Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 12. kapitola

26.11.2011 (15:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 30× • zobrazeno 3248×

12. kapitola

Edward mi začal rozprávať o svojej minulosti, najskôr som sa nedokázala sústrediť na jeho slová a dávala som pozor, kde sa ma dotýka. Vedela som, že by mi neublížil, ale bol to prirodzený reflex. Nikdy som nikomu nebola takto blízko a cítila som sa inak, než som si myslela. Bolo mi príjemne a cítila som sa v bezpečí.

No keď začal hovoriť, že nikdy nepoznal svojich rodičov, premohol ma smútok a pritúlila som sa mu ešte viac k hrudi. Nepatrne sa pousmial, akoby nechcel dať najavo svoju radosť a pokračoval v rozprávaní. Už od narodenia žil s nejakým Paulom, ktorý bol vlkolakom ako on, do všetkého ho zasvätil. No Paul sa zaľúbil do dievčaťa menom Rachel a pripútal sa k nej.

„Čo to znamená, že sa k nej pripútal?“ spýtala som sa ho, keď sa zatváril pri tom slove dosť zvláštne.

Pozrel sa mi nežne do očí. „To znamená, že sa stala centrom jeho žitia. Bola, je a vždy bude len ona. Je to, akoby jeho život závisel len na nej. Na svete niet silnejšej lásky, ako keď sa vlk pripúta.“

„Ty si pripútaný k niekomu?“

„Nie, asi nie,“ šepol, mala som pocit, že mi stále pozerá hlbšie a hlbšie do duše. Musela som uhnúť pohľadom, bolo to príliš intenzívne a jeho nežný pohľad ma zahrieval pri srdci, to nebolo správne.

„Nechýbajú ti rodičia?“

„Nikdy som ich nepoznal, takže nie. Teraz sú mojimi rodičmi Esme s Carlisleom, sú tými najlepšími rodičmi na svete.“

Trochu sa mi zatočila hlava, keď som si spomenula na Renée a Charlieho.

„Prepáč, prepáč mi to, nechcel som, aby si bola smutná,“ hovoril mi zrazu naliehavo, keď ma pozoroval.

„To je v poriadku. Život je ťažký Edward a ja si na to nedokážem zvyknúť. Ja nežijem, len prežívam z jedného dňa na druhý,“ priznala som s ťažkým srdcom, ale neodvážila som sa mu pozrieť do očí.

„Nemusíš ho len prežívať, stačí len chcieť. Stačí povedať a ja ti pomôžem.“

„Nikdy nechcem od nikoho pomoc, nepotrebujem ju.“

Na to už nepovedal nič a objal ma pevnejšie okolo ramien, keď sa začalo stmievať a hlavne bolo chladnejšie. No ja som sa od neho odtiahla...

„Myslím, že by sme mali ísť,“ šepla som. Keď som sa pozrela do jeho očí, videla som tam smútok. To som nechcela... Chcela som ho nejako rozosmiať, ale ja smiech nepoznám, nemala som ako.

„Neprekážalo by ti, keby sme išli radšej pešo?“ spýtal sa ma neisto.

„Nie, rada sa prejdem.“

Pousmial sa, aj keď mal ten ublížený výraz v tvári a išli sme lesom naspäť do ich domu. Začalo poriadne tuhnúť, takmer som si necítila prsty na nohách i rukách. Edward si to očividne všimol a podišiel ku mne. Zrazu mi podlomil nohy a chytil ma do náručia. Vypískla som a začala sebou mykať, keď bol tak blízko k mojej tvári.

„Daj ma dole, chcem ísť pešo,“ zašepkala som trochu vystrašene.

„Bella, chcem ťa len odniesť. Takto ti bude teplo, nemusíš sa báť, že by som mal nejaké vedľajšie úmysly. O chvíľu sme doma.“

Povzdychla som si. „To nie je môj domov, ale tvoj. Môj je v New Yorku.“

Tvár mu napäla, veľmi sa ovládal, aby nič nepovedal a nemo ma niesol von z lesa. Keď som zbadala ich obrovskú vilu, s radosťou som vydýchla, ale on ma stále niesol na rukách. Až pred dverami ma položil na zem, vbehla som rýchlo dnu, kde bolo úžasne teplo.

„Kde ste boli, deti?“ pýtala sa nás už Esme starostlivo.

„Len sa trochu prejsť.“

Esme prikývla a šťastne sa pozrela na Edwarda, ale ten nepatrne kývol hlavou a odišiel do kuchyne.

„Idem... do sprchy a spať, som unavená.“ Esme ma pohladila po vlasoch a odišla do obývačky. Edward mal naozaj tých najlepších rodičov na svete, tak skvelo rozumeli svojim deťom, ako som si stihla všimnúť za tých pár dní.

Vliezla som do sprchy a hodnú chvíľu si vychutnávala horúcu vodu, ale keď sa mi začali robiť červené fľaky na pokožke, radšej som vyšla von a prezliekla sa. V izbe bolo príjemne teplo. Zo stolíka som si zobrala Rómea a Júliu a ľahla si.

No oči mi neustále skákali na dvere, nechcela som si to priznať, ale neustále som čakala, či sa neotvoria dvere a nevojde do nich on. Nakoniec som sa zababušila do deky, ale len som sa prevracala z jednej strany na druhú. Po polhodine som to vzdala, postavila som sa a bez premýšľania som išla smerom do jeho izby. Opatrne som chytila kľučku a otvorila dvere. Ležal na posteli a nemo hľadel von oknom.

Holými nohami som prešla k jeho posteli a pozrela sa na miesto vedľa neho. Trochu sa posunul, čím mi naznačil, že môžem. Rýchlo som si k nemu ľahla, z kraja zobral svoju deku a prikryl ma ňou. Ležala som na vankúši vedľa neho a bezo slova ho sledovala.

Opatrne som natiahla roztrasenú ruku k jeho tvári, potrebovala som sa dotknúť jeho pokožky. Jedným prstom som ho pohladila po čele a skĺzla po spánkoch na líce. S tichým výdychom privrel oči. Pritiahla som sa ešte bližšie k nemu a pohľadom skúmala jeho krásnu tvár. Palcom som mu prešla po hebkých viečkach a rovnomernom nose. Oči mi skĺzli na jeho pery, boli nádherne vykrojené.

Pozrela som sa mu rýchlo do očí, či môžem, ale stále mal privreté viečka a tvár dokonale uvoľnenú. Končekom palca som sa preopatrne dotkla jeho pier, boli tak jemné. Pomaly som ich pohladila a nechala prsty na nich. Nevedela som prečo, ale zrazu som mala chuť priložiť svoje pery na tie jeho, ale rýchlo som túto myšlienku zavrhla.

Odtiahla som ruku naspäť, ale on ma za ňu nežne chytil a dlaň si priložil k svojim ústam. Jemnučko ma pobozkal do dlane a preplietol naše prsty, ktoré položil na jeho brucho. Vydýchla som a pozrela sa mu znova do očí. Ten pohľad mi rozbúchal srdce, vyzeral tak... ja ani neviem, ale vyrazil mi dych.

S menším strachom som zdvihla hlavu a položila si ju na jeho hruď. Bol tak neuveriteľne horúci, započúvala som sa do jeho srdca, ktoré pravidelne bilo, ale keď som mu položila druhú dlaň na prsia, zachvel sa. Bála som sa, že sa odtiahne, že to je príliš intímne, ale Edward predsa nie je ja.

Horúcu dlaň som pocítila na svojich vlasoch, keď mi ich začal hladiť, bol tak nežný a pozorný. Prsty si vplietal do mojich vlasov, hladil mi jednotlivé pramienky. Rázom mi bolo horúco. Cítila som, ako rukou postupuje nižšie, ale jeho pohyb bol takmer nepatrný, dával mi na výber a ja som v tejto chvíli nechcela prísť o tak úžasné pocity, ktoré už v živote asi nikdy nezažijem. Ruky mi položil na chrbát a pevne ma objal vo svojom náručí.

„Pospinkaj si, si tu so mnou v bezpečí,“ zašepkal mi do vlasov. Zrazu som v nich niečo ucítila. Žeby jeho pery? Panebože, on ma pobozkal do vlasov!?

Z myšlienok ma vytrhla jemná melódia, ktorá ma okamžite začala uspávať. Bol to on, potichu si spieval a mňa tým uspával. Presne ako to robila mamka, keď som bola malá.

11. kapitola - 13. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 12. kapitola: