Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 26. kapitola

07.01.2013 (11:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1526×

„Predpokladám, že Bella o chvíľu príde," doplnila som už normálnym tónom hlasu.

„Čo ťa donútilo k vnútornému zamysleniu samého nad sebou?" opýtala som sa ho po chvíli uštipačne. Akoby nad tou otázkou chvíľu premýšľal.

„Ani neviem. Premýšľal som nad tým už od nášho posledného stretnutia. Tu to nejako vyústilo..." Odrazu prestal rozprávať a prekvapene zaostril na juh.

„Čo sa deje?" spýtala som sa zarazene. Odpoveďou mi bolo jediné slovo.

„Bella." Tak tá bude prekvapená...

(Bella)

Po rozhrnutí posledných kríkov sa mi naskytol nevídaný pohľad. Victoria a Edward. Dobre, to až také nevídané nebolo, prekvapujúca ale bola ich pozícia. Victoria stála asi tri metre od Edwarda, ale vôbec nevrčala alebo také niečo. Vyzeralo to, akoby som ich práve vyrušila z priateľskej debaty.

Je možné, že začínam nadobúdať halucinogénne prvky?

Zarazene som sledovala dianie okolo a v tvári sa mi zračil nemý šok.

Victoria sa zasmiala a podišla tri kroky ku mne, takže teraz bola necelého pol metra od Edwarda, asi dve metre odo mňa.

„Prekvapená?" opýtala sa s ľahkým oduševneným tónom, čo vo mne vyvolalo ešte viac otázok.

„A ako!" vypískla som hlasom o stupnicu vyšším ako normálne.

„Čo presne sa stalo?" opýtala som sa už normálnejšie, no aj tak s poltónovým rozdielom s významovou pauzou medzi "čo" a "presne". Ešte aj Edwardovi začalo mykať kútikmi úst.

„Dalo by sa povedať, že sa nám chlapček roztopil," zamručala spokojne so známkami sarkazmu. Pretočila som nad tým oči.

„Bella?" spýtal sa ma Edward. Prekvapene som na neho vzhliadla.

„Prepáč," šepol pomedzi pootvorené pery.

„Prosím?" vypískla som zmätene.

„Ja... Mrzí ma to, neuvedomoval som si, čo robím. Akoby som mal zahmlenú myseľ, nevidel som následky, nevidel som v ničom dôvod. Bella, prosím, vráť sa ku mne," zaprosíkal ma úpenlivo.

Nevidel následky... Zaujímavé... Možno by sa mu dalo odpustiť. Ako stará Bella by som mu už visela okolo krku a plakala mu do náruče. Lenže teraz už nie som tá stará, obyčajná Bella, ktorá nemá potuchy o živote po smrti, o vlkolakoch, upíroch, lykantropoch. Som poučená o normálnom správaní, už to pre mňa nie je všetko nové.

„Edward... Prepáč. Vravíš, že si neuvedomuješ následky svojich činov. Ani ja som si to neuvedomila, keď som sa do teba zamilovala. Snáď ti budem schopná raz opustiť, ale nemyslím si, že by to teraz bolo vhodné. Netýka sa to len mňa, pochybujem, že by Vicky túžila po tvojej prítomnosti. Prepáč." Edward pochopil. Pomaly sa otočil na odchod. Pri stromoch sa na nás ešte otočil.

„Ja si počkám, Bella." S týmito slovami na perách a jemným úsmevom zmizol v lese. Ešte chvíľu som sa za ním pozerala, potom sa otočila ku Victorii. Sledovala ma s vražedným výrazom.

„Čo som spravila?" opýtala som sa prekvapene. Podišla ku mne bližšie.

„Nevolaj ma Vicky. Vieš, že to neznášam," zavrčala, potom sa jej ohrnuté pery roztiahli do pobaveného úškľabku.

„Mne to tak vyhovuje. Vicky je náhodou pekná skratka," zasmiala som sa, na čo ma prebodla ďalším pohľadom, „dobre, dobre, prepáč, Vicky," usmiala som sa na ňu. Jej pohľad stál za všetko. Pobavene som vyprskla smiechom.

„Ideme?" opýtala sa nervózne.

„Môžeme," usmiala som sa znovu a po jej boku vykročila naspäť domov.

„Mňa len zaujíma, kto bude tie praskliny uhladzovať," mudrovala som po ceste.

„Teraz sa tým netráp," zamručala nesúhlasne a okolo prsta si zamyslene obmotávala prameň vlasov.

„Nad čím premýšľaš?" opýtala som sa jej zvedavo. Jej oči sa stočili smerom do mojej tváre.

„O tom, kedy sa uskutoční premena."

„Aha." Na viac som sa nezmohla. V hrdle mi narástol veľký knedlík a v ústach mi vyschlo.

„A na čo si prišla?" Ďalšia suchá otázka.

„Nemôžeme to zadržiavať tak dlho. Pri tvojom šťastí najbližšie stretneš novorodenca." Fíha. Victoria býva v tejto téme dosť... diskrétna. Nie sú to síce obdobné somariny ako "nechcem, aby si stratila svoju nevinnosť", to naozaj nie, to, čo ju trápi, je jej vlastná túžba po krvi. Stále sa nedokáže ovládať natoľko, aby tu nehrozilo isté riziko. To, čo ma zaujalo, bolo to posledné slovo.

„Akože noví upíri?" Victoria sa mojej teórii zasmiala, potom však akoby razom zvážnela a tvár sa jej vykrútila v kyslej grimase.

„Pod pojmom novorodená sa myslia prvé mesiace po premene. Vtedy sme najdivokejší, najmenej ovládateľní, ovládajú nás iba pudy, na nič iné proste myslieť nedokážeme. Vtedy sa najviac podobáme žralokom. Už pri jedinej kvapke krvi máme problém sa ovládnuť, v prvých mesiacoch je to však nemožné..." Akoby nad touto fázou života už premýšľala, možno nie, ale vyzeralo to tak.

Jedno príslovie vraví: „Povedz mi, koho poznáš, ja ti poviem, kto si." Victoria vyzerala presne na tento typ, ehm, človeka.

„Tak fajn... Kedy plánuješ premenu?" opýtala som sa po chvíľke ticha a narušila tak moje premýšľanie.

„Neviem... Čo najskôr," šepla pre zmenu Victoria.

„Tak fajn, Vicky," zasmiala som sa nova odľahčene. Radšej to mať čím skôr za sebou.

„Myslím, že kauzu ohľadne môjho mena sme už riešili," takmer na mňa zavrčala.

„Ale keď mňa to tak baví, robiť ti nervy," zabávala som sa na jej výraze typu "zahráme sa na mačku a myš."

„Haló, zmysel pre humor?" spýtala som sa a dramaticky jej zamávala rukami pred očami. Ani s ňou necuklo.

„Stratil sa pri boji," zavrčala potichu. Teraz sebou cukla, bolo vidieť, aké nepríjemné spomienky jej na to ostali.

„Tak fajn, slečna Zmysel-Pre-Humor-Odišiel. Čo keby sme sa teraz aspoň pokúsili nejako rozptýliť v našej úžasnej prestavanej obývačke?" skúšala som ju obmäkčiť. Taktika zabrala. Victoria sa pousmiala jedným kútikom úst a vzápätí sa jej v očiach mihli diabolské ohníčky. Letmý úsmev nahradil úškrn. Toto neveští nič dobrého.

„Mám lepší nápad," zasmiala sa tým svojim dokonalým cinkotavým smiechom, ktorý mám šancu počuť pred každým objasnením nejakej bláznoviny.

Naposledy to bolo tuším vtedy, keď ma v sobotu ráno vytiahla z postele o siedmej ráno a celý deň som strávila stáním v kabínke a skúšaním všetkého možného aj nemožného. Ako som zistila, Victoria nerada nakupovala, ale veľmi rada obliekala iných.

„Čo si zase vymyslela?" zavrnela som spopod zovretých zubov.

„Poznám jeden dobrý podnik. Otvárajú o jedenástej večer." Ach nie... Ona ma chce vytiahnuť do nejakého nočného klubu? Jej pohľad hovoril za všetko. Áno. Áno, naozaj chce.

„Kde to je?"

„Vo West Ende." Skvelé. Do čoho som sa to znovu namočila? Victoria má pravdu, naozaj priťahujem problémy.

Za prvé ďakujem za nádherných 9 komentárov pri minulej kapitole. Strašne ma to potešilo a ďakujem každej jednej komentákorke. 

Prekvapila vás zmena hudby? No, Evanescence je síce dokonalá, ale Within Temptation je rovnako dobrý a hodil sa mi k tomu.

Takže ešte raz ďakujem za všetky komentáre, veľmi ma potešili a donútili ma ísť ihneď písať ďalšiu kapitolu. Ďakujem, ďakujem. :)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 26. kapitola: