Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 32. kapitola

21.02.2013 (10:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2045×

„Preboha," kňukla Bella vystrašene, ruky zadrapovala do vychnutého kmeňu za sebou a tvárila sa nanajvýš znepokojene. 

S rukami vystretými pred sebou som sa opatrne postavila, telo ma však neposlúchlo a na niekoľko momentov sa mi zachvel obraz pred sebou, po niekoľkých zaklipkaniach očných viečok som však znovu nadobudla istotu a postavila sa už bez problémov.

 „Vicky, prepáč," šepkala plačlivo Bella, „nechcela som ti to urobiť," ospravdelňovala sa mi. Telo mala strnulé a oči zakvačené do zeme pred sebou, akoby sa bála pozrieť mi rovno do tváre.

„To nič," ubezpečila som ju isto, „viem, že sa ešte nevieš ovládať," kývla som smerom k nej. Strnulo sa usmiala a ešte mierne váhavo, ale nakoniec sa narovnala. Očné viečka sa jej chveli, dych bol nepatrne rýchlejší, každ nádych zvýraznil kľúčne kosti, pery sa jej znechutením pootvorili a v zreničkách sa zračila nepatrná otázka.

„Prečo som ti to spravila?" šepla spýtavo. Mohla som tušiť. Sama nedokázala pochopiť podstatu svojho jednania, bolo to príliš impluzívne a jej dar bol odhalený po prvý krát. Určite nekonala s priamym, vážnym úmyslom ako: Tak, a teraz idem ublížiť Victorii...

„Pokoj," zavelila som. Bella ešte niekoľko sekúnd kŕčovito zvierala strom, potom však jej telo elegantne vyskočilo a narovnalo sa. Medzi obočm sa utvorila tenká linka, samo sa pohlo o niekoľko milimetrov ku sebe a pery stále ostali v tom znepokojenom náčrte emócií.

„Pôjdeme domov, áno?" zvýrazňovala som každé jedno slovíčko, rukou jemne pokynula ku miestu, kde sa týčilo naše terajšie bydlisko. Popri tom, že Bella je momentálne novorodený, sa budeme zrejme musieť v blízkej dobe presťahovať, možno začneme žiť, ako som žila ja predtým s Jamesom. Nomádsky spôsob života, to sa mi hodí.

Bella ešte stále mierne trhavými, avšak stále elegantnými pohybmi zamierila ku domu. Následovala som jej ponurý príklad, lenivo kládnuc jednu nohu pred druhú. Počas cesty som uvažovala, ako mi vôbec jej zvláštna energia mohla dôjsť tak skoro. Vtedy som sa cítila, akoby som nedokázala ujsť, opak môjho daru, úplné potlačenie.

„Tak čo to malo znamenať?" zamraučala Bella nesúhlasne smerom ku mne za jej chrbtom. Niekoľko sekúnd som nad jej otázkou iba premýšľala, počas toho ju dobehla a rovnomerne s ňou držala krok. 

„Myslím tým, prečo štítna paralíza? Ako si na to prišla?" kládla si jednu otázku za druhou, šúchala o seba končekmi brušiek prstov a nemo hľadela do zeme. Ešte sekundu som nad tým uvažovala. Potom som sa jemne natočila smerom ku nej.

 „Vlatne ma to napadlo celkom... Je to diskutabilné... Najprv som sa cítila, akoby ožili moje najhoršie nočné mory, nedokázala som sa pohnúť, ochromila si ma. Mojim darom je utekať, pripadalo mi to, akoby si ho odrazila a zosilnela proti mne. Zdá sa, že to bude na každého pôsobiť inak. Podľa mňa to bude nepriateľa bez daru iba paralizovať... Je to zložité. Ani ja som to celkom nepochopila. Čo si cítila ty?" obrátila som sa ku nej. Taktiež jej trvalo, kým odpovedala, nad odpoveďou starostlivo uvažovala.

 „Mala som zlosť. Netušila som prečo, to naozaj nie, bola som úplne nasraná a potrebovala som to ventilovať. Prečo si musela byť tak blízko? Prepáč mi," fňukla potichu a znovu zabodla oči do zeme. Jemne som jej chytila rameno.

„Máme rovnakú teplotu?" Prekvapene si merala moju ruku na jej pleci. Uchechtla som sa.

„A čo si čakala? Neospravedlňuj sa mi, viem, aké to je," povzbudzujúco som sa na ňu usmiala. Došli sme až k domu.

„Môžem ešte niekam ísť? Potrebujem byť sama," zaprosila ma.

 „Bell, si novorodená," namietla som pochybovačne, „hlavne sa drž v lese," dodala som ešte. Ešte jeden strnulý pohľad. Bella zmizla v lese.

(Bella)

Nedokázala som sa orientovať. Normálne by mi už všetko splynulo do jednej veĽkej škrny, ako by som sa snažila potlačiť slzy, ale teraz nič. Stále som videla detailne, každý konárik sa mi ukladal do pamäte, každá jedná škvrnka z perspektívnej palety farieb ostala zabudovaná hlboko v mozgu, každý jeden pach som vnímala inak.

Stále som sa nevedela zmieriť s tým, čo som spravila Victorii. Nič mi nespravila, neprovokovala, nesnažila sa ma naštvať. Potom prečo? 

Popri všetkých tých pachoch som zaznamenala čosi úchvatné.

Boli to dva stromy vrastené do seba. Každý mal z jednej polovice inú štruktúru, tá pravá bol ihličan, vysoká koruna sa miešala s dubom, akoby boli spolu odjakživa, v strede sa rozpoľovali a vrastali do seba. Bol to jeden strom zložen z dvoch, desať metrov od neho už nebol nijaký iný.

Ako zhypnotizovaná som ku nemu podišla a neveriacky sa dotkla štruktúry v strede. Pod mojim tlakom jemne zapraskala. Konzistenciou mi pripomínala tenučké sklo, okolo ktorého sa musia ľudia pohybovať veľmi opatrne, ostatne bolo pre mňa všetko také... krehké. Napriek tomu som sa však otočila a pomaličky sa po ňom zosunula dolu.

Oči sa mi unavene zavreli a ústa privreli. Mala by som byť šťastná. Dostala som to, po čom som celé tie mesiace túžila - nesmrteľnosť. Mala by som sa úprimne radovať, no akosi to neprichádzalo. Možno nabudúce.

„Je to krásne miesto, však? Chodím sem, keď si chcem urovnať myšlienky," ozval sa niekto za mojim chrbtom.

Šokovane som sa za tým zamatovým hlasom otočila. Bol to on.

„Edward?" prekvapene som sa postavila. Stál tam, pod košatejšou stranou stromu a smutne sa na mňa usmieval.

„Ahoj, Bell." Stále s rovnakým údivom sme na seba hľadeli. Sekunda, dve. Stále ten rovnaký pohľad, plný šoku, smútku a prekvapenia. Ticho sa predlžovalo, až sa stávalo neznesiteľné.

„Si krásna," šepol po chvíli, podišiel ku mne a ako zhypnotizovaný natiahol ruku. Ustúpila som. Nemôže mi znovu tak ublížiť. Nedovolím mu to.

„Prosím, nerob to," šepla som odmietavo. S žalostným pohľadom ruku stiahol, ale neprestával sledovať rysy mojej tváre. 

„Prečo si tu?" spýtala som sa ho po niekoľkých ďalších sekundách.

 „Potreboval som ťa znovu vidieť. Uistiť sa, že si v poriadku. Že ti Victoria nič nespravila." Odmietavo som pokrútila hlavou.

„Ako vidíš, všetko je v poriadku. Nemusíš sa báť, Vicky by mi neublížila."

„Vicky by jej neublížila. Ach, ale jej psychopatický druh, čo ju chcel mučiť na smrť a ktorého chcela pomstiť rovnakou mincou, jasné, žiadny problém. Na druhej strane ten, čo ju miluje..." Potriasol hlavou.

„Prosím ťa. Prosím, nerob to ešte ťažšie, ako to je," šepla som rázne.

„Už nie. Si pre mňa uzavretá kapitola. Prepáč." Tázavo som potriasla hlavou.

„Bella, ale čo? Hovor so mnou, prosím," zašepkal potichu a jemne sa dotkol končekmi prstov mojej tváre. Znehybnela som.

„Prepáč, Edward. Už nemôžem znovu prežiť tú bolesť," otočila som sa na odchod.

„Navždy budeš v mojom srdci," šepol ešte nakoniec. Už som sa neobrátila. Zbabelo som utiekla.

No, priznám sa, so stále menej a menej komentármi ubúda aj moja túžba pustiť sa do druhej série... Premýšľam, že druhú sériu buď vôbec nenapíšem, alebo si dám s poviedkou pauzu. Mám už napísané všetky kapče do 35, takže táto už výde celá, ale s tou druhou naozaj neviem, keďže záujemcov je málo. Je mi ľúto, že moja poviedka zrejme nie je natoľko kvalitná, aby sa niekto neobťažil ani len napísať ":)". Ale dosť negatívnej... Sú tu ďakovačky tým štyrom osôbkam, ktoré ten komentár ešte dajú...

Mischelle: Tvoj koment ma vždy úprimne poteší a tvoja komunikácia je nadsvetová... To som nevedela, že som odvážna a podobám sa Vicky. :D Mám ťa strašne rada, dievča...

Vanes a Ivuš alias BellaDemetri a Ivusi23: tu sa ani nebudem vyjadrovať... Niekoľko hodinové vykecávačky sú samozrejmosť... Vanes, ty konečne dokonči tú "ty-vieš-ktorú" scénu s "veď-vieš-kým" a Voldemort to skutočne nie je... A Ivuš, tebe na príjmačky držím palčeky. ;)

Hela1007: Dievča, ďakujem ti za tvoju podporu a chválu, ktorú mi do komentárov dávaš... Cením si to. :)

Viem, že už to je zbytočné a nikto okrem vás nekomentuje, ale predsa... Prosím... 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 32. kapitola: