Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 9. kapitola

25.09.2012 (10:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2325×

O mesiac neskôr: 

S Victoriou som si začala rozumieť. Mali sme stále milióny tém na rozprávanie a využívali sme ich do noci. Prestala byť aspoň sčasti paranoidná a nebezpečenstvo cítila len tam, kde bolo.

No dnes som mala zlý pocit, že sa niečo stane. Nedokážem predvídať veci ako ona, ale teraz to bolo iné. Aj ona bola nepokojnejšia a dávala to najavo zachmúreným výrazom a klepaním prstov po lavici. To druhé bol jej zlozvyk. Dnes bolo pekne, takže sme si namiesto chodenia po Londýnskych uliciach, museli vyjsť do blízkeho lesa, do časti, kde veľa ľudí nechodí.

 Sedeli sme v aute a sledovali krajinu navôkol. Nebolo tu až tak pekne ako vo Forks. Cestu nelemovali zelené stromy, ale pochmúrne sivé budovy. Tie stromy mi celkom chýbali.

Po vstupe do lesa ich aspoň trochu pribudlo, ale smola bola taká, že sme museli vystúpiť, pretože sa nedalo ďalej ísť s autom. Nechali sme ho v lese a vydali sme sa po dlhom turistickom chodníku, ktorý som už poznala skoro naspamäť.

„Nemám dobrý pocit," povedala Victoria, keď sme už asi pol hodinu našľapovali po vlhkej tráve.

„Ani ja," pripustila som a pozrela som sa na ňu. Pohľad mi oplatila. Chvíľu sme sa na seba pozerali a moja nešikovnosť opäť presadila svoje. Zakopla som o koreň stromu a spadla som. Poriadne som si narazila ruku a v snahe stlmiť pád som si doškriabala ruky.

Victoria mi aspoň mohla pomôcť zo zeme, ale ona tam stála a smiala sa. S prižmúrenými očami som si ju premerala a rovnaký pohľad som venovala aj koreňu. Snažila som si utrieť mierne zakrvavené ruky do trička, pretože s ovládaním mala problémy, no teraz asi nie. Nakoniec sa spamätala a podala mi ruku. Prijala som ju a znova sme začali kráčať. Jej ruku špinavú od mojej krvi si utrela do trička.

Po ďalšej strastiplnej hodine, kedy sa mi podarilo ešte trikrát spadnúť a naraziť si všetko možné aj nemožné, sme sa konečne dostali na naše obľúbené miesto. Nikto tu nechodil a slnko tiež neožarovalo až tak Victoriu, takže nevyzerala ako chodiaca diskoguľa. Zložila som sa na zem a svoje unavené nohy som si natiahla. Victoria si sadla vedľa mňa a v slnku trochu žiarila.

„Mohla si mi pomôcť," povedala som jej po dlhej odmlke. Keď som sa asi štvrtýkrát zložila na zem, ani sa len neobrátila, len sa smiala a smiala. Úplne na nervy.

„Mala si vidieť tvoj výraz!" povedala veselo, no prestala sa smiať po mojom pohľade, ktorý by mi závidel nejeden herec hororov.

„No a?" opýtala som sa sarkasticky a vystrúhala som kyslú grimasu.

„A nič. Poukazovala som na tvoje herecké nadanie," povedala, ale zachovala vážnu tvár.

„Dobre, dosť zábavy na môj účet," sykla som, „z čoho máš zlý pocit?"

„Príde sem... niekto, len si nie som istá, kto. Ku mne má dosť nepriateľský postoj a bojím sa, že sa z toho vyvodí niečo zlé," šepla a pozrela na mňa kútikom oka.

„Tak prečo sme išli sem?" spýtala som sa zvedavo a ona ohrnula peru.

„Neviem. Niečo mi hovorí, že tu sa s ním bude lepšie stretnúť," povedala a znova si začala klepať prstami po kolene. Vstala som a začala som sa zamyslene prechádzať do kruhu.

Vtom sa prudko postavila a ja som sa zrazu ocitla vo vzduchu. Vietor mi svišťal do tváre a miešal sa s jej červenými kučerami. Došlo mi, že ma presúva do bezpečia, no len na druhú stranu čistinky. Narazila som do stromu a ona už stála päť metrov odo mňa a jej postoj jednoznačne vyzeral dosť výhražne. Ohnivočervené vlasy jej viali vo vetre a dopadali na nakrčený chrbát.

„Kto?" opýtala som sa a chcela som ísť k nej. Zastavila ma mávnutím ruky. Odpoveď zavrčala, cez jej stisnuté zuby znelo ako nadávka. „Edward," povedala a ja som prekvapene zastala. Aj po tých mesiacoch sa mi srdce rozbúšilo tak, že to vyzeralo, akoby mi bilo splašene.

Na čistinu sa pridal ďalší upír, dôležitý v mojom nepodstatnom živote. Takmer vôbec sa nezmenil. Jeho nádherné vlasy viali vo vetre a lahodná vôňa dopadala až ku mne. Srdce mi bilo až kdesi v hrudi a inštinktívne som prehltla. Pozerala som na neho a striedala som pohľady s Victoriou, ktorej postoj vyžaroval to isté.

Červenými očami prebodával Victoriu a z hrdla mu vychádzalo tiché vrčanie. Počkať... Červenými?

Kapča bola kratšia, ale myslím, že akčnejšia, ako minulá. Zase mi to tvalo, ale sľubujem, že už nebudú také dlhé časové úseky :-) Naozaj ma mrzí počet komentárov minulej kapitoly... Keď som zistila, že okrem mojich dvoch verných čitateliek mi už nikto koment nenechal, normálne sa mi hrnuli slzy do očí. Prosím, prosím, koment! :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 9. kapitola: