Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 1. kapitola

26.08.2012 (19:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 3123×

Ešte niekoľko minút som na zemi premýšľala, či sa mi to len nezdalo. Edwarda som si vymyslela. Čo ak...? Na odpoveď sa mi nechcelo myslieť. Radšej som sa pozbierala a vyrazila domov skôr, ako ma napadne ten medveď.

Keď som dorazila domov, Charlieho auto bolo preč. Takže je v práci a to bolo viac než dobre. Nechcelo sa mi vysvetľovať môj stav, ktorý jasne nasvedčoval, že som bola v lese. Z obývačky som po schodoch vyšla do kúpeľne. Pozrela som sa na seba do zrkadla a vzápätí som pochopila, prečo ma Victoria tak chápala. Môj výzor určite nasvedčoval tomu, že by som potrebovala návštevu psychológa a nepridal tomu ani môj hysterický záchvat.

Znovu som sa pozrela do zrkadla. Tvár som mala bledšiu ako obyčajne, pery tiež bledé, rovnako ako kožu. Okolo očí som mala červené podliatiny a nos bol trochu opuchnutý.

Vyzliekla som sa a pustila som sprchu. Uvoľnili sa mi stuhnuté svaly a horúca voda robila dobre mojim odretým kolenám.

Keď som vyliezla zo sprchy a obliekla som si zelené tričko a tepláky, vyzerala som oveľa lepšie. Nos už vyzeral normálne, no stále som mala červené oči a bledé pery. Vzdychla som si. Na tie oči si budem musieť dať kocky ľadu.

Keď mi odpuchli oči, išla som hore do svojej izby. Bolo sedemnásť hodín a vo Forks sa začalo stmievať. Typické. Keď som vošla do svojej izby, môj prvý pohľad smeroval na okno. Ostala som sklamaná. Bolo zavreté a zamknuté. Podišla som k nemu a otvorila som ho. Ľahký večerný vánok mi vstúpil do tváre. Otočila som sa a išla som si sadnúť na posteľ. Posledné mesiace som okrem chodenia do školy a jedenia nerobila nič iné. Sedieť na posteli a čumieť do prázdna.

Sledovala som hodinky na komode. Osem hodín večer, pol deviatej, deväť hodín... Čas sa pomaly vliekol a ja som striedala pohľady od okna na hodinky a ku dverám.

O pol desiatej som prejavila náznak života. Ľahla som si na v poslednom čase najviac používaný nábytok v izbe a zavrela som oči.

Čo som si myslela? Že príde a všetko bude dobré? Alebo že sa teraz budeme baviť ako dve staré dobré známe? Zavrela som oči a obrátila sa na druhý bok.

Okolo pol jedenástej začali oknom prúdiť závany zimy a prenikali až pod moju, už tak premrznutú, pokožku.

Z vedľajšej izby sa ozývalo chrápanie a asi okolo deviatej som počula Charlieho príchod. Keby som aj ja vedela takto bezstarostne spať...

Po minúte bol chlad neznesiteľný. Sadla som si na posteľ a poslepiačky hľadala stolnú lampu.

Svetlo štuchlo a zaplo sa, hoci som sa tam ešte nedostala.

Pozrela som sa pred seba a vykríkla som od radosti a prekvapenia. Bez hocijakého úsudku som sa postavila a rozbehla k Victorii. Asi meter od nej som zastala. Oči mala asi do polovice čierne a ja som ju nechcela veľmi dráždiť.

„Myslela som si, že neprídeš," povedala som jej. Tvárou sa jej mihol ľahko pobavený úsmev a zapriadla:

„Myslela som si, že spíš." Zahanbene som sa odvrátila. Po chvíli som sa jej spýtala:

„Ako dlho už tu si?" Zasmiala sa a odpovedala mi.

„Už asi pol hodinu." Chvíľu sme boli ticho.

„O čom premýšľaš?" spýtala sa ma a pozrela sa mi do očí.

„O tom, že keby si tu prišla včera, stŕpla by som od strachu. Ale teraz..." Zastavila som sa na konci vety a pozrela do zeme.

„Teraz čo?" Pozrela som sa na ňu a úprimne som odpovedala. „Som naozaj, naozaj rada, že tu si."

„Nuž, nie je to každý deň, čo prídem do domu ľudí pozvaná." Usmiala som sa.

„Môžem si sadnúť?" opýtala sa a ja som len nemo prikývla. Musím uznať, že chodila najmenej tak ladne ako... Alice. Pri spomienke na ňu sa mi znova do očí nahrnuli slzy. Potriasla som hlavou, aby som ich zahnala, no jedna mi nechtiac stiekla po tvári.

„Čo ti je?" spýtala sa ma Victoria a pohľad upierala na slzu, ktorá mi stekala po líci ku špičke nosa.

„Nič, len spomienka." Presne tak. Okrem Victorie mi na Cullenovcov neostalo nič, len spomienky. Žiadne fotky, žiadne priania.

Ešte dlho sme sa s Victoriou rozprávali. Najskôr len tak, no potom sa to obrátilo na určité témy. Nakoniec sme došli k tej, čo sa dialo, keď James zomrel.

„Kedy ti to povedal? Že odchádza?" spýtala sa ma Victoria a ja som zabodla oči do zeme.

„Asi mesiac po tom, čo ste odišli. Na narodeninovej oslave sa stala... nehoda. Porezala som sa a jeden z Cullenovcov sa akosi... neovládol. Krátko potom ma... Edward," pri jeho mene sa mi zatriasol hlas, „zavolal do lesa a tam mi všetko povedal. Ešte v ten večer odišli a zatiaľ sa nevrátili," priznala som smutne. Victoria sa na mňa chápavo pozerala. Obrátila som reč na ňu.

„A ty? Čo si robila... potom?" spýtala som sa jej. Na chvíľu sa zamyslela a potom mi odpovedala so stíšeným hlasom.

„Väčšinou... lovila. Nemala som čo robiť." Chvíľu sa zasekla a potom sa na mňa vyhýbavo pozrela.

„A rozmýšľala som, ako sa k tebe dostať. Myslela som si, že Cullenovci sú stále v meste." Na chvíľu som stuhla, no potom som sa uvoľnila a debata pokračovala.

Na hodinkách práve zasvietil čas tri hodiny ráno, keď Victoria náhle vstala.

„Deje sa niečo?" spýtala som sa jej a pozrela som sa na ňu.

„Je už veľa hodín. Mala by si sa vyspať," povedala a išla k oknu.

„Prídeš?" položila som jej jednoduchú otázku. S úsmevom mi odpovedala.

„Ak si to želáš." Zamávala mi na pozdrav a ladne sa vyhupla z okna do tmavej noci.

Keď odišla, naozaj na mňa začala liezť únava. Ľahla som si do postele a zavrela ťažké viečka.

A v tú noc som prvýkrát po dlhej dobe nemala zlé sny.

No, dúfam, že poviedka vás zaujala aspoň natoľko, aby ste si prečítali druhú kapitolu. Páčilo sa? Prosím, koment, poteší a dokope ma, aby som rýchlejšie začala písať. :) Ďakujem :)

Dve stratené holubice - jednorázovka

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 1. kapitola: