Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - 8. kapitola

29.01.2012 (20:45) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 3025×

Bella:

Zobudila som sa na nepríjemné pípanie nemocničných prístrojov. Chcela som otvoriť oči, ale započula som Edwardov hlas. Rozprával sa s Carlislom, ako inak, o mne. Rozhodla som sa, že ešte chvíľu sa budem robiť nevedomou.

„Rozprával som sa s doktorom, ale povedal mi len toľko, že jej stav je zatiaľ stabilizovaný. Keďže nie sme rodina, nemohol mi povedať, čo jej to vyvolalo. Na to sa jej budeme musieť spýtať sami,“ dopovedal Carlisle a mne už sa vôbec nechcelo vstávať.

„Myslíš, že nám bude natoľko dôverovať?“ opýtal sa Edward a ja som počula Alicin smiech. Myslím, že tu boli všetci.

„Mali by ste sa rozprávať po tichšie, Bella je už hore.“ Ako som počula, bol tu aj Jasper. Ako ma mohol bonznúť? Neostávalo mi nič iné ako otvoriť viečka. Edward sedel vedľa mňa, Alice stála a objímala sa s Jasperom a Carlisle bol pri monitore a držal za ruku Esmé. Ako som predpokladala, boli tu všetci až na Rosalie a Emmeta.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma Edward a postavil sa z mojej postele. Asi si myslel, že je mi to nepríjemné.

„Je mi dobre, len ma bolí hlava.“ Pohladkala som sa na čele, ale Carlisle to so zvedavosťou nezvládol.

„Bella, prepáč, že sa ťa to pýtam, ale čo to malo znamenať?“ Všetci zmeraveli. Až na Edwarda, ktorý sa naňho pozrel nenávistným pohľadom. Ja som vedela, že nie je iného východiska, ale nechcela som to riešiť v nemocnici.

„Ja vám to poviem, ale až budeme doma, dobre?“ Vážne som práve nazvala ten dom mojím domovom? Carlisle sa usmial a oddýchol si, ale ja som chcela vidieť doktora. Nevedela som, čo sa mi vlastne stalo, ale určite nič dobrého.

„Bella, za chvíľu bude vizita, takže musíme ísť, ale poobede sa znovu vrátime,“ povedal Edward a pozrel sa na mňa takým pohľadom, ako by ma chcel uistiť, že ma už neopustí. Ja som len prikývla, ostatní ma pozdravili a odišli. Ako zachádzali, objavil sa lekár a ja som bola rada za nemocničné pravidlá. Nechcela by som, aby tu ostali Cullenovci a počúvali... teda nie teraz. Na moje šťastie to bol ten doktor, ktorý ma mal na starosti, keď som odpadla.

„Dobrý deň, Isabella, tak sa znovu vidíme,“ usmial sa na mňa pozeral spisy. Pozrel sa na sestru, niečo jej pošepol a znovu hovoril na mňa.

„Isabella, ako vidím, neužívali ste svoje lieky. Keby ste sem neprišla včas, mohlo dopadnúť oveľa horšie,“ povedal doktor vážne. Keď chcel pokračovať, prišla sestra, niečo mu povedala a pozrela sa na mňa. Doktor sa na ňu šokovane pozrel a poslal ju preč. Keď odišla znovu začal hovoriť.

„Máme tu jeden problém. Stratili sme vaše záznamy.“ Nevedela som, ako na to odpovedať. Mala som byť nahnevaná, alebo sa robiť, že sa nič nedeje, keďže ja som si to, že som tu, zapríčinila.

„Ako ste ich mohli stratiť?“ povedala som neutrálnym tónom.

„Je nám to ľúto. Sestra, ktorá to stratila, je tu nová a hovorila, že ich pravdepodobne niekde založila.“ Nechcela som robiť žiadne problémy, tak som len prikývla a malo svoje účinky.

„No dobre. Váš záchvat nebol nič vážne, ale mala by ste zajsť za svojím doktorom, ten vám povie viac. Pravdepodobne vám buď predpíše silnejšie lieky, alebo znova budete musieť chodiť na chemoterapie.“ Keď povedal to slovo, celá som zbledla. Nenávidela som chemoterapie (teda kto by ich miloval) a ešte k tomu povedal, že musím do Seattlu. Návšteva Cullenovcov nemohla dopadnúť horšie.

„Ja vám predpíšem ďalšiu dávku liekov a zajtra môžete ísť. Ale varujem vás, keď takto budete zanedbávať svoj stav, tak to dopadne oveľa horšie než teraz. Nerád vás odtiaľto púšťam.“ Ja som sa naňho pozrela ako neviniatko, ale to nezabralo, on sa na mňa stále pozeral ako by som chcela spáchať samovraždu.

„Už budem brať lieky pravidelne. Nebojte sa.“ Ešte som sa usmiala, ale on sa len na mňa neveriacky pozrel a odišiel. Určite si myslí, že som ich nebrala, lebo mi to nebolo pohodlné alebo čo, ale ja som mu nemohla povedať pravdu.

Ráno som sa zbalila a poobede ma už púšťali von. Edward ma čakal pred nemocnicou. Usmial sa na mňa a otvoril mi dvere na svojom Volve. Obišiel ho, nasadol a naštartoval. Podľa jeho výrazu som presne vedela o čom chce hovoriť.

„Ako to, že ťa pustili tak skoro?“ začal zvoľna.

„Doktor hovoril, že to nebolo vážne, ale mala by som ísť za svojím lekárom, inak to môže mať svoje následky.“ Počula som, ako sa nadýchol. Vedela som, čo sa chce opýtať.

„Bella, čo ti vlastne bolo?“ Viem, že mi neostáva nič iné než mu to povedať, ale chcem to povedať pred všetkými. Nemienim to opakovať dvakrát a ani neviem, ako na to zareagujú, ale možno im to bude úplne fuk.

„Ja to poviem, Edward, ale až keď to budú počuť všetci.“ Divno sa na mňa pozrel ako by ma prosil.

„Bella, povedz mi to teraz. Prečo to chceš hovoriť pred všetkými. Chcel som, aby si mi to povedala v súkromí,“ hovoril naštvane, ale rozhodne tak nevyzeral.

„V aute? To sa ti zdá ako dobré miesto?“ Vedela som, že chce, aby som mu to teraz povedala, ale ja si stojím za svojím a on ma nerozhádže.

„Chceš, aby sme niekde zašli?“ Šokovane som naňho vyvalila oči.

„Nie! Edward, proste to pochop, nechcem to hovoriť teraz. Rešpektuj moje rozhodnutie.“ Nemala som naňho tak vyletieť, ale strašne ma vytočil. Môže byť rád, že mu to chcem aj povedať, nie aby si rozhodoval kedy. Videla som, že bol sklamaný. Po chvíli mi to nedalo.

„Hneváš sa na mňa?“ On sa na mňa usmial so svojimi dokonalými zubami a pozeral sa mi priamo do očí.

„Ja sa na teba nemôžem hnevať.“ Bolo to zvláštna chvíľa, verila som tomu, že mám nutkanie pobozkať ho, ale rýchlo som ho potlačila. Celú cestu ku Cullenovcom sme išli mlčky. Keď sme vošli do domu, boli tam všetci, teda až na Rosalie, ale Emmett tam sedel. Poznala som, na čo čakajú, a mňa okamžite rozbolelo brucho. Určite som sa tvárila akoby som zjedla citrón, ale ja som sa tak vlastne cítila.

„Ahoj, zlatko, sadni si medzi nás,“ ozvala sa Esmé. Poslúchla som ju a sadla si.

„Ako ti je? Čo ti povedali v nemocnici?“ opýtal sa Carlisle. Viem, kam tam mieri, ale chcem im to povedať na rovinu. A možno im poviem všetko.

„Doktor povedal, že budem musieť ísť na kontrolu domov, ale nič vážne to nebolo.“ Edward si sadol vedľa mňa, ako by chcel dobre počuť to, čo hovorím, ale on by počul zreteľne všetko aj keby stál pred domom.

„Bella, nezdržuj a povedz nám to, lebo ma Rosalie zabije.“ Samozrejme, Emmett musel niečo povedať, ale aspoň ma popohnal. Pozrela som sa naňho, prikývla som mu na znak súhlasu a otočila sa k Edwardovi, lebo som to chcela povedať hlavne jemu. Aj keď nemám absolútne tušenie prečo.

„Dobre, poviem všetko.“ Chvíľu som sa mu pozerala do očí, ale nezvládla som to, otočila som pohľad na zem a zhlboka sa nadýchla.

„Keď ste odišli, tak som zmaturovala a prijali ma na Yale. Bola som šťastná a Charlie bol na mňa hrdý, ale to všetko by som nezvládla bez Jacoba, ktorý mi celý čas pomáhal.“ Edward ticho zavrčal a ja som sa mu zrazu znova pozerala do očí, aj keď som to podstate hovorila všetkým.

„Tešila som sa na školu, keď mi zrazu po nociach začalo bývať strašne zle, mávala som vysoké teploty, stále som mala chuť spať a veľmi som schudla.“ Videla som, ako sa Carlisle nadýchol, pravdepodobne už to vedel, ale Edward ma stále počúval so zatajeným dychom. Asi si to neprečítal v jeho myšlienkach a čakal, čo poviem. V očiach mal taký ustarostený výraz, až mi ho bolo ľúto, ale nemalo byť za čo. Jemu nič nie je.

„Charlie to nevydržal a zobral ma k lekárovi. Tam ma najprv vláčili po vyšetreniach, až ma naposledy poslali k onkológovi. Vedela som, že to nebude nič dobré. A ten lekár mi konečne povedal, že mám leukémiu.“ Edward úplne skamenel a ja som sa obávala jeho reakcie.

7. kapitola - 9. kapitola

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - 8. kapitola: