Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 28. kapitola

25.01.2013 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1837×

(Bella)

„Určite zomriem," zachrapčala som bolestne.

Keď som vyšla von z toho klubu, vedela som, že je to môj koniec. Išla som hladať Vicky, ktorá sa niekde stratila v tej chvíli, ako som dopila ten nechutný nápoj. Rýchlo som zaplatila čašníčke a takmer behom prehľadávala každý kúsok klubu. Nebola tam, ani na záchodoch, ani na poschodí, ani na parkete.

Posledné, na čo si pamätám, bolo, ako som prechádzala okolo jednej z uličiek, keď ma zdrapili silné paže a vtiahli do jednej zo slepých. Pamätala som si, ako mi začal špinavými rukami mi zašiel pod tričko, zatiaľ čo jednou z nich mi džal pri krku ostrou díkou. Pamäzám si aj to, ako ma odrazu zdrapil za plece a čosi vykríkol a tmavú postavu predo mnou.

Potom už bola iba ostrá bolesť z čepele zarytej v krku. Okamžite mi stadiaľ vystriekol prúd krvi. Marí sa mi, že som spadla na zem. Potom som vnímala Vickin upokojujúci hlas oznamujúci, že ten hajzel je už mŕtvy. Ostala som na ňu hľadieť smutnými ubolenými očami. V ústach mi vyschlo a pramienok krvi dopadol na zem a vytváral miniatúrnu mláčku.

Po tvári ma niečo pohladilo, v temnom svetle som spoznala Vickiné neposlušné kučery a temná tvár zvraštená váhaním. Presne tri sekundy na mňa hľadela s čudným očakávaním v tvári.

„Nezomrieš," šepla nakoniec rozhodujúco. Jej ruka pomaly skĺzla z líca na hrdlo. Jej ľadový dotyk zapríčinilo reakciu, po ktorej sa moje telo automaticky otriaslo. S očakávaním som na ňu pozrela.

 „To nedovolím," zašepkala znovu potichu a pomaly sa ku mne začala skláňať.

Na krku som odrazu pocítila príšernú bolesť, ako keď sa niekomu do krku zarežú žiletky. Vykríkla som od bolesti, ruka mi vystrelila ku krku, kde som pocítila cudzie telo. Tak takto teda bolí premena.

Nebolo to však nič v porovnaní s tým, čo prišlo v nasledujúcich sekundách.

Bolesť. Stále väčšiu a väčšiu, prehlbujúcu sa, nepríjemnú štipľavú bolesť, ktorá ma donútila znovu v agónii vykríknuť. Telom mi prechádzali ďalšie vlny bolesti, úplne odlišnej od všetkého, čo som doposiaľ prežila.

Krik mi nepomôže. Už nie...

(Victoria) 

Do krku mi prenikla nádherná jemná aróma. Hrdlo sa automaticky chcelo zahryznúť hlbšie, chcelo viac! Dosť, Victoria, ovládaj sa!

Už má v krvi dostatok jedu, nemôžeš... Victoria, okamžite prestaň.

S neuveriteľným ovládaním sa som sa odtrhla od nádherne voňajúcej a ešte lepšie chutiacej tekutiny. Po rane som jemne prešla jazykom, dôvodom bola stále unikajúca krv. Rana sa zatvorila a sama sa zahojila. Belliné výkriky odrazu ustali, aj keď jej telom neustále mykalo a nadhadzovalo, hlava sa neustále zakláňala dozadu a chvíľami som mala pocit, že napínajúce sa šľachy sa čochvíľu vykrútia z kože a preniknú na jej povrch.

Mlčky som si vyložila jej zvíjajúce sa telo na ruky a v rýchlosti preskakovala po tmavých strechách, tentoraz ma už jemný vánok či nádherná aróma neoslnili, boli takmer vynímateľné, nebolo to však nič, čomu by som sa mohla potešiť, nebodaj si to užívať. Myslela som len na postupne chradnúce ruky v kŕčoch sa trasúce, nohy na tom neboli inak. Na auto som sa vykašľala, pešo budem doma rýchlejšie, než ním. 

Dorazila som do chladnej tichej obývačky presne v tej chvíli, ako Bella začala kričať od bolesti, cez výkriky žadonila o smrť, o ktorú som ju ukrátila. Cítila som sa rovnako, vtedy. Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Stále som bola prekvapená z Anne, ktorá vkĺzla nehlučne do malej izby, v ktorej som kľačala a prosíkala o vyslobodenie. Ruky mi vtedy zdobili početné modriny, nohy som mala ešte hlbšími podlatinami priam posiate, brucho a ľavá časť tváre na tom nebola inak. Moje neposlušné vlasy vtedy ostali zlepené v odporných chumáčoch, kedysi bledé šaty boli na kúsky, a aj tie zdobili krvavé šmuhy. Na pažiach som mala početné škrabance, jeden dlh trónil kúsok od miesta, kde sa nachádzalo pravé oko. Anne. Chýba mi. Chýba im jej vždy veselé správanie, početné návaly smiechu, ktoré vždy dokázali pohltiť aj mňa.

Pamätám si na jej zhrozený pohľad plný prekvapeného bolestného kárania samej seba. Moje oči boli vtedy už príliš zničené, ledva som rozoznávala jednotlivé obrysy. Pamätám si na upokojujúce šepkanie, že to bude v poriadku. Nebolo. Do hrdla ma zasiahla príšerná bolesť, akoby mi ho ponorila do vriacej vody. Pálenie sa mi v sekunde začalo šíriť krvným obehom, prenikalo do každého kúsočku tela. Áno, na tú bolesť som si spomínala veľmi jasne, moje ostatné ľudské spomienky boli zastienené tou protivnou vrstvou blata v očiach, ktorú som tam stále mala. Bolesť bola moja najjasnejšia ľudská spomienka.

Bolo fascinujúce to vidieť z inej perspektívy. Sledovať nehybné telo, v ktorom sa pomalu začal meniť pigment z prírodne-bielej na sneho-bielu farbu, potom sa zalomila na tú najčistejšiu bledú farbu a šírila sa od korienkov vlasov, nechtov a očných jamiek do ostatných častí tela.

Početné jazvy začali samé od seba miznúť, znovu v tom istom bielom podklade, jemne popukané pery začali naberať nádhernú karmínovo-červenú farbu, mihalnice nepatrne zhustli a začali rásť do niekoľko milimetrov väčšej dĺžky, rovnako začali náhlym životom prekypovať životom, z farby gaštanov sa pomaly začala vinímať čokoládová, postupne prešla až do pramienkov zlatohnedej farby. Nechty prešli z okúsaných zdrapov do niekoľko málo centimetrov dlhých, uhladených nechtov, v elegantých oblúčikoch vytvorili nádhernú kópiu francúzkej manikúry. Štruktúra kože začala vytvárať hladkú mramorovú spleť. Na ruke sa však stále usilovne držala jedna jediná jazva na pravom zápästí, oblúčikovité obrysy kusnutia. Jazva u mňa vyčarovala smutný úsmev. Viem, kto je jej pôvodcom.

Nedokážem si predstaviť, koľko hodín som sedela, čas pre mňa po prvých desiatich prestal byť dôležitý, po prvom východe a západe slnka som ho už nevnímala takmer vôbec. Všetká moja pozornosť patrila Belle, ktorá bola momentálne vo fáze, pri ktorej už ani nedokázala kričať, pri niekoľkých stonoch som však už pocítila podfarbenie sopránovej znelky hlasiviek a istého mutovania hlasu, ktorý by však normálne premýšľajúca osoba ani nezachytila. 

Ruky mi ostali vydesene a kŕčovito napnuté, nohami som skutočne vydupávala do zeme dve menšie jamky, momentálne mi však na premýšľanie o tom, ako to bude vyzerať, neostávalo v hlave ani trochu miesta. Vnímala som tikot pomalých hodiniek, hukot áut na diaľnici, spievanie ranných vtákov. Kdesi v hĺbke lesa začala spievať kukučka.

Napriek nejasnom pojeme o čase som vnímala počet dní, ktoré uplynuli. Dva a pol dňa, možno viac. Belliné údery srdca začali po jednom vynechávať údery. Fascinovane som sa naklonila dopredu, zreničky sa mi rozšírili a od očakávania som jemne pootvorila ústa. Srdce sa išlo zblázniť, neurčito preskakovalo a nakoniec začalo pomaly, ale iste buchotať svoj posledný umieračik. Zatajil sa mi dych vo chvíli, keď buchot ustal úplne. Belle sa jemne odlepili dlhé mihalnice od seba, odharii tú najsvetlejšiu, najjasnejšiu karmínovú, akú som kedy mala šancu vidieť.

Áno, máte to tu, biele na čiernom, Bella je oficiálny novorodený s dlhými mihalnicami a karmínovými očami... A ja zároveň ďakujem hneď niekoľkým milým osôbkám, ktoré mi zdvihli náladu v priebehu niekoľkých sekúnd, a to sa naozaj len tak niekomu nepodarí, jelikož momentálne beriem silné anti-depresíva.

hela1007: no, áno, tvoje nádherné komentáre dokážu potešiť, rovnako ako to, že stojíš vždy v poniekaľ krátkej rade medzi prvými a komentuješ aj kapitoly, nad ktorými mám ja chuť plakať zdesením.

bellademetri: dievča, tvoje paródie ma dokážu rozosmiať a úprimné slová s početnými smajlíkmi úprimne potešiť.

alicesofiacullen: len tak náhodou som skontrolovala tvoj profil a posledná veta mi zdvihla náladu tak, že som z toho bola sama prekvapená, to jest: Nejlepší jsou volturiovi a victorie! Dievča, je vidno, že si zhltla vkus. :D

ivusi23: tebe patrí jedno BIG Ďakujem s velkým Ď, za tvoju útechu a dokonalý zmysel pre zodpovednosť, aspoň ja som to tak zaznamenala, a početnú chválu, ktorú si nezaslúžim.

Mischellealicecullen: dievča, ty si počas môjho písania textu pod čiarou síce ešte 27. kapitolu nekomentovala, ale samozrejme tu už zazneli dôvody... No hej, keď niekomu zmaže koment, dokáže to naštvať. :D Tvoja útecha a nádherné hudobné typy sú mojim požehnaním... Teraz hovorím trochu ako katolíčka, ale čo na tom. :D Ďalej za tvoju útechu a to, že sa ti dokážem zveriť s niečím, čo som nepovedala ani rodičom, ani najlepšej kamarátke, ani sestre, vôbec nikomu, len tebe. Za to jedna obrovská poklona a veľké ďakujem. :) 

Tak ja teda dúfam, že ste si kapitolu užili a že vám stojí aspoň za jeden kratučký komentár.

Vaša VictoriaJamesLaurent 

P. S.: Keby niekoho zaujímalo, ku DSH a VAMDN sú už nádherné trailery, ktorých výrobu zaobstarala 9mocici9. 

Tu je k DSH:

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 28. kapitola: