Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 10. kapitola

19.11.2011 (15:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 3587×

10. kapitola

„Čo jej povieme?“

„Ja neviem, ale nemôžeme jej povedať, že je Edward tým vlkom.“

„Lenže Bella videla, ako sa premenil, už je neskoro.“

„Možno si to nebude pamätať.“

„To sme si mysleli aj naposledy a pamätala si to veľmi dobre. Bella je výnimočné dievča, bolesť v jej živote ju urobila ostražitejšou a vnímavejšou.“

„Budeme jej to musieť povedať, ak sa na to opýta.“

Carlisle prikývol s vážnym výrazom a posadil sa k Belle, ktorá bola stále v bezvedomí, ale podľa Alice sa mala prebudiť každú chvíľu. Položil jej ruku na čelo, bola horúca. Musela byť v poriadnom šoku, keď videla, ako sa premenil.

„Už sa prebúdza,“ šepol, keď uvidel, ako sa jej pohli viečka. Esme si k nej sadla na druhú stranu a opatrne ju chytila za ruku.

„Vlk... čo je s vlkom?“ zachrapčala Bella a pomaly otvárala ťažké viečka.

„Je v poriadku, Bella. Vybral som mu guľku, bude v poriadku, teraz spí,“ ozrejmil jej Carlisle tichým hlasom, aby ju nevystrašil.

Bella žmúrila do svetla, ale nevidela nič. Zatočila sa jej hlava, tak rýchlo zatvorila oči a vydýchla. Srdce sa jej upokojilo, závrat pominul, tak sa pokúsila znova otvoriť oči. Ako prvé si všimla starostlivý pohľad Esme.

„Tie... tie legendy sú pravdivé, však?“ spýtala sa, ale zlyhával jej hlas. Esme jej okamžite podala pohár s vodou.

„Aké legendy, Bella?“ Esme sa zmätene pozrela sa na Carlislea, ktorý na ňu pozeral rovnako.

„Stará mama mi pred smrťou dala knihu, o ktorej mi povedala, že ju nemám nikomu ukazovať. Hovorila mi o starých legendách Olympijského polostrova a ich obyvateľoch, ktorí sa menili na vlkov. To je aj Edward, však? A neklamte mi, prosím, videla som, ako sa premenil, čo mi príde absolútne... ja ani neviem aké, je to nemožné, ale...“

„Áno, Bella. Ten vlk, s ktorým si bola predtým v lese, je Edward,“ priznal Carlisle a pozorne ju sledoval, čakal, že začne kričať alebo znova odpadne. Ale Bella len spokojne vydýchla a pritiahla si deku ku krku.

„Vy ste tiež... vlkolaci?“

„Nie,“ šepla Esme a odvrátila od nej pohľad. Nemohla jej povedať, že sú upíri, to by bolo pre ňu až príliš.

„Kto mu to vlastne urobil?“ pýtala sa ďalej, aj keď videla, že Esme pred ňou niečo skrýva.

„To nevieme, ale tipujem to na nejakých pytliakov. Keď sa Edward preberie, možno nám bude vedieť povedať, kto to bol.“

Bella prikývla. „Môžem sa ísť za ním pozrieť?“

„Nemala by si sa namáhať, Bella.“

„Len chcem ísť za ním, potrebujem sa naňho pozrieť,“ šepkala. Rukami sa zaprela do postele a posadila sa. Carlisle jej pomohol postaviť sa a pomaly s ňou kráčal do svojej kancelárie, kde má svoje lekárske vybavenie.

Edward bol strašne bledý, pokojne spal, hrudník mal obviazaný. Bella sa k nemu posadila na posteľ. Carlisle ju tam nechal a potichu odišiel.

„Čo ti to, preboha, urobili?“ šepkala Bella naliehavo a z oka jej stiekla veľká slza. Natiahla k nemu ruku a nežne ho pohladila po líci. Stará mama jej vtedy povedala, že nikdy nemôže vedieť, kedy sa jej pripletie do života niečo nerealistické a nemožné, ale predsa to existuje. Možno tým myslela práve toto.

Nakoniec si k nemu ľahla, tvár mala veľmi blízko k tej jeho anjelskej a ruku mu chytila do svojich dlaní. Hľadela mu bez slova do tváre. Uvedomila si, ako jej tento chalan prirástol k srdcu už za tých pár dní. Mala tomu zabrániť, ale už bolo neskoro.

O chvíľu sa otvorili dvere a ucítila, ako na ňu niekto pokladá deku. „Vďaka,“ šepla neznámemu a naďalej sledovala Edwarda. Telo sa mu občas mykalo, vždy ju to prebralo, keď už-už zaspávala. Znova privrela viečka, ako ju premáhala únava, ale vtedy sa jeho telo pohlo. Doširoka otvorila oči.

„Edward?“ šepla a stisla mu ruku, aby vedel, že tu s ňou je.

„O... os... ostaň tu so mnou, p... prosím,“ zachrapčal z posledných síl.

„Ostanem, ty môj vlk, ostanem,“ pritakala mu s úsmevom a slzami v očiach, že sa tak skoro prebral aspoň na chvíľu. Spokojne vydýchol a znova sa ponoril do blahodarného spánku, ktorý tak veľmi potrebuje.

Pritúlila sa ešte bližšie k jeho nahej hrudi a zatvorila oči od únavy. Cítila sa s ním tak bezpečne, sama ho chcela chrániť, keď bol zranený. Nikdy nič podobné necítila a na jej prekvapenie sa jej to až príliš páčilo.

„Myslím, že ťa mám rada,“ šepla v polospánku...

xxx

Edward sa začal prebúdzať až večer, keď sa už cítil lepšie. Mal to šťastie, že je vlk a rýchlo sa hojí. Ale to nebolo to, čo si uvedomil ako prvé. Na hrudi cítil teplý dych, sklonil hlavu nižšie a uvidel jej vlasy. Tvár mala položenú na jeho prsiach, ale aj v spánku dávala pozor, aby sa nedotkla jeho zranenej hrude.

Čo tu vlastne robí? Vie vôbec o tom, čo sa stalo?

Ako na zavolanie sa otvorili dvere a vošiel Carlisle. Prekvapene pozrel na Edwarda, keď uvidel, že sa už prebral.

„Čo tu robí?“ spýtal sa ho Edward šepky, aby ju neprebudil.

„Chcela ísť za tebou a okrem toho už vie všetko. Videla, ako si sa premenil. Stará mama jej vraj hovorila o legendách a o meničoch. Vie, že si ten vlk.“

Edwardovi sa nervózne stiahlo obočie. „Ako reagovala?“

„Povedal by som, že celkom pokojne.“

Edward pobavene pokrútil hlavou. „Vlastne ma to ani neprekvapuje, keď sa so mnou rozprávala ako s vlkom,“ zachechtal sa už v lepšej nálade.

„Mal by si ešte oddychovať, dostal si peknú ranu,“ radil mu Carlisle starostlivo a skontroloval všetky prístroje.

„Myslím, že sa mi už zahojila, ide to rýchlejšie ako inokedy.“

„Kto ti to urobil? Necítil som žiadny pach pri tvojom tele v lese.“

„Nejaký nadšený pytliak, ktorý sa ma zľakol. Nesústredil som sa a strelil ma, ale utiekol som,“ objasnil mu.

„Pamätáš si, kto ťa našiel?“

Edward sa láskyplne pozrel na spiaceho anjelika na jeho hrudi. „Ako sa dostala do lesa?“

„Podľa Esme sa chcela prejsť, ale tipujem, že ťa išla hľadať.“

Edward vystrašene pozrel na Bellu. „Bojím sa, ako bude reagovať, keď sa prebudí,“ priznal svoje obavy.

„Bella dokáže prekvapiť. No nechám vás tu, musíš ešte aspoň pár hodín oddychovať, než sa ti rana celkom zahojí.“

Edward prikývol a stočil pohľad znova na Bellu. Bola krásna aj s tou jazvou, mala tak čistú dušu. Bál sa, že ho bude nenávidieť ako všetkých, ale začul tie slová, ktoré povedala. Má ho rada. Tie tri slová mu vliali obrovskú nádej a on ju využije.

9. kapitola - 11. kapitola

Už sa nachádzame približne v polovici poviedky, mám presne naplánovaný koniec, ale či sa vám bude páčiť, to neviem... :)

A takisto vám všetkým ďakujem za komenty.

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 10. kapitola: