Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 35. kapitola

25.03.2013 (22:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2572×

(Bella)

Po svojom uvážení som však zistila, že veci ani nepotrebujem. Koniec koncov, všetko by som aj tak o niekoľko týždňov pravdepodobne zničila. Namiesto toho som ticho prešla k mojej posteli a pomaly skĺzla po jej boku. Hlava mi unavene klesla do dlaní.

Robím to pre Vicky. Je mi jedno, kde pôjdem, ona by však nemohla byť šťastná, áno, Bella, nepoznáš to, nerob scény, upokoj sa, okamžite! 

Zaklonila som tvár, vlasy mi jemne spadli z ramien a ovinuli sa okolo modernej obliečky. Z celej izby bola cítiť lákavá aróma, teraz mi však hrdlo nechávala plná vrsta novej krvi, prvej krvi, celkom nový pohľad, už som sa mohla plne sústrediť na iné, podstatnejšie veci.

Niekoľko ráz som prešla po tehlovo červenej linke jednej z mnohých kvetín obliečky. Potom som potichu vzlykla, nechtami zaryla do drevenej podlahy a moje stiahnuté hrdlo vydalo ďalší tón zlovestnosti. 

Prečo si len tak sobecká? Nikto ti nespravil nič, prečo by si mala byť taká.

Áno, nikto, nič. Bláznivá myšlienka. Pretože len o pár metrov odo mňa bola práve jedna z osôb, ktoré pre mňa spravili neuveriteľne veľa. Áno, som sobecká. Nedokážem prijať obyčajné fakty, chýba mi akákoľvek empatia, no iste.

„Bella?" ozval sa jemný soprán odo dverí. Pomaly a váhavo som nadvihla hlavu. Vicky stála niekoľko stôp odo mňa, v hlase sa jej čudne miešala zvedavosť a znepokojenie. Nasadila som profesiornálny úsmev, ukázala som aj zuby, a v okamihu sa rýchlo postavila.

„Ideme?" Z jej výrazu som usúdila jej momentálne myšlienky: ,Niečo ju trápi’. Akoby tú vetu vyslovila, Akoby som jej mohla sama čítať myšlienky a vedela, čo jej beží mozgovými zákutiami. 

„Bella... Ak nechceš ísť, pochopím to." Mramorové čelo hýrilo chmúrnými myšlienkami, myseľ pracovala individuálne. Prevládla u nej slabosť pre lásku, niečo, čo som zažila aj ja. Ale u mňa mánia názvom Srdce už neexistovala, jediná, ktorá sa ustálila, bola pre priateľstvo a pochopenie. 

 „Vicky, klamala by som ti, ak by som tvrdila, že túžim byť zavretá vo Volterre, nie je tomu tak, viem to a ty tiež. Ale kam inam by som šla. Nebola by si šťastná a ja tiež nie." S poslednými slovami som sa pousmiala a podišla ku nej.

 „A nevolaj ma Vicky," ohrnula znechutene nosom, na čo som sa ľahko pobavene zaškerila. 

„Kde je Demetri?" vyšlo zo mňa po chvíli strnulo, akoby som stále nedokázala prijať ten fakt. Teraz už nebudem len ja a ona. Teraz to už bude niekoľko násobne väčšie zástupy, nebudem sa môcť sústrediť na veci, na ktoré by som chcela, nebudem mať také možnosti.

Robíš to pre ňu!

Veď áno. Práve preto.

Vicky kývla hlavou smerom ku vchodovým dverám, vzápätí ňou znovu potriasla, aby jej desať odtieňov najrôznejšej červenej zapadlo na miesta, ktoré boli predtým. 

Onen upír stál vonku, pozeral na dvere, ktorými sme vyšli, letmo sa uškŕňal jedným kútikom úst, ruky založené na hrudi, netrpezlivé podupkávanie nohou.

Vicky, akoby automaticky, podišla ku nemu.

„Pripravené?" zasmial sa strnulo a podišiel smerom ku nám. Okamžite som o krok ustúpila. Teatrálne vzdychol.

„Ideme," zavelila Victoria, škaredý pohľad som venovala len jej, no aj tak som sa napriamila na beh. Ešte raz som sa obzrela na dom za mnou. Toľko spomienok...

Bella, nebuď predsa citlivka! 

Samozrejme...

Odrazila som sa od čokoládovohnedej zeme, pod mojou váhou jemne zamľaskala a vytvorila sa v nej nepatrná preliačina, potom som jediným ladným pohybom vyskočila do pohybu a zanechala tak za sebou všetko, čo som si tu vybudovala. 

Popri behu som pocítila, ako ma dobehli ďalšie dva páry nôh, ani minimálne nezaťažené bleskovým pohybom z miesta na miesto.

Vicky sa odľahčene usmiala, pocítila som, ako sa jej svaly rozvibrovali, akoby som ich mohla zastaviť sama, povedľa nej uškrnutého Demetriho s potmehútskym úškrnom na perách, ako si ladnými skokmi meria sily oproti mne a jej.

Popri mojom premýšľaní som si ani nestihla všimnúť, kedy som predbehla mojich spoločníkov, zastavila ma až ruka na mojom rameni. Automaticky som sa nakrčila, hrdelne zavrčala a vycerila zuby.

„Upokoj sa," uškrnula sa Vicky.

 „Zmena smeru?" zavrčala som potichu a rázne striasla jej ruku. Na chvíľu sa zatvárila smutne, pomaly prikývla a vytočila hlavu na východ. Bez slova som vyrazila preč.

„To sa so mnou teraz odmietaš baviť?" spýtala sa ma s nadvihnutými oblúčikmi jemného obočia, keď ma dobehla a rovnomerne so mnou držala krok.

Opovržlivo som na ňu zazrela.

„Odmietam? Ako si k tomu došla k takejto myšlienke?" spýtala som sa jej naoko nečinne, ruky sa mi však nepatrne zachveli a zaťala som zuby.

„Bella, nechaj už tak tú hru," prehodila unavene, „viem, že nie si šťastná a je mi to ľúto," šepla. Odvrátila som od nej zrak.

„Je mi jedno, kam pôjdem, čo spravím, alebo či sa niečo zmení. Buď šťastná, budem aj ja," usmiala som sa na ňu a ďalej sa rozbehla preč od nej. Zaznamenala som ešte jej zúfalé povzdychnutie.

„Nejaký problém?" opýtal sa jej Demetri, ktorého som minula, keď som ešte prechádzala okolo.

„No problema," zasmial sa jej vysoký soprán opradený zvončekmi. Samozrejme. Jemne som spomalila, aby ma vedeli dobehnúť. Naozaj som netúžila po stretnutí, pri ktorom by som sa nemusela ovládnuť natoľko, nakoľko by mi to moje svedomie dovolilo. Ešte trikrát som stihla prehodiť vzduch medzi pľúcami a vonkajšími vplyvmi, kým sa pred nami rozliala ďalšia obrovská čistina.

Presne oproti nám sedeli na obrovskom balvane zarastenom machom dve malé osôbky odeté v čiernych plášťoch, vymieňajuc si medzi sebou komunikáciu. Sprudka som sa nadýchla a okamžite zastala, zhlboka predýchavajuc situáciu, ktorej som sa tak bála. Len sa ovládni, Bell, to by si predsa mala zvládnuť...

„Už sú tu," informoval tenučký hlások, pochádzajúci od menšej postavy. Na otočenie som šokovane vzhliadla jej temnej kráse. Taká mladá... Možno dvanásť, maximálne štrnásť...

„Všimol som si," soplnil o čosi hrubší, avšak stále rovnako decký hlas vychádzajúci od postavy nad ňou, ani sa len neotočila. Dobrý úsudok.

Hlavne pokoj, Bella. Dýchaj, pekne nádych, sekunda, výdych a dookola, upokojíš sa, neboj.

Neupokojila som sa. Akoby som znovu podľahla tej drvivej sile, ani len hlboké nádychy nadokázali odohnať tú predstavu, čo by som dokázala so svojim darom... Prosím, pokoj...

„Si v pohode, Bells?" spýtala sa ma znepokojene Victoria, jemne ma popri tom chytila za dlaň. Kútikom jedného oka mi nepatrne zaškubalo... Nedokážem, neznesiem to.

„Som v poho," usmiala som sa silene. Druhá postava sa pomaly otočila a minimálne znepokojene na mňa zazrela.

Videla som, ako to Jane skúša. Videla som, ako jej kútiky dychtia po tom samoľúbom úsmeve plnom sadistickej radosti, ako sa úporne snaží nadobudnúť predstavu bolesti v mojej hlave.

Akoby mi vytrhla z tela aj ten posledn zvyšok sebaovládania, ktorý som v sebe dokázala uchovať. Cítila som nebezpečne vzhliadajucu potvoru, ktorá sa vo mne dvíhala k útoku.

Ostatným to pravdepodobne nedošlo, možno až na Vicky, jemne ma zachytila za rukáv.

‚Nie’ zračili jej oči v obave.

Dievča, na ktoré som sa pozerala, sa spokojne usmialo.

Ten jej samoľúby úsmev ma dostal. Rotrhal akékoľvek stopy sebazáchovy. Bolo mi jasné, že to zase skúša a nielen ona. Cítila som, že sa o moje telo opiera niečo ťaživé a nešlo len o Alecov temný pohľad, ale o celý jeho ničivý dar. To bola jasná provokácia. Nakrčila som čelo a demonštratívne odhalila zuby aj ďasná.

Uprela som pohľad do očí tej malej blonďatej potvory a myslela na bolesť a zrkadlá, ktoré ma v snoch desili ešte ako človeka. 

Jane padla k zemi. Znovu som netušila, ako som to urobila. Jednoducho som mala zlosť a chcela som, aby trpela, aby okúsila svoju vlastnú silu. Padla na štyri. Ústa sa jej otvorili, oči jej šli vypadnúť z jamiek a tlmene zachrčala. Alec stál ako skamenený a díval sa, ako sa jeho sestrička tmolí po zemi a podlamujú sa jej lakte. Hlavou niekoľkokrát narazila o zem, ako sa pokúšala dvihnúť.

Niekto ma zdrapol za ramená a než som sa spamätala, bola som tvárou na zemi. Nevnímala som, že je niekto za mojim chrbtom. Príliš som sa nechala uniesť jej týraním.

Chcela som sa postaviť, no nešlo to. Sedel na mne, kolenom ma tlačil medzi lopatky a ruky mi držal roztiahnuté a stočené dozadu. Nemohla som sa hýbať a neuveriteľne som zúrila, keď som zaznamenala, kto je mojim krotiteľom.

„Zlez zo mňa!" zajačala som naštvane.

„Trhni si," odvetil pokojný hlas za mnou. Jane sa s Alecovou pomocou dvíhala na nohy a stonala ako malé dievčatko. Spokojne som sa usmiala, vzápätí však vyskočila a jednym rýchlym pohybom zo seba strhla Demetriho. Trhni si, zazneli mi znovu jeho slová v ušiach. Ako pán poručí.

Ďalším bleskovým pohybom som rukou pevne uchopila jeho pažu a pomaličky začala drviť rameno.

„Už dosť!" zakričala Victoria, ktorá sa nevedno ako zjavila povedľa mňa. Sklamane som ho pustila.

„Niekto ďalší?" usmiala som sa nevinne. 

„Je z teba pekne divoký novorodený," zasmial sa Demetri tlmene. Jane na mňa neveriacky vystrašene zazerala, okolo pásu ju objímal jej brat tvár mal schovanú v plášti, druhou rukou jej jemne prechádzal po rameni.

„Bell?" oslovila ma potichu Vicky.

„Som v pohode, už je po záchvate," usistila som ju jemne. Jane jemne zasyčala.

„Čo to bolo?" vyhrklo z nej samovoľne, oči jej blčali neveriackou zúrivosťou.

„Môj dar," zazubila som sa na ňu milo. Znovu na mňa zasyčala. Oči sa mi na nepatrnú sekundu zúžili, potom som sa znovu usmiala a podišla ku Vicky. Pozitívne sa na mňa pozrela.

„Takže ideme?" prehodil Demetri unavene.

„Samozrejme," zasmiala sa Jane, s diabolským pohľadom ku mne a Victorii sa otočila preč a v sekunde zmizla medzi stromami.

Všimla som si, ako sa na mňa Alec zapozeral fascinovanm pohľadom, akoby sa pokúšal uhádnuť niečo, čo som nedokázala zaznamenať. Keď si všimol, že ho sledujem, odvrátil zrak a okamžite vyštartoval za jeho sestričkou.

Victoria sa na mňa povzbudzujúcim pohľadom pozrela. Pohľad som opätovala a vyrazila za ostatnými.

A tým sa môj obyčajný život Belly Swanovej skončil.

V živote sú najdôležitejšie dva dni. Deň, kedy sa narodíte a deň, kedy zistíte, prečo. 

Ab aeterno abducet praedam, qui occurrit prior. Fac et vives.

Poslednú kapitolu máme tu. Ku druhej sérii sa ako kvôli množstvu komentárov, tak kvôli ostatným poviedkam, tak skoro nechystám. Ďakujem vám za vašu podporu od prvej kapitoly a dúfam, že vás táto zlátatina neomrzela. 

Moje ďakovania patria: RuskaVodka, UV, roel, katule, saska, leny, ivusi23 a zenyep97 za ich podporu, u niektorých počiatočnú, už neskoršiu nie, niektoré to so mnou ťahali až do konca a za to vám ďakujem... Ale mám tu aj niekoľko osobných poďakovaní, ktorých osoby sú nižšie:

Mischelle: Dievča, tebe ďakujem už len za to, že si. Je to sentimentálne, to veru hej, ale je to fakt. Si naozaj jediné dievča, s ktorým sa dá rozprávať naozaj o všetko a ktoré ma chápe. O poviedkach, našom imaginárnom, gotickom svete, snoch a všetkom tom. Milujem ten pocit, keď je vedľa tvojho mena na fb zelená bodka. Proste... ďakujem, ďakujem...

BellaDemetri: skvelá odreagovačka, gogo vlogy, poviedky, IVD a zákony relativity, áno, to všetko je spolu úžasne odreagovacia kombinácia. Levice, Košice, sokyne nie sme a za to som neuveriteľne vďačná. :-) U teba si dovolím ešte aj teraz to nevinné navrhnutie: Choď písať! A stále, keď sa budeš chcieť venovať niečomu inému, urob si zásoby a píš. :-)

hela1007: Ďakujem ti za to, že ty jediná si tu naozaj bola pri každej kapitolky, až na minulú, ale za tu sa hanbím, takže podrobnejšie to skúmať nemienim. 

Moje posledné slová ku tejto sérii budú samozrejme zmätené, veď to by som nebola ja. :-D

Ďakujem každému, kto si kedy vôbec otvoril a prečítal túto poviedku. K ďalšiemu pokračovaniu som sa už vyjadrovala a stojím si za tým. Túto kapitolu som sa snažila určiť na vydanie v deň, kedy tto bude presne rok, čo prispievam na týchto stránkach. 25.3.2012 - 2013. 

Svet ide ďalej, ja tiež, preto sa s vami touto kapčou a s touto poviedkou nazatiaľ lúčim. 

VictoriaJamesLaurent...

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 35. kapitola: