Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 7. kapitola

30.09.2010 (11:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 763×

"Teraz vieš, že čo som ja. V mojom svete sa rady na jedlo nestoja."

7. kapitola

hudba

Sedel som na barovej stoličke a pozeral sa na môjho neskrotiteľného priateľa.

„Patrik, ak si dáš ešte jeden tak ťa budem musieť niesť domov,“ vzdychol som si a on sa na mňa usmial. Ale tak zvláštne, tak zvláštne že sa mi stiahol análny otvor na tri krát.

„Neboj sa, Emmík. Ja som silný muž!“ zvrieskol a postavil sa na rovné nohy, rozutekal sa do stredu parketu a vrtel zadkom. Ja som to už nezvládol a vybuchol som. Smial som sa až mi z očí vytriskli imaginárne slzy. (Vždy je dobré mať po ruke visine.)

Už odbíjala polnoc a ja som Patrika nikde nevidel. Viete, už ma to pomaličky začalo znervózňovať. Viete, čo všetko sa mu mohlo stať? Teoreticky je to žena! Hodil som barmanovi peniaze na stôl a utekal hľadať Patrika. Keď som ho dokázal zachrániť pred vtáčím výkalom dokážem to aj pred nejakým ľudským pandrlákom.

„Patrik!“ zakričal som  do tichej tmy, teda ak nepočítam ten hluk a samé tuc, tuc ktoré vychádzalo z toho baru. No, zrazu som započul pokriky, urážlivé pokriky na osobu, ktorú mám rád. Utekal som za hlasmi a hneď som tam aj bol. Patrik stál v strede kruhu, ktorý tvorila grupa vymletých chlapčenských hláv.

„No, čo pupíček, chceš ho dnu?!“ kričal ten najväčší z nich, ostatní sa “inteligentne“ smiali.

„Hej!“ zakričal som a tie opice sa otočili.

„Fú, takže ty máš aj priateľa!“ štuchol do  Patrika ten, ževraj svalovec.

„No, vidíš. Má!“ zvrieskol som a už som aj pri ňom stál. Chytil som ho za golier a hodil prieč voľnej ceste. Všetci sa po mne rozbehli a ja som ich len odhadzoval ako hnilé ovocie. Keď som bol hotový pretrel som si ruky a spokojne sa poobtáčal, či som svoju prácu dokonal. Potom som sa pozrel na rozklepaného Patrika, ktorý ešte stále stál v strede cesty. Pozeral sa do zeme a snažil sa udržať rovnováhu.

„No, poď chlapče.“ Prehodil som ho cez rameno a utekal upírskou rýchlosťou do hotela. Vybral som taký, čo vyzeral vcelku fajn. Mali tu aj výťah, takže som si izbu našiel sám. Keď som vošiel dnu, hodil som Patrika na posteľ a vyzul mu topánky.

„Emm,“ zabrblal Patrik a ja som sa usmial.

„Spi, Patrik.“

„Ďakujem, si môj priateľ,“ zašeptal a hlava mu padla do perín. Potľapkal som ho po pleci a šiel sa trochu prejsť do večerných ulíc. Aj tak nemám čo robiť.

Prechádzal som sa v strede mŕtvej cesty a postupne vypínal pouličné lampy. O chvíľu bola celá ulica tmavá a čierna. Sadol som si na lavičku, ktorá bola kúsok do kopca, no mal som tu krásny výhľad na spiace mesto. Budem mu to musieť povedať, musím mu predsa povedať, čo som. Nedovolím ho živiť sa klamstvom. Už tak si musel všimnúť zmeny... nie je hlúpy. No mám strach, nechcem ostať sám. Našiel som priateľa, človeka na ktorom mi záleží, našiel som brata.

Keď začalo svitať, utekal som do hotela, rozhodnutý zdeliť mu šokujúcu správu o mojej existencii. Vošiel som do izby a chcel otvoriť dvere do jeho izby, no nepodarilo sa.

„Patrik, otvor!“ kričal som a búchal do dverí.

„Nie!“

„Patrik!“

„Neotvorím!“

„Prečo?“

„Lebo vyzerám... vyzerám ako tĺk!“

„Patrik, prosím!“

„Nie!“

„Tak ako chceš!“ rozzúril som sa a vyrazil dvere z pántov. Naozaj mi toto pripomínal nejakú svadobnú noc, kedy sa manželia pohádajú... bŕ.

„Čo si to spravil?“ zhíkol a pozeral sa na padnuté dvere, no ja som fučal ako bernardín. Zlosť mi vytekala z uší, no ako som ho uvidel všetko prestalo. Nastala chvíľka môjho hurónskeho smiechu.

„No, pre toto som to nechcel!“ zapišťal a na hlavu si pritiahol paplón.

„Ale no ták, veď to nie je také hrozné!“ uchechtol som sa.

„Neklam,“ zamrnčal tlmene spod periny a ja som dusil smiech.

„Patrik, musím sa s tebou o niečom vážnom porozprávať. Tak prosím, pozri sa na svet.“ Pokúsil som sa mu stiahnuť perinu, no on zavrčal. No, pravdaže tak ľudsky.

„Hovor, ja ťa počúvam.“ Vzdychol som si a vstal z postele. Nemá to cenu.

„No dobre!“ rezignoval a odhalil svoju zošednutú tvár. Hneď, ako som sa chcel začať smiať, pred oči mi vystrel jeho chudý ukazováčik a zamračil sa. Preglgol som, ale už som sa chystal k veci.

„Vieš Patrik, teraz sa musíš snažiť veriť mi, áno?“ Kývol a dychtivo ma počúval, ako malé dieťa.

„V našom svete existujú aj  iné bytosti. Bytosti, o ktorých sa v ľudskom svete hovorí iba v rozprávkach. Napríklad sú to upíri. Ako si predstavuješ upírov, Patrik?“

„No, ako Draculu,“ pípol a ja som si vzdychol. Tak toto bude na dlho.

„To je naozaj iba rozprávka. Upíri sú znační svojou rýchlosťou, majú ľadovú a kamennú pokožku, ak pijú ľudskú krv, ich oči sú vínovo červené, no však je tu iná možnosť. Ak pijú zvieraciu krv, aby nemuseli zabíjať ľudí, ich oči sú...“

„Karamelové,“ doplnil ma a ja som videl, že mu pomaličky dochádza o čo mi ide.

„Niektorí upíri majú schopnosti, môžu čítať myšlienky, alebo vidieť budúcnosť. Je individuálne kto má aký dar. Slnko ani drevený kvôl do srdca im nič nespraví. Na slnku však žiaria, vyzerajú ako posiati diamantmi. Možno ich je zabiť len, ak ich roztrhá druhý upír na kusy a ich ľadové telo spáli na popol, inak sú nesmrteľní. Po premene človeka v upíra sa človek zasekne. Ostane zmrznutý vo veku, kedy bol premenený, no však sa zmení. Zmení sa na lovca, je omnoho krásnejší, jeho hlas ľudí priťahuje a láka.“

„Pane Bože,“ šepol a ja som kývol.

„Som upír, Patrik.“ Zrazu stál na nohách a jeho veľké rozšírené kukadlá na mňa pozerali. Ani som si nevšimol, že skáče a vykrikuje. Ty si upír, ty si upír! Tlieskal si popri tom a neprítomne sa usmieval.

„Patrik!“

„Patrik!“ zakričal som a schytil ho za ramená.

„No?“ Zaklipkal očami a ja som sa začal smiať.

„Nevadí ti to?“

„Cítim sa ako v sne! Prečo by malo?! Je to super!“ Smial som sa a začal sa s ním točiť po izbe, pri tom som stúpil na ovládač, ktorý zapol telku kde hrali staré hitovky.

hudba

Všetci nám môžu závidieť, vravia že lásky niet. Všetci nám môžu závidieť, že ťa mám rád. Zastavili sme sa a začali sa smiať. Tá hudba bola k tejto situácií geniálna.

„Všetci nám môžu závidieť!“ zakričal a ja som ho pleskol po čele až som ho zvalil do postele.

„Tak ďakujem, toto mi ostane dlhšie, ako tá opica!“ zamrnčal a šúchal si tipel na čele.

„Emmett?“

„No?“ Poviete mi, čo zas ten zvrhlík chce? Ja mu nebudem natierať chrbát telovým krémom, to nie!

„Premeníš ma?“ pípol a ja som zamrzol v pohybe. Pomaličky som sa na neho otočil a pozrel sa mu do jeho gaštanových očí.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 7. kapitola: