esme si ma smutne premerala. Potom sa zamračila a prišla až tesne ku mne. Jej myšlienky neveštili nič dobré.

„Edward Masen! Ako si to predstavuješ, len tak si odísť z plesu? A ešte k tomu cez kráľovskú záhradu po tom, ako si tam odviedol nevinné dievča? Čo sa to s tebou deje? Vieš si predstaviť, ako si nás zahanbil? A ako si ma vystrašil? Prečo si sa aspoň neprišiel rozlúčiť? Ako teraz asi pred všetkými vyzeráme? Chceli sme predsa zapadnúť, konečne si nájsť miesto, kde môžeme pokojne žiť” kričala na mňa, až sa jej pri posledných slovách zlomil hlas. Pocítil som neskutočnú hanbu za to, že som ich sklamal. To som nechcel. Vôbec som netušil, že niečo také môžem spôsobiť. Pri Isabelle som nedokázal myslieť triezvo...

„Esme, prepáč. Ja neviem, čo to do mňa vošlo. Nechcel som nám spôsobiť problémy. Ani ťa vystrašiť, či zarmútiť. Obom sa vám ospravedlňujem. Prisahám, že už sa to nestane,” prisľúbil som odhodlane.

„To máš pravdu, že sa to nestane. Po dlhom váhaní sme sa s Esme rozhodli, že sa odsťahujeme,” povedal Carlisle vážne. Ako náhle dopovedal, zmocnil sa ma neskutočný smútok. Trhalo ma zvnútra, že som mal prísť o zmysel existencie len čo som ho objavil. Toto predsa nemôžu myslieť vážne!

„Carlisle! Prosím, to nerobte! Nemusíme sa sťahovať kvôli mne. Som si istý, že všetko dokážem napraviť. Ty tu máš prácu, Esme sa už zabývala. Ľudia si myslia, že ja som nevychovaný. Dajte mi šancu, ukázať im opak. Dajte mi, prosím, aspoň dva týždne. Ak sa mi nepodarí zapadnúť a presvedčiť vás, že tu môžeme zostať bez strachu, bez námietok sa pobalím a môžeme ísť,” predniesol som oduševnene. Nikdy som nemal nič proti sťahovaniu, bral som ho ako nutné, aj keď unavujúce zlo. Oboch ich prekvapilo, že práve ja som takto zareagoval. Nemohol som odísť teraz. Možno pred dvoma týždňami, ale nie teraz, keď viem, čo viem...

„Popravde, Edward, zaskočil si ma. Nechceli sme sa sťahovať, ale nevideli sme iné východisko. Mysleli sme si, že sa ti tu nepáči. Preto sme ti to chceli uľahčiť. Ale ak nám dokážeš, že s týmto mestom a jeho obyvateľmi dokážeš vychádzať, sťahovanie stratí zmysel. Teda aspoň na pár rokov,” povedal Carlisle zadumane. Vedel som to podľa tej vrásky, ktorá sa mu zjavila na čele. V mysli rozoberal moju reakciu. Aj Esme sa obávala, či som v poriadku. Len som pokrútil hlavou.

„Tak teda máš ešte jednu šancu, nepremrhaj ju!” povedala Esme a varovne zdvihla prst.

„Povieš nám aspoň, kde si sa túlal?” spýtala sa s jemným náznakom úsmevu. Hovoril som, že sa na mňa nedokáže dlho hnevať.

„Musel som ísť na lov. Prítomnosť toľkých ľudí ma trochu znervóznila.” Hlavne jednej konkrétnej osoby. „Nevydržal som to, mal som ísť na lov pred plesom. Ospravedlňujem sa vám ešte raz.”

„Nabudúce si na to daj pozor,” upozornila ma Esme mierne. Postrapatila mi vlasy a nesúhlasne zošpúlila pery.

Už zase si celý špinavý - pomyslela si a cmukla. Pokrútila hlavou a zmizla v kuchyni.

„Vďaka za úprimnosť, mami!” zvolal som za ňou. Vzdychol som si a vybral sa do kúpeľne. Nebudem Esme predsa provokovať. Najprv som sa však zastavil v izbe po čisté oblečenie. Premýšľal som, čo budem po zvyšok noci robiť. Nemôžem ísť von, po takom dlhom love by to bolo nanajvýš podozrivé. Musím si nejako skrátiť čas bez Isabelly. Asi by som potreboval nový koníček. Zasmial som sa pre seba, vzal si čisté šaty a rýchlo vkĺzol do kúpeľne.

Keď som vyšiel, bolo v dome nezvyčajne ticho. Dokonca som počul len Carlisleove myšlienky. Vo vani som úplne vypustil všetky zmysly, takže mi chvíľu trvalo zistiť, kde sa Esme nachádza.

„Ty sa ju nebojíš pustiť na lov samu? Ešte som nevidel, aby išiel len jeden z vás,” povedal som zmätene, keď som prišiel do salóniku za svojím otcom.

„Esme sa o seba vie postarať. Je dospelá a nebojím sa, že by sa niekde v okolí našlo niečo hrozivejšie ako smädná Esme,” zasmial sa zľahka. Odložil knihu, ktorú čítal a plne sa sústredil na mňa.

„Okrem toho som sa s tebou chcel porozprávať osamote. Esme o tom nemusí vedieť, toto zostane medzi nami,” povedal a vážne sa mi zahľadel do očí. Mal som silné nutkanie uhnúť pohľadom, ale vytrval som.

„Tak, o čom sa chceš rozprávať?” povedal som naoko nezaujato.

„O téme, ktorá ťa bude zaiste zaujímať. Jedná sa totiž o slečnu Swanovú. Ak ťa to nezaujalo, malo by. To, o čom sme sa rozprávali, pre teba nebolo lichotivé.” Carlisle mi opieral do tváre vyčítavý pohľad. Tentokrát som uhol. Ona o mne niečo hovorila Carlisleovi? Niečo, čo pre mňa nie je lichotivé? Povedala mu o záhrade? Zmätene som zdvihol pohľad späť ku Carlisleovi.

„Slečna ti o mne niečo hovorila?” pokúsil som sa o nezaujatý tón, ale prezradil som sa. Carlisle myslel na hodnotu Ludolfovho čísla, len aby ma rozptýlil. Z jeho mysle som nevylovil nič, okrem presnej hodnoty „pí“. Zamračil som sa a rezignovane vzdychol.

„Po tvojom odchode som slečnu Swanovú zachraňoval pred Lordom Goldwinom,” povedal Carlisle spomínajúc si na ples. Pri tom mene vo mne vzkypela žlč. Už len predstava, že sa tie jeho malé zhýralé ruky dotýkajú niečoho tak krásneho a nežného ako je Isabella ma privádzalo do zúrivosti. Prisahám, že sa postarám, aby sa jej ten starý zvrhlík už nedotkol, nech to stojí, čo chce.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojil, to si všimol aj Carlisle. Keď usúdil, že som spôsobilý pokračovať v rozhovore, spustil: „Keď skončil tanec, chvíľu sme sa rozprávali. Je to impozantná mladá dáma, to musím uznať. Má svoj názor na svet, a to sa dnes u žien veľmi nenosí. Je výnimočná.“ Na chvíľu sa zamyslene zahľadel do diaľky. Usmial sa sám pre seba a pokračoval: „Rozprávali sme sa o rôznych veciach a ona medzi rečou naznačila, že si sa k nej nesprával, ako by si to situácia žiadala. Samozrejme, jemne povedané. V podstate to bolo o tom, že si sa k nej správal neúctivo. Nepovedala to na rovinu, ale ten náznak bol dosť očividný. Vysvetlíš mi teda, čím si slečnu urazil, Edward? Pretože toto mi na teba vôbec nesedí,“ zamyslel sa a očakával moju odpoveď. Takže on o ničom nevie? Asi nemá význam pretvarovať sa. Carlisle možno nevie čítať myšlienky, ale mňa má prečítaného vcelku dobre.

„Popravde, neviem, čím som slečnu urazil,“ priznal som s pohľadom zapichnutým do zeme.

„Môžeš mi teda aspoň povedať, čo sa stalo v záhrade?“ spýtal sa zvedavo.

Pokrčil som plecami: „Nemám dôvod tebe, či Esme niečo tajiť. Zaslúžite si to vedieť, aj keď mi nie je príjemné o tom rozprávať.“

„Esme z toho teraz vynechajme, zatiaľ to bude len medzi nami,“ prisľúbil a ďalej počúval.

„Myslím, že dôvod nášho odchodu do záhrady si zaiste ešte zachytil. Prešli sme na terasu a chvíľu pozorovali záhradu. Potom nás však vyrušila hlučná skupinka, tak som slečnu zaviedol hlbšie do záhrady, k fontáne. Tým som ju očaril,“ povedal som zasnene, keď som si predstavil jej rozžiarenú tvár. Ako tvár najkrajšieho anjela.

„Edward?“ odkašľal si Carlisle v očakávaní pokračovania.

„Prepáč. Rozprávali sme sa. Celkom ma očarila. Nedokázal som sa ovládnuť. Pobozkal som ju.“ Stíchol som v očakávaní otcovej reakcie. Keď sa hodnú chvíľu neozval, odvážil som sa naňho pozrieť. Zahĺbene sa pozeral do neznáma. Keď si všimol, že čakám na jeho reakciu, povzbudzujúco pokýval hlavou. „Nebránila sa. Nechápem, čo ju urazilo. Veď neskôr aj spolupracovala. Ale potom... Niečo sa zmenilo. Neviem čo, ale odtiahla sa. V očiach mala strach, utiekla mi. Carlisle, ja to nechápem,” dokončil som smutne. „Viem, že som sa nezachoval správne, ale nemohol som odolať. Tá zmena jej správania ma však úplne zmiatla. Musel som odísť. Utiecť od toho.“

„Tebe na nej záleží, však?“ Carlisle viac konštatoval ako sa pýtal. Len som prikývol, nemal som slov.

„Pripomína mi to moje začiatky s Esme. Ten pohľad, čo máš, keď o nej hovoríš, som vídaval každé ráno v zrkadle. Pochop, že nemôžem schvaľovať, čo si tam urobil, ale môžem to aspoň chápať. Ale stále je tu problém. Ona je len človek. Nič o nás nevie. Som rád, že som sa ťa právom zastal, ale nemal by si zbytočne riskovať. Edward, ja viem, čo je láska, ale mysli aj na to dievča. Ak si si istý, že ti za to stojí a si si istý sebou, choď na to pomaly. Na ženu musíš ísť s citom. Ach, vidím, že moja prednáška o morálke sa mení na prednášku Ako sa správať k ženám. Skončím, kým skĺznem niekam, kam nechcem,“ zasmial sa.

„Povedz mi ešte jednu vec. Máš ju veľmi rád, alebo je to len očarenie?”

„Myslím si, že to je niečo závažnejšie. Carlisle, ja ju milujem...“

„Kto koho miluje?“ spýtala sa Esme, keď vkročila do dverí...

Zhrnutie BadLovelyLucy

Moje zhrnutie  ↓

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dream of liberty Love 8. kapitola: