Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - Prológ + 1. kapitola

06.01.2012 (20:30) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 4847×

Prológ:

Chodila som z vyšetrenia na vyšetrenie. Každý deň mi bolo horšie, ale ja som nemohla vzdať, musela som vedieť čo mi je. Keď nás k ako poslednému doktorovi zavolali na onkológiu, dosť ma to vyľakalo, ale stále som mala nádej. Teda až do tej chvíle, keď mi doktor oznámil, že mám leukémiu. Úplne ma to zdrvilo. To má ako znamenať, že mi ostáva niekoľko mesiacov života?

Popravde, o leukémii som nič nevedela, iba som o nej počula. Ale vedela som tú najdôležitejšiu vec a to, že je smrteľná. Doktor ešte niečo hovoril, ale ja som nič nevnímala, vedela som, že zomieram. Chcela som plakať, ale zatiaľ som sa držala. Nemôžem predsa začať plakať, musím počúvať doktora. Síce som počúvala na pol ucha, ale zachytila som pár vecí. Povedal mi, že trpím chronickým typom tohto ochorenia. To vraj znamená, že mi zostáva viac ako štyri roky života. Doktor si asi myslel, že ma tým povzbudil, ale to sa mýlil. Veď pred pár minútami som mala celý život pred sebou. Teraz doktor hovoril o liečbe (teda, ak nejaká liečba vôbec pomôže), tak som musela počúvať.

Povedal, že sa najskôr sústredíme na chemoterapiu a neskôr, keď sa môj stav zlepší, môžeme skúsiť tabletky. Dokonca mi povedal, že keď sa to bude dobre vyvíjať, môžem sa dožiť až desať rokov. A tak to išlo asi pol hodiny, až sme sa rozlúčili. Doma to bolo horšie. Rozprávali sme sa asi štyri hodiny. Renée plakala a Charlie panikáril. Nemohla som im to zazlievať, bola som predsa ich jedinou dcérou.

Potom to začalo. Rok chemoterapií, zvracania, bolestí hlavy, nechutenstva k jedlu, kvôli čomu som aj dosť výrazne schudla. Našťastie mi nezačali padať vlasy, na to som vraj príliš tvrdý oriešok. Po roku mi doktor predpísal lieky, vďaka ktorým som mohla nastúpiť do školy.

1. kapitola

Bella:

Konečne škola. Konečne som si nepripadala ako chorá. Prišla som na vrátnicu a vyzdvihla si papierik, kde bolo napísané číslo mojej izby. Keď som išla po chodbách, tak sa pár študentov obzrelo aká som bledá, ale to mi neprekážalo. Prešla som až k svojej izbe a k môjmu prekvapeniu tu už bola moja spolubývajúca. A ja som si myslela, že som tu medzi prvými. Dievča bolo pekné, malo hnedé vlasy asi po ramená, zelené oči a na sebe svetložlté šaty. Asi si ma nevšimla, lebo vybaľovala ďalej, tak som sa prvá musela predstaviť ja.

„Ahoj, ja som Bella Swanová, tvoja spolubývajúca,“ povedala som milo.

„Ahoj, prepáč, ja som si ťa nevšimla. Ja som Rachel Evansová.“ Zdvorilostne sme si podali ruky a ja som si položila kufor na voľnú posteľ. Chvíľu sme si len vybaľovali, keď sama začala Rachel vypytovať.

„Odkiaľ si?“ opýtala sa vysmiato.

„Som z Forksu. Je to také malé mestečko v štáte Washington.“ Pozrela sa tak trochu zamyslene.

„To nepoznám, ale ja som z LA.“

„ Z LA? Ako to že si tu?“ Dosť som sa čudovala, veď Yale je v New Haven pri New Yorku a to je od LA ďaleko.

„No priznám sa, že toto je sen môjho otca, nie môj. Mne je to ale jedno. Nikdy som nevedela čo chcem v budúcnosti robiť.“

Takto to pokračovalo až do večera. Ja som náš rozhovor ukončila, lebo som si chcela dať tabletku a nechcem, aby o mojom ochorení niekto vedel. Noc bola strašná. Bolo mi zle, ale nevracala som. Zvierala som sa v kŕčoch a dosť som vzlykala. Našťastie Rachel spala ako drevo tak nič nepočula.

Zaspala som asi o pol tretej v noci a to som musela stávať o siedmej. Ráno mi nebolo o nič lepšie, ale musela som ísť na prednášku. Veľká výhoda, že bývate na internáte je, že si môžete pospať. No ja som si dosť dlho pospala, až ma nakoniec musela budiť Rachel.

„Bože, Bella, vstávaj! Je trištvrte na osem.“ Veľa nemusela hovoriť a už som stála na nohách a utekala do kúpeľne. Vedela som, že keď prídem neskoro, tak si všetci obsadia tie najlepšie miesta.

Rýchlo som sa prezliekla a utekala do učebne. Ako som hovorila boli všetky dobré miesta zabrané. Prednáška ubehla rýchlo a ja som si našla novú kamarátku, vedľa ktorej som sedela – Megan. Megan bola vysoká blondína, ktorá si chalanov mohla vyberať. Ja som si pri nej pripadala ako škaredé káčatko. To mi ale nevadilo, lebo bola milá a hneď mi padla do oka.

Ani som sa nenazdala a už bol obed. Behom ďaľších hodín som zoznámila Megan s Rachel a tie s dobre rozumeli. Spojoval ich veľký záujem o chalanov. Jedáleň už bola dosť plná a bolo vidno, že už sa tu vytvorilo pár skupiniek.

Kým sme stáli v rade, Megan nás zoznámila so svojou spolubývajúcou April. S ňou som si rozumela najlepšie, pretože bola tichá ako ja. Bola vážne irónia, že práve my sme museli mať také rozdielne spolubývajúce. Keď som si zobrala tácku s jedlom, zamierila som si to k voľnému stolu. Celkom dobre sme sa porozprávali a ja som konečne, po dlhej dobe, v sebe udržala jedlo. Všetko išlo úžasne.

„Hej, baby, pozrite sa k dverám. Aký fešáčik práve vchádza,“ povedala Megan, ktorá sedela oproti mne. Tak som sa otočila, aby som sa pokochala, ale keď som sa obzrela, oblial ma studený pot.

Stál tam Edward a uprene ma sledoval. Čo ma prekvapilo, vedľa stála Alice a držala sa za ruku s Jasperom. Prečo museli prísť práve sem? To v Amerike nie je pre nich dosť miesta? Vďaka nim mi zase prišlo zle a ja som musela isť do izby.

„Prepáčte, prišlo mi zle. Idem do izby.“ Baby kývli hlavou a uprene sledovali Edwarda, ktorý zase sledoval mňa. Vtom mi napadlo, že musím prejsť okolo nich. Bohužiaľ, iný východ tu nebol. Postavila som sa, odniesla tanier a plánovala som, že sa na nich ani nepozriem. Ale k môjmu prekvapeniu ma Alice oslovila:

„Bella! Ahoj, čo tu robíš?“ Zostala som šokovane stáť a zízala som na ňu a na Edward tiež. Ako si dovoľuje ma potom všetkom osloviť? Chvíľu som tam stála ako stĺp, ale potom som sa pohla a darovala som jej nenávistný pohľad a odišla.

Teda, hlavne to bolo preto, že už ma napínalo, ale teraz som ta to bola vďačná, inak by som sa nepohla. Žiadne prednášky som už nemala, tak som si dala sprchu a tam som sa vyplakala. Večer prišla Rachel dosť neskoro. Asi sa niekde bavila, čo ja nemôžem. Hneď ako ma uvidela, začala sa ma pýtať:

„Bella, čo to bolo v tej jedálni?“ Očividne si toho všimla. No ako by nie, keď som odchádzala, pozerali sa tam na nich ako nemé.

„No... vieš... ja...“ snažila som sa s toho vysekať, ale Rachel sa na mňa nekompromisne pozerala.

„Ten chalan, čo ste naňho tak zízali, je môj bývalý.“ Podľa jej výrazu som vedela, že som si mala radšej niečo vymyslieť.

„To si robíš srandu? Ten boh je tvoj bývalý? Keď toto poviem babám! Všetko mi povedz, a hlavne to, prečo si sa s ním rozišla?“

„Vieš, to on sa rozišiel so mnou.“

„To mi je ľúto, ale veď ty si môžeš vyberať.“ Tak to ma vážne prekvapilo, ale radšej som to nekomentovala. Keď si Rachel všimla, aká som z toho smutná, tak to radšej nechala a išla si tiež ľahnúť.

„A aby som nezabudla, nastav si budík, lebo ja ťa budiť nebudem. Musím stávať skôr, ešte pôjdem do riaditeľne. Fakt, hovorila som ti, že sekretárka riaditeľa je moja teta?“ Ja som jej len prikývla, niekedy som ju vážne nepočúvala. Bola dosť ukecaná a to som ju poznala iba dva dni.

Noc prebiehala horšie ako tá predchádzajúca, ale Rachel zase spala ako drevo. Ráno som znova zaspala, ale mala som viac času ako včera. Vedela som, že zase ostane to najhoršie miesto, keď aj nejaké. Hodiny ekonómie boli napchaté do posledného miesta, tak som si trocha pohla. Keď som prišla, porozhliadla som sa a ostala nemo stáť. Zostalo posledné voľné miesto. Vedľa Edwarda.

2.kapitola

Viem, že je to dosť nudné, ale je to moja prvá poviedka, tak buďte zhovievaví a zanechajte komentík, či mám pokračovať. Poteší ma aj kritika, keďže len začínam. Ďakujem :)

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - Prológ + 1. kapitola: